Viac detí do reštaurácií a kaviarní!

Patrím do generácie ľudí, ináč prezývanej aj Husákove deti, ktorá si v detstve pod pojmom reštaurácia predstavila nehostinný priestor so zaštopkanými obrusmi ROH, odutým čašníkom a ponukou rádovou nekvalitnejšou, akú mal možnosť konzumovať doma. Do reštaurácii sme preto pochopiteľne nechodili, vysokému stolovaniu sa neučili. Za sviatok sme považovali návštevu cukrárne, kde si človek mohol dať ochutený stužený tuk pod názvom krémeš, prípadne pančovanú maďarskú Pepsi-colu, podávanú vo fľaškách s logom, ktoré navrhol ešte Andy Warhol.

Dnes som otcom malého dieťaťa a otvorene sa priznám, že boli časy, kedy mi jačanie malých detí vadilo a ako každému vstrekovalo do obehu viac stresového hormónu ako robí preplňovaný motor s turbodúchadlom. Verte, alebo nie, život s malým dieťaťom vás naučí zenovým technikám a zároveň prinúti pozerať sa na svet úplne inými, tolerantejšími očami. Ale pokúsme sa problém trocha zobjektiv
izovať, formulovať argumenty.

Zabudol vôl, že ťeľaťom bol (slovenské príslovie)

Každý z nás bol kedysi dieťaťom, pokiaľ odrátame z tejto množiny Benjamina Buttona, ktorý ním ešte len bude. Dieťa nie je dospelý. Aj preto ho voláme dieťa, má iný spoločenský, ale aj právny status. Chcieť od dieťaťa, aby sa správalo ako dospelý je naivné a asi to netreba bližšie vysvetľovať ani tým, čo ešte deti nemajú. Inými slovami, dieťa sa nikdy v reštaurácii nebude správať ako dospelý človek. Ak by bola návšteva dieťaťa v jednotke spoločného stravovania nežiadúca, či dokonca spoločensky nebezpečná, podobne ako jeho konzumácia alkoholu, asi by existoval nejaký plošný zákaz. Neexistuje, z čoho sa dá vyvodiť, že dieťa v reštaurácii nie je spoločensky nežiadúcim fenoménom. Nežiadúci je len pre niektorých ľudí, ktorí možno zabudli, že aj oni sa kedysi správali ako “retardi” (použijúc jazyk predrečníka).

Dieťa robí bordel, keď sa nudí

Častokrát ako zákazníci v reštaurácii nadávame na všetko možné: obsluhu, kvalitu jedla, ceny a pod. Nebojíme sa dokonca z toho vyvodiť záver, že slovenská gastronómia je obecne tragická v porovnaní s tou zahraničnou. A častokrát máme pravdu. S obľubou chodím aj s rodinou na výlety do Rakúska. Nie je to len neexistenciou hraníc, rovnakou menu a náturou Rakúšanov, ale najmä úrovňou služieb. Nie som veľkým fanúšikom víneršniclu, kávu vám vo Východnej ríši neurobia dobrú takmer nikde, ale poznajú definíciu slova “služby”. Jerome Klapka Jerome napísal, že Germáni majú taký dobrý zvyk, že “na každej vyhliadke je nejaká krčma”. A zatiaľčo na Slovensku pri prezeraní oltára Majstra Pavla z Levoče môžete prežúvať maximálne vyprážaný syr, u susedov je situácia dramaticky iná. A týka sa to aj detí. Každý park, hrad, galéria má nejakú tu svoju reštauráciu a tiež vybavenie pre deti. A tým sa nemyslí detský kútik v podobe ministoličky a stolíka s farbičkami. Čiže vrieskajúce dieťa nemusí byť nutne výsledkom nezvládnutej výchovy, ale napríklad nezvládnutého reštauratérstva, či vôbec služieb.

Dieťa, najlepší zákazník

Toto je už vlastne klišé, ale hodí sa pripomenúť. Je zaujímavé, že taký ožran v krčme nám nevadí, respektíve sa nad ním nepohoršujeme, lebo veď na to je krčma, nie? Každý chápe, že krčmár znesie trocha nekomfortu, lebo je tu on pre svojho zákazníka a nie naopak. Pokiaľ je ten zákazník platiaci, pochopiteľne. Neinak je to s deťmi, aj keď uznávam, prirovnanie je to nefér. K deťom. Normálny reštauratér sa však nepozastavuje nad tým, že má v podniku jačiaceho hobita. Pretože chodí zásadne s doprovodom a jednoduchá matematika hovorí, že rodina je viac zákazníkov ako zamilovaný párik, či kaviarenský povaľač. Dieťa navyše nehodnotí kvalitu cheesecaku na Facebooku, či neporovnáva cenu piva s kamarátmi. Dieťa je jednoducho ideálny zákazník.

Deti sú my

Netvrdím, že by nám nemohlo byť lepšie bez hulákajúcich minimonštier. Možno by sa nám tiež lepšie žilo, keby sme nemuseli jesť vôbec a dobíjali sa ako najnovší iPhone. Ale nemusíme chodiť ďaleko pre odpoveď, či je možný život bez detí a jedla. Nežijeme v odlišných svetoch. To, že dostaneme občiansky preukaz a právo voliť z nás nerobí iných ľudí. Nie deti sa majú učiť žiť s nami, ale my s deťmi, pričom netvrdím, že deti môžu robiť čokoľvek sa im zapáči. Ak ale začneme vyhadzovať deti z reštaurácie len preto, že nás otravujú (hoci je to častokrát naša vina), prečo by sme ich nevyhodili aj z takého vlaku či lietadla? Naozaj si myslíme, že rodičia s plačúcim dieťatom vystúpia z ícečka v Leopoldove, hoci chceli ísť až do Kysaku? Alebo donútime pilota lietadla do Hurghady núdzovo pristáť na Sicílii, len aby sme už nepočuli ten detský rev?

Empatia je základom dobrých služieb

Buďme voči sebe tolerantní. Navzájom. Viem, že nie je jednoduché stráviť v reštaurácii príjemnú chvíľku s revom o hlasitosti zbíjačky. Je dokonca dokázané, že detský plač v nás automaticky začne uvoľňovať stresový hormón, tak sme jednoducho geneticky nastavení. Ale správaniu v reštaurácii sa nedá naučiť na reštauračnom trenažéri na Playstation 4. Skúsme sa navzájom chápať a tolerovať. A platí to pre všetkých: rodičov, nerodičov, aj reštauratérov. Potom budú lepšie nielen naše reštaurácie a služby, ale aj celá krajina.

 

Martin Bajaník

spolumajiteľ Foxfordu a otec

 

Pôvodný článok TU