Veľký svet v predstavách Stredoeurópanov – prípad Českej republiky

Slovenská dokumentaristka Zuzana Piussi sleduje vo svojom najnovšom filmárskom počine s názvom Český Allah názory a konanie ľudí, ktorí sa v rokoch 2015 a 2016 rozhodli u našich západných susedov aktívne reagovať na vtedy kulminujúcu migráciu do krajín Európy. A hoci sa režisérka v tomto časozbernom dokumente zaoberá Českom, jej film, ktorý už tento týždeň uvedie festival Jeden svet, je do istej miery aj zrkadlom nás samých.

Dokument mapuje, ako sa v posledných rokoch česká spoločnosť v reakcii na migráciu spoza hraníc Európy prudko polarizovala. Hlavnými protagonistami filmu sú dobrovoľníci, ktorí sa snažia pomáhať utečencom. V priamom kontraste k nim však stoja zástupcovia postupne sa formujúceho Bloku proti islamu. Oba tábory pritom predstavujú aktívne pôsobiace zoskupenia v českej spoločnosti, ktoré sa obe snažia vyjadriť svoj neochvejný názor na spoločensko-politický problém súčasnej Európy.

Obraz v nás

V dokumente počúvame názory ľudí, ktorí chcú zabrániť tomu, čo je z ich pohľadu násilnou islamizáciou Česka. Sledujeme tiež dobrovoľníkov, ktorí sa predovšetkým snažia pomôcť ľuďom – ľuďom v núdzi bez ohľadu na ich etnickú alebo náboženskú príslušnosť. Na pozadí týchto udalostí sa tiež odohráva osobitý príbeh jednej z dobrovoľníčiek, ktorej vzťah s utečencom moslimskej viery napokon naberie nečakané obrátky. Celok tak dokopy tvorí miestami až zvláštnu grotesku.

Či sa nám to páči alebo nie, tragikomické konanie postáv reflektuje nielen súčasnú českú spoločnosť, no čiastočne aj tú našu. Dokument, ktorý Piussi natočila, sa zaoberá jednoduchým pohľadom rôznych ľudí na tú istú skutočnosť, okrem iného však naznačuje, že možno je samotným problémom skôr to, ako nazeráme na krízu samotnú.

Obraz v médiách, odraz v nás

To, čo vnímame ako hrozbu, je do istej miery definované obrazom danej skutočnosti. A tento obraz nám poskytujú predovšetkým médiá a politické elity. Ak sa tie priklonia k sekuritizácii diskurzu – prezentácii čohosi, ako až existenčnej hrozby – tak to tak vnímať začneme. A na tom základe aj budeme konať. Bez ohľadu na skutočnú mieru pôvodného ohrozenia, budú dôsledky nadväzovať na predstavu o hrozbe, nie na skutočnú mieru ohrozenia ako takého. A tým, že je nejaká hrozba prezentovaná ako naliehavá, majú obyvatelia, ktorí tento obraz prijmú za svoj, tendenciu akceptovať aj opatrenia, ktoré by inak neprijali. Napríklad obmedzenie ich vlastných slobôd a práv, ale aj obmedzenia práv a slobôd iných. Napríklad len na základe viery či etnicity, čo by inak tak ľahko nespravili

Tento mechanizmus nie je zvlášť zložitý. Pred časom ho na stránkach magazínu Zahraničná politika trefne opísala Lenka Kissová v článku s názvom Bludný kruh vnímania cudzincov ako hrozby: „…takáto hrozba nie je reálne existujúcou hrozbou, jav je vytvorený rôznymi obrazmi, istou rétorikou a diskurzom, aký vedú politickí predstavitelia a médiá. Často sa takouto témou stávajú práve cudzinci. Politickí predstavitelia a médiá však majú na výber, akým spôsobom budú o cudzincoch informovať verejnosť.“ A práve o konštruovaní takejto rétoriky, o formovaní takéhoto diskurzu, hovorí aj film Český Allah.

Výsledkom rétoriky, akú popísala v článku Lenka Kissová a v dokumente Zuzana Piussi, je vytváranie neistoty a strachu z neznámeho. Také konanie polarizuje inak homogénnu spoločnosť a kvôli chýbajúcim skúsenostiam s dotknutými skupinami umožňuje oveľa rýchlejšie preberať stereotypné názory šírené médiami a politickými elitami bez reálnej skúsenosti.

V konečnom dôsledku sa potom kruh uzatvára a nebezpečná interpretácia vyvoláva nedôveru medzi väčšinovou spoločnosťou a menšou skupinou, opätovne štiepi spoločnosť a ďalej posilňuje vnímanie určitého problému ako existenčnej hrozby. Najväčšou hrozbou pritom je viera v rýchle riešenia „akútnej hrozby“, v skutočnosti však zložitého spoločenského problému, na ktorý, ako to už pri spoločenských výzvach býva, neexistuje 5-minútový recept.

Rozkrývanie

Dokument Český Allah však nekončí tým, že nám ukážke dva hraničné protichodné  názory na danú problematiku. Naopak, poskytuje otvorený priestor na hlbšie úvahy o tom, ako sa staviame k menšinám. Nejde len o otázku utečencov či moslimov, ale aj o Rómov, homosexuálov alebo bezdomovcov. Dnes sú to migranti a moslimovia, no o desať rokov to pokojne môže byť opäť niekto iný.

Príďte si preto pozrieť túto tragikomickú fresku českej spoločnosti a jej prostredníctvom skúste čeliť vlastnému strachu a predstavám o ohrození, ktoré prináša napríklad migrácia. Alebo Rómovia. Alebo homosexuáli. Aj vďaka tomu “nahliadnutiu za oponu” vlastného strachu sa vám môže podariť identifikovať motivácie či interpretácie zložitých problémov spoločnosti…

Anna Semberová
www.jedensvet.sk