Venované mojim a Vašim!

Šťastní tí, ktorí mohli prežiť svoje detstvo u starých rodičov.

Som vďačná, že sa môžem zaradiť do tejto skupinky výrastkov, ktorí každý víkend strávili v starej posteli, pod  sto kilovým páperovým paplónom.

A tak sa mi do toho kostola nechcelo chodiť, tak sa mi kvôli raňajkovému režimu nechcelo vstávať, tak sa mi nechcelo každý večer pred spaním modliť.

Až teraz to považujem za najčarovnejšie momenty môjho života.

Obrovská húpačka na dvore mojich starých rodičov si pamätá viac ako Kronika dávnoveku. Vyrástla na nej moja mamina so súrodencami. Mimochodom, najlepší ľudia akých poznám. A vyrastali sme na nej aj my. Vnúčence a už aj pravnúčence. Je nás ako hadov, napriek tomu si nás naši starkí stále pamätajú aj po mene.

Poznajú sa vyše 80 rokov, spolu sú 70. Zimomriavky mi prechádzajú po tele, keď si predstavím, čo všetko spolu zažili. Dobré aj zlé. Vychovali nás všetkých tak, aby sme ľuďom neubližovali, aby sme mali k sebe úctu, aby sme vedeli, že nech sa deje čokoľvek, stoličky v kuchyni sú vždy pripravené pre ktoréhokoľvek z nás.

Dedo je sliepkar. Má svoje sliepky ako domácich miláčikov. Prechádzajú sa po dvore, jedna za druhou, druhá za treťou a tretia za dedom.

Dedo mal aj zajacov. Písal si denníček, aká bola úroda. V denníčku sa občas objavil aj zápisok typu 15.6. / 7:30 / 4 vajcia / jeden skapatý zajac.

Dedové sliepky pre našu rodinu znamenajú veľa. Hlavne pre moju maminu. Má na starosti ich dílovanie z vrbovskej chovnej stanice na miesto doručenia, čo je dvor môjho deda.

Posledná akcia ,,sliepky,, bola pre ňu povedzme kuriózna. Sliepočky boli naložené do kufra auta. Mamina si spravila medzizastávku v obchode. Odstavila auto na parkovisku a odišla na nákup.

Zabudla na to, že plato kufra vyložila doma. Zatiaľ čo nakupovala základné potraviny, sliepky si spravili v aute malý úlet. Mamina prichádza s plnými rukami nákupných tašiek k autu a čuduje sa, prečo sa okoloidúci smejú. Po aute lietalo perie. Jedna sliepka na volante, druhá na sedadle vodiča, ďalšie sledujú terén zo zadných okien. Mamina naštartovala kurník, a zmizla z miesta činu ako gáfor.

Sliepkam nebolo ublížené, nesú vajcia ako divé, preto sa z nich veľmi tešíme.

Dedo je aj vinár. Robí špeciálne víno, ku ktorému sa podáva nádoba s cukrom, keby niekomu vytáčalo ústa do strán. Ja osobne som ho začala degustovať len pred pár rokmi. Z vnúčat som najmladšia, tak som dlho nemala nárok požívať alkoholické nápoje. Keď sa prelomili ľady, bola som prijatá do sveta rodinných dospelákov a stala sa zo mňa jedna z najväčších fanúšičiek dedovho vínka.

Naši starí rodičia si veľmi zakladajú na rodinných tradíciách. Ich vzťah je dôkazom toho, že to ide, nech sa deje čokoľvek. Záleží im na tom, aby my, ich deti a pra deti, sme žili v harmonických rodinách. Babička mi vždy hovorila, že stačí, keď môj muž bude len trošku krajší od čerta, inak by to vraj nerobilo dobrotu. V mene, alebo aspoň v priezvisku by sa malo nachádzať písmenko ,,r,, To nie je podmienka, len jej typ. Dedo, aj jej synovia majú v mene ,,r,, Keď sa nad tým zamyslím, v našej rodine vydržali len vzťahy, v ktorých má muž v mene eRko. Nikdy som nezisťovala kde má táto teória korene, ale dávam si to za úlohu.

Ani ja, ani ona neveríme na čáry máry. Na to, že sme nežného pohlavia, sme veľké realistky. Všetky ženy nášho rodu zdedili po babičke veľkú silu a ochotu pomáhať všade kde treba. Po dedovi máme v sebe dávku zmyslu pre humor.

Dedo je veľký vtipálek. Vždy vymýšľal vtipy, na ktorých sa väčšinou smial iba on a my sme sa smiali na tom, ako sa na nich baví. Ani dnes ho humor neopúšťa, ale kvôli tomu, že nepočuje hádam ani svoje slová, sa už do veľkých debát nepúšťa.

S čímkoľvek za nimi prídeme, vždy urobia maximum pre to, aby nám pomohli. Nikto z nás to nikdy nezneužil. Naučili nás starať sa o seba, navzájom si vážiť jeden druhého. To, aká sila ide z týchto dvoch bytostí, je až nadpozemské a ja ďakujem Bohu, že mám stále to šťastie sadnúť si v  ich kuchyni a vidieť ich tam, počuť ich múdre slová a dotknúť sa ich rúk. Mám pred očami dvoch sediacich šedivých ľudí, jedného za stolom, druhého na sedačke. U nich si vždy poviem, tu som doma, tu je to miesto, kde sa  sústredí nekonečná a niekoľko generačná láska.

Bez nich by sme neboli, je čas im vrátiť to, čo nám dávajú. Všetci dobre vieme ako.

Láskou.