Vidiečanka

Tabuľa zotretá len provizórne, možno ani to nie, v hornej časti je napísaných niekoľko viet. Nič prevratné, len akési frázy o demokratickej spoločnosti. Napísal ich na začiatku hodiny, potom sa vyparil, buchol dverami a už ho nebolo.

„Myslíte, že ešte príde?“ dáva Lenka svoju otázku do diskusie, zapojiť sa môže každý. V triede sa strhla hlasná vrava, odrazu všetci majú čo povedať, len keby to robili trocha organizovane. „Z tohto nič nemáme, veď tu človek nerozumie vlastnému slovu, hovorte po jednom,“ nabáda ich k disciplíne.

Márna snaha, aj hádzať hrach o stenu je zmysluplnejšie, nechápe, ako mohla súhlasiť s predsedníctvom triedy, veď toto, ani nie sú ľudia. „Čo keby sme zdrhli? napadne Miloša. „A čo si myš? Vrátnička má oči aj na prdeli a vchod je ešte uzavretý, otvára sa až po piatej hodine.“ „Buďme ticho, keď nebudeme robiť hluk, nebudú o nás vedieť, počkáme na koniec vyučka a zmizneme,“ navrhuje Dana z poslednej lavice.

Lenka sedí, bradu si podopiera rukami a pozerá pred seba. Pohoda, ona sa vzrušovať nebude, nech si robia po svojom. Do tejto triedy prišla v druhom ročníku, pri prestupe zo starej školy to nemala jednoduché, vadilo im, že prišla z vidieka. Chalani s tým až taký problém nemali, teda väčšina, ale našli sa aj výnimky. Baby to nevedeli stráviť, dávali jej to najavo každý deň, vytláčali ju z kolektívu, robili jej prieky a hlavne závideli, najradšej jej hovorili „vidiečanka“.

Milé jej to nebolo, veľakrát si musela hryznúť do jazyka a veru poriadne, ale stálo to za to. Triedna profesorka si ju obľúbila veľmi rýchlo, možno aj to bolo kameňom sváru a potom to predsedníctvo. Zohratá trojka dôležitých modeliek nesúhlasila s voľbou, vraj prišelci nemôžu rozhodovať o triede. Keby bolo na nej, určite by sa o túto funkciu neuchádzala, ale triedna si nedala povedať, vraj je tá správna kandidátka.

Dvere sa otvorili a vošiel profesor, práve v najlepšom, trojica modeliek mala na laviciach rozložené kozmetické taštičky. Jedna si nanášala mejkap, druhá vylepšovala očné tiene a tretia si na pery nanášala červený rúž. „Krásne ste, to vidím, len či ste také múdre, to teraz zistíme. Ktorá pôjde k tabuli ako prvá?“ Katarína ešte nestihla dokončiť začaté a už stála pred tabuľou. Lenka nechce byť škodoradostná, ale tento pohľad si užíva, teraz nech sa predvedú, krásavice.