Vianočné knižné tipy pre rok 2015
Rozhodol som sa vytvoriť výber knižných tipov, ktoré by mohli zafungovať ako vhodné vianočné darčeky.
S aktívnym blogovaním som začal v roku 2009. Úplne prvé texty vznikli z potreby vyjadriť nahlas svoj názor na určité témy. Od istého času však blogujem už iba o knihách, ktoré sa mi podarilo prečítať v priebehu kalendárneho roka.
V roku 2015 vzniklo takto 44 textov, v ktorých som sa snažil vyjadriť názor na 49 mnou prečítaných kníh. Okrem toho dojmy z prečítaných kníh vyjadrujem prostredníctvom mikrorecenzií aj na sociálnych sieťach, a preto nie všetky knihy dostali svoj priestor v článkoch na blogu.
Čítanie samozrejme nemá byť súťažnou disciplínou, a preto nie je vôbec dôležité, koľko kníh človek za rok prečíta. Relevantnými sú skôr zážitok a snaha niečo sa dozvedieť. Ja však čítam rád už od detstva, knihy v podstate zbieram a ich čítanie mi vypĺňa veľkú časť voľných hodín a dní.
Písanie o prečítanom je takou mojou súkromnou nadstavbou, teda skôr koníčkom podobným fotografovaniu, cestovaniu, behaniu alebo zbieraniu známok.
Keďže z času na čas ma priatelia a čitatelia mojich článkov priamo žiadajú o radu pri výbere kníh pre seba, priateľov alebo blízkych, rozhodol som sa už po druhýkrát vytvoriť výber knižných tipov (ten minuloročný nájdete tu), ktoré by mohli zafungovať ako vhodné vianočné darčeky.
Tento výber je samozrejme čisto subjektívny, orientuje sa hlavne na knihy, ktoré vyšli v tomto roku, a to v slovenskom jazyku, prípadne v českom preklade.
Dejiny
V prípade tejto knihy sa samozrejme v táboroch antisemitov, konšpirátorov a žiaľ aj popieračov holokaustu určite objavia hlasy, že načo vznikla ďalšia kniha o holokauste a určite zároveň padne aj názor, že to je len ďalší dôkaz svetového židovského sprisahania, aby sa u nás ostatných vzbudzoval nekonečný pocit viny.
Holokaust sa však bez ohľadu na tieto pomýlené názory skutočne udial a jeho vinníkmi neboli iba nacisti. Práve preto je podľa mňa potrebné si tieto temné miesta európskeho svedomia pripomínať.
Rešpektovaný americký historik Timothy Snyder je odborníkom na holokaust a totalitné režimy v strednej a východnej Európe. Jeho aktuálnu knihu Čierna zem som čítal pomaly, s rešpektom ku každému slovu a zároveň s niekoľkohodinovými psychohygienickými prestávkami. Ak si potenciálny čitateľ myslí, že o holokauste už vie všetko, tak táto kniha ho s určitosťou vyvedie z omylu.
Snyder ju napísal s veľkým citom nielen pre fakty, ale aj pre vyargumentovanie vlastných hypotéz. Jednou z nich je napr. hypotéza o akomsi enviromentálno-biologickom podhubí nacistickej ideológie, pričom zaujímavá je aj faktami podložená téza o najbrutálnejších prejavoch holokaustu na tých miestach, kde sa nacistom podarilo zrušiť administratívu a štátnosť, pričom autor poukazuje na fakt, že na územiach dvojitej okupácie (nacisticko-sovietskej) dosiahol holokaust tie najbrutálnejšie a najdesivejšie rozmery.
Som toho názoru, že knihy tohto typu je potrebné čítať aj napriek ich ťaživej atmosfére, a že úlohou historikov je zločiny proti ľudskosti neustále mapovať a pripomínať. Netýka sa to samozrejme iba holokaustu. Historici musia udržiavať našu historickú pamäť v súvislosti s každou genocídou, každým vojnovým zločinom, každou neprávosťou spáchanou na ľudských bytostiach.
Revolučné Rusko 1891 – 1991 (OrlandoFiges)
Revolučné Rusko 1891 – 1991 je z hľadiska témy tiež knihou o udalostiach, o ktorých si veľká časť laickej verejnosti myslí, že jej je všetko jasné, teda akoby povedali Rusi: „začem bukvy, vsjo jasno!“. Omyl. Toto je opäť kniha, ktorá dokazuje, že na tú istú udalosť sa dá nazerať inou optikou a pozorovateľ tak môže získať nový plastickejší pohľad.
Nemám na mysli nejaký šialene alternatívny výklad dejín so záverom, že pravda je uprostred. Konkrétne v tejto knihe ide hlavne o novátorský pohľad na ruskú socialistickú revolúciu, na ktorú autor nenazerá ako na konkrétnu udalosť, ale vníma ju ako storočný cyklus násilia a honby za utopickými snami.
Priznám sa, že táto útla, 100 stranová kniha ma veľmi nadchla. Stalo sa tak podľa mňa práve preto, že po tom, čo som prečítal plno hrubých kníh s množstvom faktov o dejinách, tento text mi ukázal, ako sa to dá aj stručne, jasne a výstižne. Ide v podstate o jednu údernú esej o 20. storočí, sú to dejiny v skratke, pričom sa paradoxne nedá povedať, že by autor napísal svoj text skratkovito.
Zároveň sa autorovi nedá uprieť, že jeho próza je napísaná vtipne, miestami dadaisticky, na pomedzí fikcie a reality. Nie je to text akademický, je to pravá beletria, hrajúca sa však na dejepisnú učebnicu. Nie je preto na škodu, ak má čitateľ za sebou nejakú skúsenosť s poznaním dejín, pretože inak mu táto kniha môže spôsobiť sklamanie.
Hoci Ouředníkova kniha vyšla pôvodne v roku 2001, jeho úvahy majú veľmi aktuálny presah aj do aktuálnej súčasnosti. Vo svojom texte na mnohých miestach poukázal na manipuláciu s dejinami, ktorá mala ďalekosiahly dosah aj na budúcnosť mnohých národov. Táto manipulácia je žiaľ signifikantná aj pre dnešné geopolitické reálie.
Diablovi spojenci: Hitlerov pakt so Stalinom 1939 – 1941 (Roger Moorhouse)
Myslím si, že práve takéto historiografické diela sú predurčené na to, aby udržiavali naše historické povedomie v kondícii. Je až paradoxné, že v informačnej dobe dokážeme podliehať dezinformáciám, mytológií a prekrúcaniu pravdy.
Preto som toho názoru, že najkompaktnejší obraz o druhej svetovej vojne je možné získať práve zo strany západnej historiografie, pričom po druhej svetovej vojne je snaha vyrovnať sa s vlastnou históriu vlastná aj samotnému Nemecku. Kým Nemecko tomu venuje už celé desaťročia bádania a sebareflexie, Rusko v ostatných rokoch svoju historickú totalitnú epochu iba glorifikuje.
Roger Moorhouse vo svojej monografii poskytuje množstvo faktov a analýz historických skutočností, pričom po prečítaní knihy by malo byť každému jasné, že v prípade nacisticko-sovietskeho spojenectva sa jednalo o čistý imperialistický kalkul, v ktorom nešlo len o teritoriálne zisky, ale aj veľmi živé obchodné aktivity, v rámci ktorých si Nemci a Sovieti vymieňali technológie a suroviny, čím mali vlastne obdive strany podiel na vyzbrojovaní toho druhého.
Populárno-náučná literatúra
Život so psom nie je pod psa (Konrad Lorenz)
V roku 2015 som sa stál psíčkarom. Učinil som tak aj napriek tomu, že pred tým som sa na mnohých dnes už kolegov pozeral skrz prsty. Ťukal som si na čelo pri pohľade na mnohých chovateľov psov, a to v hlavne v situáciách, kde sa starostlivosť o psa stretávala s verejným životom.
Dnes ich už viem pochopiť, stal som sa empatickým, no napriek tomu si myslím, že mnohí majitelia nemajú svojich štvornohých priateľov pod kontrolou, resp. nenadobudli zručnosť s vlastným psom komunikovať.
Keďže sa to doma tiež stále učíme, všetkých nás potešila kniha svetoznámeho etológa Konrada Lorenza s názvom Život so psom nie je pod psa. V prípade tejto knižky ide o autorove spomienky a poučno-veselé rozprávanie o jeho skúsenostiach so psami.
Nedá sa povedať, že by išlo o doslovné návody ako z kynologickej príručky, aj keď sekundárne sa čitateľ ten návod na riešenie konkrétnej situácie v podstate dozvie. Pozitívnou devízou tejto knihy je však hlavne úsmevné, ľudské a miestami dojemné rozprávanie o spolužití človeka so psom.
Z domu zoológa Konrada Lorenza v Altenbergu vyšla tento rok aj kniha Zhováral sa s dobytkom, vtákmi a rybami.
V kladení uletených otázok určite na plnej čiare vyhrávajú deti. Ak však dospelý človek nevypudí zo seba detskú dušu, počas svojej dospelosti môže tiež klásť hypotetické, bizarné a miestami až znepokojivé otázky. Ak je na druhej strane vedec s oduševnenosťou dieťaťa, tak na množstvo takýchto otázok dostanú pýtajúci sa aj adekvátne odpovede.
Randall Munroe takým vedcom určite je, čo dokazuje fakt, že po štúdiu fyziky sa venoval robotike v NASA, odkiaľ však odišiel, aby mohol prostredníctvom internetového komiksu odpovedať iným divným ľuďom na ich absurdné otázky.
Jeho webovú stránku xkcd.com týždeň čo týždeň navštívia milióny ľudí, aby si prečítali kultový webový komiks. S nadšením sledujú jeho jednoduché schematické kresbičky z oblasti vedy a techniky, ktoré dopĺňa výskumom podložené vysvetlenie.
To najlepšie, doplnené o nové otázky, ktoré ešte nikdy neboli zodpovedané, vyšlo v knihe s názvom Čo keby?. Je to veľmi zábavné a poučné čítanie, pre širokú vekovú kategóriu čitateľov a čitateliek, za ktorých sa iní ľudia už opýtali aj tieto otázky:
Čo by sa stalo, keby sme sa pokúsili odpáliť bejzbalovú loptičku nadhodenú rýchlosťou rovnajúcou sa 90 percentám rýchlosti svetla? Čo by sa stalo, keby sme si zaplávali v typickom bazéne vyhoreného jadrového paliva? Zmenil by Mesiac svoje zafarbenie, keby naň všetci ľudia na Zemi v ten istý okamih namierili laserovým ukazovadlom?
A potom ešte kniha obsahuje mnoho oveľa praktickejších dotazov, ako napr.: Koľko fyzického priestoru zaberá internet? Z akej výšky by bolo treba zhodiť steak, aby bol po dopade na zem upečený? Koľko dielcov lega by bolo treba na postavenie mosta, ktorý by uniesol premávku z Londýna do New Yorku? Akú teplotu by musela mať reťazová píla (alebo iný nástroj na rezanie), aby okamžite vypálila všetky rany ňou spôsobené?
Džezáky: Doba a scéna (Marián Jaslovský, Peter Lipa)
Táto kniha úzko súvisí s muzikologickou publicistikou. Jej autorom je Marián Jaslovský, ktorý predtým spracoval aj iné slovenské fenomény na poli slovenskej populárnej hudby. Jeho ostatná monografia vytvorená v tandeme s Petrom Lipom sa venuje histórii Bratislavských jazzových dní (BJD). Text dotvára bohatý obrazový materiál, čo robí z knihy zaujímavú encyklopédiu o štyridsaťročnej bratislavskej hudobnej tradícii.
Krásna literatúra
Žítkovské bohyne (KateřinaTučková)
Dnes už tento kultový román z česko-slovenského pohraničia Bielych Karpát, z ktorého sa doteraz predalo viac ako 100 000 výtlačkov, vyvolal v domácom prostredí niekoľko polemík. V prostredí literárnej kritiky sa napríklad diskutovalo o tom, ako uchopiť tému, ktorá je na pomedzí etnografie, historiografie, mágie, záhad a alternatívnej medicíny, pričom v popredí je vyslovene ženská téma, aby próza nestratila príťažlivosť pre širokú vrstvu čitateľov.
Kateřine Tučkovej sa to podarilo až tak, že túto knihu čítajú aj muži, ktorí si ju pochvaľujú práve pre jej historický rozmer. Román Žítkovské bohyne okrem toho patrí do kategórie emočne silných kníh, a to aj z toho dôvodu, že autorka sa nechala inšpirovať osudmi skutočných ľudí. Ide o veľký česko-slovenský román, v ktorom ožíva mágia starých tradícií a aj ozvena ideologických hriechov minulosti.
Čierna a strieborná (Paolo Giordano)
Keď som prečítal najnovšiu novelu talianskeho autora Paola Giordana, musel som sa ísť z nej normálne vyprechádzať do jesennej hmly. Táto útla kniha vo mne totižto vyvolala množstvo myšlienok aj o živote štyridsiatnika.
Čierna a strieborná určite nie je momentálny vrchol autorovej tvorby, pretože tým je s určitosťou jeho debut Osamelosť prvočísel, ale táto kniha má tiež silu zasiahnuť a potešiť zvláštnou poetikou, opisujúc obyčajnosť ľudského života.
Muž menom Ove (Fredrik Backman)
Počas čítania tohto príbehu sa mi vynárali impresie na v podobnom duchu nesúci sa román Jonasa Jonassona Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol, ktorý akoby bol skrížený s filmom Tak dobre, ako sa len dá s Jackom Nicholsonom v hlavnej úlohe, pričom následne som zistil, že takéto prirovnania uvádzajú aj anotácie kníhkupcov.
Hlavným hrdinom príbehu je Ove, päťdesiatdeväťročný Švéd, verný jednej žene, práci a aj jednej značke auta. Nemá rád zmeny, je šetrný, v spotrebiteľskom a aj spoločenskom správaní sa správa konzervatívne, dodržuje pravidlá a od okolitého sveta nechce nič viac, len aby zákony dodržiavali aj všetci ostatní. Okrem toho už len frfle, frfle a frfle. Veľmi milý a smutno-smiešny príbeh.
Vtedy v Lošonci. Via Lošonc (Peter Balko)
Zo slovenskej literatúry ma tento rok najviac oslovil debutový román Petra Balka, ktorého román Vtedy v Lošonci (ViaLošonc) je akousi magicko-realistickou autobiografiou, odohrávajúcou sa na slovensko-maďarskom pomedzí. Jeho kniha si vyslúžila nomináciu na cenu Anasoft litera, v ktorej autor nakoniec uspel s cenou od čitateľov.
V knihe vystupuje množstvo bizarných postavičiek, ktoré vykresľujú atmosféru akéhokoľvek mestečka v stredoeurópskom regióne. No konkrétnym knižným mestečkom je Lučenec – rodisko autora, ktoré dostáva v jeho próze dominantu sveta vo svete, kde sa varia dejiny, kde sa realita miesi s abstrakciou.
Kniha je príťažlivá aj kvôli detskému rozprávačovi, ktorým je sedemročný Peter s prezývkou Leviathan. Autorovi sa podarilo vytvoriť akúsi tragicko-grotesknú rodinnú kroniku, osídlenú aj veľkou históriu, čím dokázal, že každá periféria má silu zrkadliť aj svetové dejiny.
Už dávno ma takto slovenská próza neoslovila a toto je okrem toho ešte aj magický realizmus ako vyšitý, s tým rozdielom, že sa neodohráva v Maconde, ale v Lošonci.
Stolek s citróny (Julian Barnes)
Každá nová Barnesova próza je skoro vždy malým sviatkom krásnej literatúry. Tento autor totižto patrí tiež do skupiny spisovateľov, ktorí sú vynikajúcimi znalcami ľudskej duše. Barnes dokáže spracovať skúsenosť s každodennosťou do nádherných poetických príbehov, z ktorých zároveň dýcha skutočnosť a človečina.
V zbierke poviedok Stolek s citróny predstavuje jedenásť príbehov o starnutí, o dávnych túžbach, snoch a pôžitkoch, pričom v každej poviedke dominuje hlavný hrdina, čeliaci starobe po svojom. Niekto zmierlivo, iný s odporom.
Potenciálny čitateľ by sa určite nemal nechať oklamať obálkou tejto knihy. V romanticko-fialovom šate sa totižto ukrýva veľký román. Už anotácia sľubuje pozoruhodný príbeh, v ktorom vystupujú boľševici, bieli, červení, ďalej sektárski kastráti a hlavne československí legionári stratení v mestečku Jazyk, niekde v mrazivej sibírskej tajge.
Sľub z anotácie sa skutočne naplní a čitateľ dostane originálny historický príbeh odohrávajúci sa v chaotickom porevolučnom Rusku. Je až neuveriteľné, že takýto román napísal britský autor, pričom plusom nie je len to, že pozná historické súvislosti, ale hlavne to, že z toho všetkého dýcha ruská duša a atmosféra, tak ako ju poznáme aj z klasických ruských románov.
James Meek v deväťdesiatych rokoch pôsobil ako zahraničný spravodajca denníka The Guardian v Moskve. Ruská kultúra a história sa mu stali natoľko blízkymi, že v roku 1995 začal písať tento román odohrávajúci sa na Sibíri. Počas desiatich rokov skúmal historické pramene súvisiace s katolíckou sektou kastrátov, ruskými pracovnými tábormi a gulagmi, ako aj materiály venované pôsobeniu československých légií v Rusku v rokoch 1914 – 1920.
Láska, šialenstvo, mystika, veľké ideály, ilúzie a beznádej, toto všetko spolu hrá ako dokonalý stroj. Okrem toho autor až prekvapivo verne zachytáva psychológiu ruskej duše, že by miestami aj Anna Karenina bledla závisťou.
Silná kniha o schizofrénii a vyrovnávaní sa so smrťou brata z pohľadu devätnásťročného Matthewa, u ktorého psychické ochorenie prepuklo v puberte. Matthew je zároveň rozprávačom, pričom text je z veľkej časti akoby jeho terapeutický denník. Autorovi sa podarilo veľmi verne vykresliť ako psychické ochorenie postihuje celú rodinu, ako ťažko sa hľadá tá najoptimálnejšia hranica pomoci tak, aby samotná pomoc nebola viac na škodu, ako na osoh.
Vôbec sa nejedná o klišé na hollywoodsky spôsob, v ktorom pacient vidí mimozemšťanov alebo bojuje v hlave so sovietskymi špiónmi. Naopak, román veľmi reálne popisuje premeny osobnosti, pričom autor neuzatvára ani príčiny tohto ochorenia, hoci spúšťačov ponúkne viac.
Čitateľ z vlaku o 6:27 (Jean-Paul Didierlaurent)
Kniha Čitateľ z vlaku o 6:27 sa dá zhltnúť na jedno posedenie a počas čítania človeku nezíde blažený úsmev z pier. Ťažko povedať, či to je príbeh romantický, alebo skôr humorný. Kniha je však vhodná pre čitateľov bez rozdielu na pohlavie, pretože sa v nej veľmi vyvážene striedajú mužský pohľad so ženským nadhľadom, a mužský typ tvrdšieho humoru so ženským jemnocitom.
Próza je preložená s citom a z prekladu je cítiť, že na texte pracoval prekladateľ, ktorý literatúre rozumie. Ak by som mal skoncipovať krátku anotáciu, tak by vyzerala asi takto: Chlapík, ktorý pracuje v niečom ako zberné suroviny, kde sa šrotujú knihy, sa zamiluje do mladej a inteligentnej dievčiny pracujúcej na parížskych verejných záchodoch.
Zamiloval sa do nej aj napriek tomu, že ju predtým naživo nevidel. Očarili ho však jej výborne texty o práci vo verejných záchodoch, pretože píše skutočne brilantne, dokonca až tak, že nejaká Carrie Bradshawová (Sex and the City) sa môže schovať aj so svojimi úvodníkmi.
Na 181 stranách je prosto všetko. Príbeh, humor (dokonca čierny), poetika, romantika a ešte je to aj román o literatúre ako takej. Kto našiel zaľúbenie vo filme Amélia z Montmartru, ten by túto knihu asi nemal vynechať.
Slobodu bažantom (Vanda Rozenbergová)
Vanda pracuje v „podzemí“ Hornonitrianskej knižnice v Prievidzi. Odtiaľ sleduje životy ľudí a z času na čas vychádza z ilegality, aby priniesla svoju prozaickú správu o medziľudských vzťahoch. Debutovala poviedkovou knihou Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov, potom prišiel román Moje more a v tomto roku uzrela svetlo sveta opäť zbierka poviedok s názvom Slobodu bažantom.
Všetky poviedky majú jasný sujet a líniu, postavy sú vyprofilované a evokujú živosť. Autorka dokáže vyvažovať v správnom pomere humor s vecami smrteľne vážnymi. Okrem toho sa ako chameleón dokonale prevteľuje aj do mužských postáv, čo jej napomáha odhaľovať stereotypy v partnerských vzťahoch z oboch rodových strán. Pre milovníkov poviedok a slovenskej prózy zvlášť, odporúčam jej zbierku všetkými desiatimi.
Publicistika a reportáže
Michal Havran je môj obľúbený publicista. Nedá sa povedať, že by som s ním vždy bezvýhradne súhlasil, no napriek tomu majú na mňa jeho texty hypnotizujúci vplyv. A nie je to len samotnou syntaxou jeho komentárov, skôr ma zasahuje jeho cit pre miestami až hyperbolické úvahy.
Imponujú mi jeho postmoderné pohľady, na postmoderné témy s množstvom popkultúrnych odkazov. Výber z jeho výbušných textov a esejí publikovaných v denníku SME vyšli v zbierke Besnota. Texty sú zaradené do troch okruhov: Salónna teológia, Besnota v kresťanskom štáte a Z bratislavskej kaviarne.
Iný glóbus nemáte? (Peter Breiner)
Z podobného súdka je aj aj výber najlepších fejtónov a komentárov skladateľa a dirigenta Petra Breinera. Svojou otvorenosťou a údernosťou si autor dokáže získavať nielen fanúšikov, ale aj odporcov. Jeho slovná ekvilibristika vhodne asistuje originálnemu a kritickému pohľadu (nadhľadu).
Takýmto výberom síce hrozí (platí to aj v prípade Havranovej zbierky Besnota), že s odstupom času čitateľom začne chýbať kontext, pretože väčšina publicistických textov vzniká ako reflexia na reálie politicko-spoločenskej súčasnosti, no napriek tomu mnohé texty nestrácajú na nadčasovosti, čo pravdepodobne presvedčilo aj mnohých čitateľov, keďže tlačená kniha sa už stihla vypredať.
Výberovka však existuje v elektronickej podobe, takže majitelia elektronických čítačiek sú momentálne vo výhode.
Akoby si kameň jedla (Wojciech L. Tochman)
Toto bola prvá kniha, ktorú som od mladého vydavateľstva Absynt (zameriavajúceho sa na reportážnu žurnalistiku) čítal. Kniha vyšla v rámci edície „Prekliati reportéri” a jej autorom je poľský reportér Wojciech Tochman, ktorý v rokoch bosnianskej vojny prinášal reportáže pre čitateľov Gazety Wyborczej.
Tochman sa v roku 1999 sa vracia na miesto činu, rozpráva sa s tými, čo prežili a rekonštruuje vojnové osudy jednotlivcov, rodín, živých aj mŕtvych. Na hodine dejepisu som si dovolil odcitovať pár úryvkov z tejto knihy sedemnásťročným študentom. Ochromilo ich to rovnako ako mňa, hoci mám z tejto oblasti nedávnej európskej histórie omnoho viac informácii.
Tochmanova kniha nech je ďalším mementom na udržiavanie pamäti, aby človek identifikoval každé rodiace sa zlo ešte v zárodku, keď sa ešte dá eliminovať demokratickými mechanizmami.
A vo Viedenskom lese stále stoja stromy (Elisabeth Asbrink)
Kniha vznikla na reálnom príbehu dvoch rovesníkov, viedenského Žida a švédskeho prívrženca nacizmu (zakladateľa obchodného reťazca IKEA) s nemeckými koreňmi, vykresľuje ten najplastickejší obraz riešenia tzv. židovskej otázky v Európe.
Je skutočne mrazivé, ako dnes už liberálna švédska spoločnosť, vtedy na konci tridsiatych rokov 20. storočia používala proti židovským utečencom (podotýkam pochádzajúcich z európskeho, viedenského, kultúrneho a urbánneho prostredia) argumenty (od nekompatibilnej kultúry až po prílišné rozmnoženie sa) podobné tým, ktoré sú dnes používané voči utečencom z konfliktných regiónov sveta.
Je to teda celkom desivá paralela aj so súčasnou, hoci kniha vyšla doma vo Švédsku v roku 2011.
Oči zasypané pieskom (Pawel Smoleński)
Čítanie tejto knihy sa mi bude asi až do konca života spájať s letnými horúčavami roku 2015. Knihu som čítal počas tzv. „psích dní“, pričom naše počasie sa veľmi približovalo ku klíme regiónu, ktorý hrá v tejto knihe hlavnú úlohu.
Veľmi zaujímavý pohľad zvonka na izraelsko-palestínsky konflikt, a možno aj jedna zo zásadných kníh na túto tému. Autor nikomu nenadŕža, snaží sa pochopiť obe strany konfliktu. Čitateľovi z toho potom opäť vychádza, že človek je často blbcom bez ohľadu na to, či je Žid alebo Palestínčan (moslim). Pritom by stačilo tak málo, tolerovať sa navzájom, robiť kompromisy v zaujme spolužitia a ubrať plyn zo svojich historicko-etnických a mytologicko-náboženských prehnaných predstáv o sebe samom.
Žiaľ, tieto škatuľky „jedinečnosti“ budú pravdepodobne likvidovať spolunažívanie aj ďalších generácií, pretože ani honosne sa nazývajúci „ľudia Knihy“ nedokážu čítať s porozumením.
Detektívka, krimi, thriller
Ohnivé znamenie (Juraj Červenák)
Kto už mal pozitívnu skúsenosť s Červenákovou detektívnou sériou Kapitán Stein a notár Barbarič, tento rok určite horel nedočkavosťou, tešiac sa na tretie pokračovanie ich dobrodružstiev.
Z hľadiska historického času autor celú trilógiu usadil do obdobia vlády Rudolfa II., keď Habsburgovci vzdorujú Turkom, no veľká časť Uhorska je stále pod nadvládou Osmanskej ríše. Po Banskej Štiavnici a Prahe sa tentoraz dej odohráva priamo v vtedajšom hlavnom meste Turkami okýpteného Uhorska.
Ak si túžite prečítať dobrú detektívku, so silným príbehom, s prepracovanou psychológiou a ste z tých, ktorí nepreskakujú v texte sugestívne opisy prírody, v tomto prípade Atlantikom bičovaného odľahlého ostrova, tak toto je zaručene vaša šálka kávy.
Odľahlosť ostrova a drsný život jeho obyvateľov je okúzľujúcou kulisou, ktorá je zároveň rovnocennou súperkou detektívnej zápletky. Pretože v tejto knihe skutočne vedú exhibičný zápas opisy prostredia a dejová rovina príbehu.
Kniha Hnev je zavŕšením skvelej poľskej detektívnej trilógie. Autor v treťom pokračovaní opustil poľské historické kulisy (antisemitizmus a komunizmus) a zameral sa na jednu z aktuálnych patologických čŕt, žiaľ aj slovenskej spoločnosti.
Témou je rodinné násilie. Románový prokurátor Szacki, tak prehovára o utajenom zle, vznikajúcom aj v prostredí, kde by mali fungovať rodinno-priateľské vzťahy. Napriek tomu sa tam zlo ukrýva za dvojitým závesom strachu a hanby. Obete mlčia a svedkovia sa tvária, že plač a krik za stenou sa ich netýka, pretože sa netreba miešať do cudzích vecí.
Na zimu zatvorené (Jørn Lier Horst)
Výborná severská detektívka skutočne nemusí mať iba nálepky: šokujúca, mrazivá a temná. Horst toto konštatovanie potvrdzuje. Prípad, ktorý by sa pokojne mohol stať aj u nás v nejakej chatovej oblasti. Žiadne prvoplánové psychopatické násilie, reťazec skutočných motívov, prameniacich v tých najbežnejších ľudských pohnútkach, ako sú napr. peniaze a túžba po bohatstve.
Nie, nie je to o slovenskej politike a spise Gorila, aj keď ako býva u severskej detektívky zvykom, na pretras sa dostane aj sondáž do konkrétneho sociálno-ekonomicko-patologického problému.
Medzitým už vyšiel v slovenčine aj jeho aktuálny román Zaslepenosť, ktorý je momentálne jeho najlepšie hodnoteným románom, pričom prvé dva mesiace po vydaní viedol aj nórsky rebríček najpredávanejších kníh.
Americkú spisovateľku Gillian Flynnovú preslávil medzinárodný bestseller Stratené dievča a aj jeho neskoršia filmová adaptácia pod režisérskou taktovkou Davida Finchera. Po napísaní thrilleru Temné miesta prišlo aj na jeho filmové spracovanie. Nedávno som si pozrel filmové adaptácie oboch jej thrillerov. Nebolo to zlé, ale zároveň musím dodať, že čítanie jej kníh poskytuje úplne iný a zároveň dokonalejší rozmer napätia.
Platí to aj pre román Temné miesta, ktorý je okrem thrilleru aj silným sociálnym román, prenášajúcim čitateľa na stredozápad USA, do Kansasu, rovinatej krajiny s miernym klimatickým pásmom, kde sa živobytie nadobúda ťažkou prácou na poľnohospodárskych poliach a farmách.
Pamätám si deň, keď som túto knihu čítal. Poobede, po práci som nalistoval jej prvú stranu a musel som to ešte v ten večer dočítať. Spätne pripúšťam, že to bolo možno aj pod váhou prvej série seriálu True detective, pod scenár ktorého sa podpísal autor tejto knihy.
Galveston je jeho prvotinou a je to temný thriller s hrdinom a rozprávačom v jednej osobe. Hlavnou postavou je mafiánsky čistič, akoby vystrihnutý zo Sin City. Próza mi miestami pripomínala Cormaca McCarthyo a občas aj Charlesa Bukowského, ale samozrejme najciteľnejší je autorský rukopis Nica Pizzolatta, autora už spomínaného True detective.
Kniha má totižto podobnú temnú atmosféru, prešpikovanú úvahami o živote. Psychológia prevažuje nad príbehom, pričom veľkú rolu hrá prostredie. Južanská atmosféra, svet špinavých motelov, hurikánov, podsvetia a prostitútok, ktorých rajónmi sú parkoviská kamiónov. Prosto taká mierne špinavá, ale inak s ľahkosťou čitateľná kniha.
Posledný pútnik je podľa mňa veľmi precízne napísaná severská detektívka. V podstate by to mohli byť dve úplne samostatné knihy. Jedna ako špionážny thriller z obdobia druhej svetovej vojny, keď sa Nórsko stalo spojencom Hitlera, a druhá ako severská krimi zo súčasnosti.
Gard Sveen však tieto dve roviny spojil do jednej detektívky so zaujímavým historickým pozadím. Zločiny z minulosti sa ako ozvena po 60 rokoch opäť dostávajú na povrch, pričom staré rany otvára nielen vražda prominentného odbojára, ale aj náhodne objavený hrob troch obetí vraždy z roku 1942.
Nacisti, odbojári, špióni, politicko-zahraničné súvislosti, v ktorých sa zrkadlia záujmy nacistov, nórskych kolaborantov, neutrálnych Švédov a Britov, to všetko tvorí kulisu pre detektívku, v ktorej hlavná postava detektív Tommy Bergmann rozplieta okrem brutálnej vraždy zo súčasnosti aj zločin z minulosti. Okrem toho je to aj príbeh o láske, hrdinstve, lojalite, vášni a zrade.
Gastronómia
Túto knihu som objavil na tohtoročnej Bibliotéke. Recenziu som na ňu nepísal, pretože podľa kuchárskych kníh by sa hlavne variť, resp. sa nechať nimi inšpirovať pri príprave jedla. Medzi inými knihami z gastronomického segmentu ma však zaujala aj preto, že jej autora poznám z TV Paprika, kde je pravidelne vysielaný jeho program Stredomorská kuchyňa.
Je asi zbytočné popisovať akú farebnú mozaiku vôní, surovín a chutí mediteriánska kuchyňa predstavuje. Kniha Hojnost síce nie je výlučne iba o stredomorskej gastronómii, ale vo viacerých receptoch sa ňou autor nechal inšpirovať. Táto kniha je zameraná na konzumentov zeleninových jedál, resp. ponúka inšpirácie ako sa dá zo zeleniny pripraviť kvalitné, bohaté a farebné jedlo aj pre mäsožravca.
Recepty sú skutočne inšpiratívne a farebné, pričom exotická zelenina a suroviny si získavajú sympatie a známa zelenina dostáva v jeho úpravách nové chute a šat. Ak však veríte, že najlepšia cuketa je tá, ktorú obalíte v trojobale a potom vypražíte ako rezeň, tak toto skutočne nie je kniha pre vás.
Prestreté (Waldemar Švábenský, Tomáš Šomody)
Interesantné bolo, že zrod tejto knihy sa dal sledovať na sociálnej sieti facebook a aj na blogu autora. Finálna kniha receptov však vyšla len nedávno a obsahuje 33 receptov, ktoré sa odvolávajú na princípy tzv. paleo stravovania.
Paleo pre niekoho zaváňa extrémom, ale v skutočnosti je to podľa mňa normálna moderná gastronómia, samozrejme za predpokladu, že sa jej vyznávač nestane skutočným fundamentalistom imitujúcim stravovanie paleolitických lovcov a zberačov, pretože potom by sa musel uchýliť aj ku konzumácii zdochlín.
Jedlá obsiahnuté v knihe Prestreté sú však aj po vizuálnej stránke malými umeleckými dielkami. Podľa vlastných chuťových a zdravotných skúseností ich navrhol grafik a gurmán Waldemar Švábenský, pričom jeho recepty sú v celku jednoduché a prevládajú v nich dnes už dostupné suroviny.
Komiks a grafický román
Proč nejsi jako chlapi v práci, vole? (Vendula Chalánková)
Autorku tohto komiksu ste mohli vidieť v televíznom rozhovore s inak výrečnou Adelou Banášovou. Moderátorkin briskný jazyk však v prípade Venduly Chalánkovej narazil ako kosa na kameň, napriek tomu, že respondentka patrí skôr do kategórie introvertných čudákov.
Napriek tomu sa Chalánková prostredníctvom obrazov a výtvarných prejavov vyjadruje cynicky a ostrovtipne. Jej komiksové obrázky vznikajú vystrihovaním z farebného papiera ako u detí v predškolskom veku, no za detinsky naivnou technikou sa však skrývajú obavy, komplexy a problémy tridsiatnikov.
Lebo Rudo!
Autor Daniel Majling tvoril pôvodne tento grafický román pre fanúšikov na Facebooku. Nepoznám pozadie vzniku tlačenej knihy, a teda ani netuším, prečo sa nenašiel odvážnejší slovenský vydavateľ, a či sa vôbec hľadal. Kniha však vyšla v českom vydavateľstve, dokonca iba v českom preklade, no napriek prekladu nestratila nič zo svoje typickej sarkasticko-humornej pôvabnosti.
Hlubina temných strachů (Fran Krause)
Na Facebooku má svoju kolísku aj zábavno-desivá zbierka 101 komiksových stripov o ľudských fóbiách a strachoch. Je to v podstate ilustrovaná encyklopédia fóbií, z ktorých niektoré prežívajú v našom podvedomí celé veky, no mnohé priniesla súčasnosť a postmoderná doba.
Natíska sa jedná otázka, že kto by si už len chcel listovaním komiksu pripomínať svoje obavy a súkromné hrôzy? Prínos knihy je však v niečom úplne inom. Keďže autora inšpirovali aj námety jeho fanúšikov, táto ilustrovaná zbierka pôsobí upokojujúco, pretože dokazuje, že ľudia okolo vás sú ešte divnejší ako vy sami.
Deti a mládež
Párožrúti (Pavel Šrut, Galina Miklínová)
Koľkokrát v živote ste museli prevrátiť zásuvky bielizníka, kôš na špinavú bielizeň, či nebodaj rozobrať práčku, aby ste našli druhú ponožku do páru? Ak sa vám to deje často a vy ste na pravú príčinu záhadného zmiznutia ponožiek nikdy neprišli, tak vám možno príde vhod informácia o párožrútoch vo vašej domácnosti. Ak hľadáte pre deti knihu s originálnymi a vtipnými príbehmi pre deti, podfarbenú peknými ilustráciami, tak Párožrúti môžu byť veľmi dobrá voľba.
Našťastie nemáme mlieko (Neil Gaiman, Chris Riddell)
Ako rodič si viem celkom živo predstaviť, čo viedlo Gaimana k napísaniu tohto príbehu pre deti. Pre mnohé deti totižto nie je nič vzrušujúcejšie, ako rozprávanie o mimozemšťanoch, pirátoch, indiánoch, dinosauroch, upíroch a farebných poníkoch.
Gaiman použil všetky tieto bytosti v jednom príbehu a namiešal tak zábavný koktail, ktorý okrem autorovej fantázie dochucuje aj hra s rôznymi rovinami času. Zo súčasnosti do minulosti a potom skokom do budúcnosti a ešte niekoľkokrát tam aj späť. A to všetko iba preto, že doma nebolo na raňajky mlieko. Otec sa ho preto rozhodne pre deti kúpiť, no z obchodu sa dlho nevracia, a keď sa už napokon predsa len vráti, čakajúcim ratolestiam ponúka ako výhovorku svoj fantasticko-absurdný príbeh.
Knižka je originálne ilustrovaná a odporúčam si ju prečítať aj oteckom, ktorí odídu pred Štedrým večerom kúpiť kapra a vrátia sa až na Silvestra. Len tak zo srandy, či by im podobná výhovorka u manželiek prešla.
Budem rád a ak zachováte priazeň mojim článkom na blogu aj v budúcom roku a všetkým čitateľom kníh a aj mojich článkov prajem šťastné a veselé Vianoce, dúfajúc, že k vianočnej pohode prispejú aj nové knižné príbehy.
Ilustračné foto: Jana Šlinská
