Vesmírna odysea

ARTHUR C. CLARKE

Svetoznámy britský sci-fi spisovateľ sa narodil 16. 12. 1917 v Minehead v anglickom Somersete, v rokoch 1941-1946 pracoval ako radarový inštruktor u RAF, v roku 1948 dokončil štúdium fyziky a matematiky, od roku 1956 žil na Srí Lanke, kam sa odsťahoval kvôli svojmu záujmu o potápanie a kde 19. 3. 2008 vo veku deväťdesiat rokov zomrel. Je považovaný za autora myšlienky satelitného komunikačného systému. V roku 1985 dostal prestížny titul Veľmajstra žánru science fiction. V roku 1994 bol nominovaný na Nobelovu cenu za mier a v roku 1998 bol pasovaný za rytiera. (Město a hvězdy, doslov, 2014, Nakladatelství Laser-books, Plzeň 2014)

V tomto blogu sa pozrieme bližšie na tri fundamentálne diela tohto velikána science fiction literatúry.

 

2001: Vesmírna odysea

(2001: A Space Odyssey, 1968)

Autorova najpreslávenejšia kniha. Za svoju slávu vďačí rovnomennému filmu od režiséra Stanleyho Kubricka. Film v skutku nekonvenčný a – revolučný. Film, ktorý na tú dobu vyzeral byť ako z inej planéty pre svoje inovatívne a dychberúce špeciálne efekty (netreba zabúdať, že sme stále v roku 1968)…

Román vznikol podľa filmového scenára, ktorý na motívy Clarkovej staršej poviedky Hliadka napísal Clarke spoločne s Kubrickom.

Nebezpečenstvá technologického pokroku, studená vojna, evolúcia, astrobiológia, vesmírny prieskum a odhodlanie človeka nevzdať sa ani v najkritickejších momentoch svojho života. A vízia ľudstva ako nie ustráchaného a do seba zahľadeného druhu, ale ako civilizácie zvedavej a odvážnej, civilizácie statočne opúšťajúcej svoju planétu a objavujúcej vesmír.

Kniha je rozdelená na tri časti. V každej Clarke predstavuje jednu z troch hlavných postáv.

Príbeh začína v dobe pred piatimi miliónmi rokmi. Tlupa ľudoopov Toho, ktorý hľadí na Mesiac na ceste z lovu našla veľký čierny kvádrový monolit, ktorý na nich začal zvláštne pôsobiť. Rozvíjal ľudoopom logické myslenie…

V druhej časti sa ocitáme v roku 1999, kedy je Mesiac posiaty vedeckými stanicami. Pri americkej výskumnej základni Clavius sa vyskytnú silné magnetické anomálie. Vedci na čele s doktorom Heywoodom Floydom zistia, že za to nielenže môže tajuplný čierny monolit, ktorý pri hľadaní zdroja magnetických anomálii vykopú, ale že je mimozemského pôvodu. Monolit pri prvom slnečnom záblesku skopíruje dáta všetkých signálov a vyšle ich ďalej do vesmíru. Signál, zdá sa, smeruje k Saturnovému mesiacu Japetus…

V roku 2001 je k Saturnu vyslaná kozmická loď Discovery s päťčlennou posádkou. Loď riadi umelo-inteligentný palubný počítať HAL 9000. Na prvý pohľad bezproblémovú misiu naruší séria porúch a zvláštností a kapitánovi Davidovi Bowmanovi sa potvrdí desivé podozrenie, že sa HAL pokazil a obrátil proti posádke. Ale to zďaleka nie je všetko. Keď sa totiž Discovery konečne dostane k Japetusu, ocitne sa kapitán Bowman pred najväčšou skúškou akú človek kedy podstúpil.

Kolosálny príbeh o človeku, vesmíre a všetkom…

 

Mesto a hviezdy

(The City and the Stars, 1956)

Zem budúcnosti. Ďalekej budúcnosti. Jedna miliarda rokov v budúcnosti. Oceány sú už dávno vyschnuté a navždy zmizli a takmer celý povrch planéty pohltila púšť. Dávno sú už preč časy ľudskej slávy, kedy ľudstvo tiahlo ďaleko ku hviezdam. V legendách sa traduje, že zaútočili Nájazdníci a zahnali ľudí do posledného mesta, ktoré ľudstvu zostalo – do mesta Diaspar.

„Mesto, ako trblietavý klenot, spočívalo v srdci púšte. Kedysi sa menilo a pretváralo, ale teraz ho Čas míňal. Nad povrchom púšte sa noc striedala s dňom, ale na uliciach Diasparu trvalo večné odpoludnie a temnota tam nikdy nenastávala. Mesto nepoznalo ani chlad, ani spaľujúci žiar. Nemalo žiadny kontakt s okolitým svetom, bolo vesmírom samo o sebe.

Ľudia kedysi budovali mestá, ale nikdy nie také ako toto. Niektoré pretrvali stáročia, iné tisícročia – než Čas vymazal ich mená. Jedine Diaspar vyzvalo Večnosť a chránilo seba a všetko, čo mu náležalo, pred pomalým pôsobením vekov, pred spustnutím a rozkladom, pred zničením, koróziou a skazou.

Od čias vzniku mesta oceány na Zemi vyschli a púšť si podmanila celú planétu. Vetry a dažde zahladili posledné hory a svet bol už príliš unavený, než aby stvorili nové. Mesto to nijak nevzrušovalo, celá Zem sa mohla rozsypať na prach a Diaspar stále bude chrániť deti svojich tvorcov a odnášať ich a ich poklady po prúde rieky Času. (…)

Dávno, možno skôr, než bol položený základný kameň Diasparu, sa stalo niečo, čo nielen zničilo zvedavosť a ambície Človeka, ale taktiež ho vyhnalo z kozmu. Donútilo ho to k návratu domov, aby sa tu v hrôze chúlil a hľadal ochranu v malom, uzavretom svete posledného existujúceho mesta na Zemi. Človek sa zriekol Vesmíru a vrátil sa do umelého lona Diasparu. Voľná, nespútaná túžba, ktorá ho kedysi divoko hnala k hraniciam Galaxie i k zahmleným ostrovom mimo ňu, zmizla. Po nespočetné eóny žiadna kozmická loď nevletela do Slnečnej sústavy. Kdesi tam, medzi hviezdami, mohli potomkovia človeka naďalej budovať impéria a ničiť slnká – Zem o tom ani nevedela, ani ju to nezaujímalo. Zem – nie. Ale zaujímalo to Alvina.“

Hlavná postava Alvin – Jedinečný – je po nepredstaviteľne dlhom čase prvé dieťa. Úplne nový človek, ktorý vznikol z databáz Centrálneho počítača, ktorý riadi celé mesto. Obyvatelia sú totiž v podstate nesmrteľní a kedykoľvek sa môžu vrátiť do databánk Centrálneho počítača, ktorý ich po čase znovu vytvorí so spomienkami na všetky minulé životy v meste. Ľudia sa už dávno nerodia. Už dávno neumierajú. Nemennosť Diasparu a jeho stagnujúca kultúra je však prevrátená hore nohami, keď vznikne Alvin. Jedinečný. Prvé dieťa po tisícročiach. Alvin nikdy neveril rečiam o Nájazdníkoch, ktorí sa akože z nepochopiteľného dôvodu rozhodli ponechať ľuďom jediné mesto vo vesmíre. Alvin nikdy neveril rečiam, že za hranicami mesta neexistuje žiaden život – že všade je len mŕtva sterilná púšť dávno mŕtvej civilizácie. A tak sa Alvin rozhodne zistiť pravdu. Nový človek, ktorý si nepamätá svoje minulé životy, pretože žiadne nemá, tabula rasa, myšlienka a odhodlanie, človek so silou vôle, akú už veľmi dlho žiaden človek v sebe nenašiel, sa rozhodne zistiť pravdu. Skutočnosť je však oveľa hrôzostrašnejšia než všetky legendy…

„Majstrovská vízia z pera Arthura C. Clarka, pohľad do vzdialenej budúcnosti, milióny rokov potom, čo sa naša civilizácia obrátila na prach.“ (Nakladatelství Laser-books, Plzeň 2014)

  

Stretnutie s Rámou

(Rendezvous with Rama, 1973)

Do slnečnej sústavy zavítala mimozemská kozmická loď, absurdných rozmerov, postavená technikou, o ktorej si pozemskí vedci mysleli, že je nemožná a najnepochopiteľnejšie na tom všetkom je fakt, že cez Slnečnú sústavu len presviští a zas nás opustí. Vôbec ich, alebo „to“, ľudia nijako nezaujímajú. Ale zato sa ľudia zaujímajú o Rámu. Pomenovanie vskutku božské, ale čisto pragmatické, keďže už astronómovia vyčerpali grécky a latinský panteón a tak pribrali do klubu ten hinduistický.

„Prvé zábery, zo vzdialenosti desaťtisíc kilometrov, spôsobili, že všetci ľudia na svete prerušili svoju prácu. Na miliarde televíznych obrazoviek sa objavil nepatrný hladký valec, rýchlo sa zväčšujúci sekundu za sekundou.

Jeho základom bol valec tak dokonalého geometrického tvaru, že vyzeral ako zosústružený na sústruhu – na takom, ktorý by mal hroty päťdesiat kilometrov od seba. Oba konce boli úplne hladké, s výnimkou akýchsi malých stavieb uprostred jednej zo strán. Z diaľky, ktorá stierala vnímanie skutočných rozmerov, Ráma vyzeral takmer komicky, ako obyčajný domáci bojler.

Došlo k túžobne očakávanému, dlho obávanému stretnutiu. Ľudstvo sa chystalo uvítať svoju prvú návštevu z hviezd.“

Času na prieskum je však málo, lebo Ráma sa rúti rovno k nášmu Slnku a nikto nevie, čo bude potom… Zem sa preto rozhodne narýchlo vyslať najbližšiu vesmírnu loď, ktorá je práve po ruke. A tak sa z kapitána Billa Nortona a posádky Endevour stanú prví ľudia, ktorí vkročia do mimozemskej stavby a možno budú prví, ktorí na vlastné oči uvidia mimozemskú rasu. Na to, čo však zbadajú a zistia vo vnútri Rámi, ich žiaden výcvik sveta nemohol pripraviť…

„Jeho usporiadaný svet sa prevrátil hore nohami a na zlomok chvíle nahliadol do závratnej priepasti tých záhad na samom pokraji bytia, ktoré s takým úspechom po väčšinu svojho života opomínal.“

Šialený svet, v ktorom jedna otázka vedie k ďalšej a všetky zostávajú nezodpovedané. Viem, že nič neviem na druhú.

Arthur C. Clarke v najlepšej forme v základnom kameni svojej rozsiahlej bibliografie maľuje fantastický, detektívno-napínavý a hlavne uveriteľný svet. A potvrdzuje, že je právom považovaný za veľmajstra sci-fi a spečaťuje svoje miesto medzi velikánmi povojnovej vedeckej fantastiky Roberta A. Heinleina a Isaaca Asimova.

 

 

 

https://dennikn.sk/blog/trikrat-sci-fi-prstenec-gateway-rama/