Vianočná pohoda 13-ročnej mamičky

Ilustračné foto: zoznam.sk

Sedím si v pohodlí, v teple, v prítmí obývačky, len náš stromček mäkkým svetlom zalieva miestnosť. Brucho prepchaté sviatočnými dobrotami do prasknutia, v spálni spokojne odfukuje môj milovaný synček, ktorý si Vianoce vychutnával plnými dúškami a rozžiarenými očičkami sleduje všetky tie fascinujúce svetielka, s absolútnym nasadením na cimpr-campr roztrhal každý baliaci papier na balíčkoch, čo našiel pod stromčekom a s očakávaním malého drobca ochutnal z každej vianočnej dobroty, ktorá sa mu dostala pod nos. Stretnutia s rodinou, pohoda voľných dní, radosť zo spoločných chvíľ. O tom sú Vianoce… najväčší problém, ako sa zdá, bude zase zhadzovať kilá po hordách šalátu a koláčoch… Ale je to tak vždy? Je to tak všade? Je to tak ?

Jasné… v každej domácnosti sú sviatky trošku iné, majú svoje tradície a svoje zvyky či priebeh. Ale tento rok som možno viac ako inokedy myslela na niektorých mojich žiakov… Pár dní pred Vianocami prišla domov z pôrodnice naša „čerstvo“ 13-ročná žiačka Linda (13-te narodeniny oslavovala len pred pár dňami a pred pár týždňami, ešte ako dvanásťročná sedela tehotná v školskej lavici ako „príklad“ pre spolužiačky!).

Áno, dobre čítate – z pôrodnice… Tento rok otehotnela, hádam do siedmeho mesiaca nás všetkých naokolo presviedčala, že nie je tehotná, len tučná (a podľa mňa tomu sama skutočne aj verila). Keď sme jej urobili tehotenský test a pýtali sa na pohyby bábätka, fascinovaná a vydesená zároveň sledovala občasné kopkanie a krútenie sa vo svojom bruchu, pretože až teraz začala chápať, že v jej bruchu rastie nový človiečik. Spomínam si na svoje tehotenstvo – plná očakávania, radosti a naplnená nehou a láskou som každú chvíľu hladkala svoje vydúvajúce sa bruško a odrátavala dni do termínu pôrodu, len aby som už držala svoj poklad v náručí. Lindu som nikdy nevidela hladkať svoje brucho, nikdy nepočula hovoriť o tom, ako si predstavuje svoj život po narodení bábätka. Žila si svoj detský svet, občasne vyrušovaná bolesťami krížov, či obmedzovaná rastúcim bruchom. Pri každej otázke kolegov či spolužiakov ohľadom bábätka len kývla rukou a neprítomne sa uškŕňala, alebo prehlásila, že to nie je jej starosť, že mama sa postará. Otec jej dieťaťa zatiaľ neidentifikovaný – údajne jeden z piatich adeptov vo veku od 15 do 25 rokov…

Linda žije v chatrči v jednej izbe s rodičmi a s ďalšími 7 súrodencami. Keď som sa dozvedela, že už porodila, hrnulo sa mi mysľou tisíc otázok, na ktoré by som chcela poznať odpoveď… otázky učiteľky, „mamy“, kamarátky a vlastne aj zvedavej ženy… V zhone predvianočného stresu mi ale vyfučali z hlavy. Na Štedrý deň a tiež ďalšie dni pohody a oddychu mi ale znova začali víriť v hlave… Čo asi robí Linda s malým? Kto vie ako a kde vlastne „vianocovali“? Vianocovali vôbec? Zvláda aspoň trochu úlohu mamy? Mám v čerstvej pamäti aké ťažké boli prvé týždne po príchode z pôrodnice… V akých podmienkach vôbec tieto dve deti (Linda a jej novorodenec) žijú? Majú v tej chatrči aspoň vlastnú posteľ? Sú obaja zdraví? Zotavila sa Linda po pôrode? Ako bude chodiť ďalej do školy? Má kde nechať dieťa? Má pre neho dosť teplého oblečenia? Má dosť materského mlieka? Ak nie, má peniaze na Sunar? Pomáha je vôbec niekto? … A milión ďalších otázok…

Áno… aj toto je realita niektorých detí… nedokážem napísať „matiek“, pretože toto nie je v mojich očiach mama… 13-ročné dievča nemôže byť mamou, nemala by byť mamou a ako je možné, že v tomto štáte vôbec mamou je? Ideme pochodovať za život, tváriť sa strašne morálne, ale pred týmito deťmi zatvoríme oči a hľadíme inde… Ak by sa tento prípad odohral v Bratislave, pod žiarou veľkomestských reflektorov, boli by toho plné noviny, plná „telka“ (ako keď rodila 14-ročná na Kramároch… to bolo „čosi“! ). Ale koho zaujíma nejaké decko s deckom z „ďalekého“ východu? (za prvé – Dobšiná je naozaj východne od BA a naozaj véééľmi ďaleko … a za druhé – reportáž o maloletých a mladistvých tehotných a matkách v našom meste telka stopla…) Koho už len trápia nejaké decká zo sociálne znevýhodňujúceho prostredia? Tak si len zakrývajme oči, zapchávajme uši a prehliadajme aj naďalej deti, ktoré majú deti a všetky tým stratia detstvo i šancu na normálny život, na normálny svet…

Myslievam aj na žiakov, ktorých sme učili pred pár rokmi… na otázku, „čo ste dostali pod stromček?“ sme počúvali, že jeden pomaranč, dokonca polovicu banánu (alebo „na prilepšenie“ jogurt po záruke vylovený ráno zo smetiaka pred našim blokom)… nemyslím si, že v každej chatrči si nájde miesto vianočný stromček, že rodičia, ktorých som stretla deň pred sviatkami v obchode s vozíkom naloženým lacným vínom doma varili kapustnicu či sviatočnú večeru a rovnako tak si nemyslím, že deti tieto dni trávia v pohode, v teplúčku domova a radostnom čase s milovanými, keďže už pri odchode na prázdniny dúfali, že to rýchlo prejde a čoskoro sa vrátia do školy…

Týchto detí je „u nás“ naozaj dosť… a Linda nie je len číslo zo štatistiky (inak celkom desivej – v našom malom meste ročne okolo 10 školopovinných žiačok porodí dieťa), Linda je teraz mama. A okrem toho aj dcéra a sestra, od ktorej sa očakáva pomoc v domácnosti a s menšími súrodencami, kamarátka, ktorá dáva nelichotivý príklad ostatným, ale hlavne žiačka, ktorá plní povinnú školskú dochádzku. Haló? Pán minister, páni kompetentní, čo teraz? Nie len v Bratislave sú v školstve problémy. Problémy (a zrejme celkom iného charakteru) sú aj na východe.

A nie, nechýbajú nám žiadne interaktívne tabule, tablety a počítače, chýba nám efektívna prevencia v podobe sexuálnej výchovy. Rovnako sa môžeme vykašľať na akreditované kurzy a kredity za vzdelávanie, keď v škole deti učíme ako si umyť ruky, utrieť sopeľ (a…s prepáčením, aj zadok) či spláchnuť záchod. Nepotrebujeme každú chvíľu inovácie ŠVP, máme problém vštepiť niektorým deťom základy a nieto ešte cudzí jazyk. Nepotrebujeme vzletné „kecy“ o integrácii či inklúzii, keď na ňu naše školstvo absolútne nie je pripravené. Nechceme internetové žiacke knižky- či veríte alebo nie, ale v chatrči zväčša internet nemajú… Chceme iba obyčajný vzdelávací program vhodný pre našich žiakov, či obyčajné funkčné učebnice … (ale o tom nabudúce…)

Vianoce končia, žiara balíčkov s lesklými mašľami a pohoda večerov pri stromčeku čoskoro vyprchá, je tu nový rok, čoskoro skončia prázdniny, zmizne výzdoba, pozlátko a príde realita… každodenné žitie a Linda… Linda sa čoskoro bude musieť vrátiť a sadnúť do lavice s hlavou plnou problémov a prsníkmi plnými mlieka…

Chcem, aby sa náš školský a sociálny systém začal reálne zaoberať riešeniami, pretože si myslím, že sa to riešiť dá. Čo tak novoročné predsavzatie milí kompetentní? Šťastný nový rok všetkým…

Erika Polgáriová

učiteľka

PS: Meno žiačky je zmenené…