Denník N

Verejná debata sa mení na nočnú moru, z ktorej sa tak ľahko neprebudíme

Verejná debata sa mení na nočnú moru, z ktorej sa tak ľahko neprebudíme
Verejná debata sa mení na nočnú moru, z ktorej sa tak ľahko neprebudíme

Zeitgeist roku 2016 je pekne nanič. Mnohí máme pocit, že sa všetko okolo nás rozpadá, nestíhame spracovávať nekončiace zlé správy, polarizácia spoločnosti nadobúda obludné rozmery a politici, utkvení predstavou o svojej nedotknuteľnosti a zaslepení hladom po percentách, sa zmohli len na prilievanie oleja do ohňa. Spamätajme sa, kým nie je neskoro.

Poznáte tú osudnú scénu hororového béčka, keď si hlavní protagonisti uvedomia, že sa ocitli v poriadnej šlamastike? Presne ten bod, v ktorom jednému z nich skrsne v hlave dokonalý nápad: rozdeľme sa! Presne takto totiž momentálne vyznieva diskusia v Európe. Máme problém? Rozdeľme sa! Lebo to predsa vždy pomôže. Zatiaľ sa však nenašiel ani jeden príčetný divák, ktorý by na nich nakričal, nech sa spamätajú.

Pravdou žiaľ je, že Európa len reflektuje súčasné dianie v samotných štátoch. Vykrikujeme na seba svoje pravdy a odmietame čo i len pomyslieť na myšlienku, že sa možno mýlime. Vytráca sa kultivovanosť, strácame vôľu diskutovať a utiekame sa len do obojstranného nezmyselného zosmiešňovania. Z diskusie zostal len diss.

Zúčastnil som sa Zamatovej kontrarevolúcie s Havranom, Radičovou a Bátorom v banskobystrickom Bábkovom divadle na Rázcestí, onej akcie s povinnou účasťou zástupcov VÚC, čo si prišli natočiť camrip.

Organizátori otvorili horné poschodie, ľud pomaličky postupoval nahor a zrazu sa z davu vynorilo asi šesť kusov občanov a začalo sa cez rad predierať a tváriť sa dôležito. Veľmi. Ako babky, čo si v preplnenej MHD vyložia tašku na jedno zo sedadiel. Sadli si do prvého radu a vytiahli kameru.

V ten večer mi definitívne došlo, že je zle nedobre. Neustále niekto len tak z hľadiska čosi vykrikoval, skákalo sa do reči a atmosféra bola až revolučná, neskutočne nepríjemná, akoby sa mala každú chvíľu strhnúť bitka. Všetci, čo sedeli v zadnom rade čakali, čo bude.

Jedna pani ma v ten večer poslala do čerta, lebo som ju poprosil, aby nechala dohovoriť hostí a neskákala im celý večer do reči. Jej vražedný pohľad po tom, čo som sa jej ešte prišiel naivne ospravedlniť, si zapamätám navždy. Pri takýchto stretoch sa o diskusii ani nedá hovoriť.

Súčasná koalícia išla do vlády s heslom zabrániť vzrastu extrémizmu a pritom sa na nej priamo podieľa. A nielen koalícia. S opozíciou si rozdelili jednu z dvoch skupín a pridávajú na rečových obratoch. „Špinavé protislovenské prostitútky“ sú len reakciou na momentálny mentálny stav voličov a potenciálnych voličov SMERu, nič iné za tým hľadať netreba. Preferencie klesajú, v móde je nadávanie na médiá, ktoré môžu snáď aj za zlé počasie, tak sa zvezieme s nimi. Problém je, že tento obyčajný čistokrvný populizmus nadobúda v súčasnej situácií deštruktívne rozmery.

Matovič ešte pred voľbami vyhlásil, že treba hovoriť to, čo tvrdí Kotleba, ale hlasnejšie. Lipšic sa tým zrejme nechal inšpirovať a na nedávnej debate o stave Európy vytiahol všetky stereotypy, ktoré sa spomínajú v tretích cenových či v historkách o „jednej známej, čo raz hovorila, že…“ Viem, účel svätí prostriedky, otázne však je, či už nie sú trochu za čiarou a či opozícia aj s koalíciou nespúšťa niečo, čo nedokáže zastaviť, kým si ĽSNS vydáva noviny s týždennou rubrikou „Zradcovia národa.“ Vlastne to ani otázne nie je.

Asi nebudem jediný, čo má pocit, že všetko, čo sme doteraz považovali sa samozrejmé, sa ukrutnou rýchlosťou okolo nás rozpadá. A nedokážeme robiť nič, len sa nečinne prizerať a neveriacky krútiť hlavou. Bezbrehá nemohúcnosť. Máme pocit, že nás nik nepočúva, že sa nemáme na koho spoľahnúť, hneváme sa, hnev prechádza do smútku a smútok do letargie.

Niektorí z nás sa možno boja aj ozbrojeného konfliktu, lebo vedia, aká krehká je škrupinka mieru. Dokážeme sa vraždiť za pigment, vieru, ideológiu, národ, účes a najčastejšie vlastne za nič, len tak. Z rozmaru.

A čo s tým teda môžeme robiť? Nič svetoborné. Každodenným morálnym správaním môžeme dávať príklad ľuďom navôkol a namiesto výsmechu či pohŕdavosti druhým názorom sa pokúsiť diskutovať. Bude to stačiť? Asi nie, ale nič iné jednoducho nezmôžeme.

Idú Vianoce. Je jedno, v čo veríme či neveríme, pocit, že sa na čas všetko okolo nás zastaví možno zažívame všetci. Viacerým z nás sa pravdepodobne za posledných pár rokov stalo, že sme odignorovali či mávli rukou nad poznámkou známeho, prípadne sa mu začali vyhýbať, pretože to bolo omnoho jednoduchšie, ako sa mu pokúšať niečo vysvetľovať. Zaspali sme. A to všetci.

Je načase pustiť sa do výmeny názorov, ktorú sme v minulosti ignorovali, pretože sme nechceli do vzťahov ťahať zbytočné problémy a tvárili sa, že sa vlastne nič nedeje. No deje. A je najvyšší čas s tým niečo urobiť, ak sa ešte dá. A poznámka na záver. Nestavajme sa pri tom do role boja proti niečomu, lebo vzniká konflikt, pri ktorom sú obe strany hluché. Skúsme sa postaviť za niečo.

Teraz najčítanejšie