Vianočný zázrak

Nedeľa 25. december 2016 Evanjelium podľa Matúša – Mt 1, 18-25 

Mária porodí syna a dáš mu meno Ježiš
S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého.
Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“
To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,“ čo v preklade znamená: Boh s nami.
Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku. Ale nepoznal ju, kým neporodila syna; a dal mu meno Ježiš.

 

Hviezda v našom vnútri

Michal Patarák

Už dlho sa pohrávam s myšlienkou, či hviezdu, ktorá upozornila mudrcov na príchod Spasiteľa, nevideli náhodou len oni sami. Je predsa napísané, že sa zjavila im, že ju videli na Východe (takže na Západe asi nie), že išla pred nimi (čo zrejme znamená, že pred nikým iným) a že pri ich putovaní zastala práve nad miestom, kde bolo to zvláštne dieťa.

Ak Biblia zachytáva takéto individuálne privedenie astrológov (slovo μάγος pripúšťa aj tento preklad) k Ježišovi, tak ma to presviedča o tom, že máme naozaj každý svoju vlastnú cestu poznania duchovného sveta. Len treba sledovať nejaký úkaz, ktorý nás k nemu privedie, úkaz, ktorý môže byť v porovnaní s betlehemskou hviezdou veľmi nenápadný.

Biblia však často opisuje dramatické veci akoby nič, akoby išlo o istý druh samozrejmosti. Pred sebou máme text, v ktorom sa bez väčších okolkov jednoducho píše, že sa ukázalo, že Mária počala z Ducha Svätého. Ako sa to mohlo ukázať? Čo je to za skutočnosť, čo to je za jav? A možno ho vnímať inak, než čistou vierou?

Neviem na to jasne odpovedať. Viem len, že ten, kto sa to vtedy počal, je mojou hviezdou, niečím ako permanentnou superstar v porovnaní s tými, ktoré sa na scéne môjho života neustále menia.

„…hviezda sa od hviezdy líši jasom.“1 Kor 15:41

Aj ten najuhundranejší

Mária Bruneau

Veriť nazaretskému príbehu je niečo, ako veriť, že Ježiško nosí darčeky. V mojom veku už trochu na posmech. Pre mňa sú ale Vianoce, možno práve pre to, že ich trávievam s väčšinou ateistických rodinných príslušníkov, presne o tom. Že každý verí vo svoje najkrajšie ideály. Nie je cennejšieho rána ako toho, keď čakáme na horiace oči detí, ktoré veria, že v noci priliezol cez komín. Nepoznám Vianoce, v ktoré by si aj ten najuhundranejší Scrooge neprepol istič a nepozrel s úžasom do tých očí, čo veria.
Jasné, že sa zdá byť jednoduchším, ak veríme všetci v to isté. Aspoň sa nepohádame o hodine, v ktorú priletia darčeky. Ale neveríme. A pohádame sa. Preto je pre mňa na Vianociach najvýznamnejšie, že sa všetci postupne od prvého decembra rozhodneme veriť vo svoju vianočnú náladu.
Vianoce, kedy je samozrejmosťou byť vľúdnym voči každému, sú pre mňa zázrakom.

Stačí prijať dieťa, aby sme boli zachránení

Lucia Štasselová /poslankyňa MZ/

Je to príliš osobné, ako všetky zázraky sú.
Je možné, že viacerí poznáme stretnutia so svojimi démonmi, ktorí sa menia na anjelov a zasa späť. Snažíme sa im uniknúť, ale tak akosi napoly – démoni-anjeli sú občas príliš krásni. Až keď nás premkýna úzkosť, strach a začneme strácať pôdu pod nohami, netúžime po ničom inom, len po oslobodení. Až keď začneme prichádzať o všetko drahé. Nasľubujeme hory-doly. Čakáme na zázrak
A on nenápadne prichádza. Spočiatku neveríme, že toto je cesta, o ktorú v čase úzkosti žobroníme. Ďalšie dieťa – zázrak. Nemáme na nič iné silu, len ho prijať. Odovzdávame svojich démonov-anjelov spolu s pochybnosťami. Koná pomaly, tak ako v celej histórii deti konajú. Nastavuje úplne nové vťahy medzi členov rodiny, spoločenstva, posilňuje naše dary, potrebné pre starostlivosť oň. Démoni sa už nemenia na anjelov, rozpoznávame ich. Nemiznú ale postupne ustupujú a my ich vieme ovládať. Stále sú tu, ale pevná pôda pod nohami má opäť svoje kontúry. Nachádzame samých seba a rozumieme iným. Sme zachránení: rodina, vzťahy, spoločenstvo. Je nám odpustené aj obcovanie s démonmi v minulosti. Skrze dieťa. Stačilo na to naše tiché „príjmame ťa“.
Občas je nám dopriate zažívať svoje osobné Vianoce.

Pokračovať v debate ste vítaní na Facebooku:

Nenechali ste si uniknúť seriál komentárov k liturgickým čítaniam. Používame v ňom tradične na mieru vypočítané úryvky z Biblie pre aktuálny deň a hovorovo ich tlmočíme pre každého, kto nesrší práve fundovanou teológiou a azda by sa aj rád trochu vyznal. Môžu to byť kľúče k súkromným alebo celospoločenským problémom, aj ak znejú značne zákulisne, lebo nie sú bežne dostupné nezainteresovaným alebo majú chronicky nepríťažlivú reputáciu. Touto iniciatívou oprašujeme tisícročné texty, aby sme zistili, čo v nich toľkí pred nami videli, vidieť mohli alebo vidieť chceli. Keď aj rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti, či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie vo všetkých sférach základom nesprávneho spracovania informácií. A neživiť nedorozumenia je predsa prvým predpokladom skutočných riešení.  

Autori
Mária Bruneau, pôvodne servisná manažérka v IBM, má tri deti (jedno s Downovým syndrómom), píše, žije vo východnom Francúzsku.
Michal Patarák, psychiater vo Fakultnej nemocnici F.D.Roosevelta, má tri deti, píše, prednáša, žije na strednom Slovensku.
Verona Šikulová, spisovateľka, pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku, má dve deti, píše, moderuje, žije v Malých Karpatoch.
A ako bonus komentáre hostí z alebo mimo fachu.