Turbokapitalistické zápisky z Vietnamu

V Ha Tiene, v značne náhodnom meste hneď za vietnamsko-kambodžskými hranicami, plánujete pobudnúť jeden deň len kvôli  presvedčeniu, že pred všetkými Saigonmi, Hanoimi a Hoi Anmi, o ktorých sa všade píše a všade hovorí, treba vidieť niečo aj z toho Vietnamu, o ktorom sa nikde nič nepíše a nikde nič nehovorí. Toto mesto očakávania naplní. Ha Tien je niečo ako vaše Levice na Slovensku. Najuniverzálnejšie, najpriemernejšie malomesto. V slovenských reáliách – jedno námestie a pár panelákových sídlisk, priemerná nezamestnanosť, priemerné percento Maďarov, rómske geto za mestom, priemyselný park, pár schátraných reliktov socializmu, jeden prerobený Prior, jedno Tesco a kúsok na kúpalisko.

Nijaké obchodíky so suvenírmi ani backapackerské hostely v Ha Tiene nenájdete. Ubytujete sa v hoteli, ktorý vám bude tak trochu pripomínať ten, ktorý v Leviciach stojí kúsok od námestia a komunisti ho pomenovali Atom. Zaplatíte v prepočte asi šesť eur a milučká pani s drdolmi, aké si budete všímať na starých Vietnamkách skoro každý deň, vás odprevadí do izby. Klimatizácia, ventilátor. Po chvíľke sa milučká pani vracia a extrémne úslužne vám podáva uterák. Zabudla. S tou milučkosťou to možno už preháňa. Približne od tohto bodu sa definitívne prestanete naháňať za analógiami s vašim rodiskom.

Krátko pred stmievaním nájdete na chodníku pri rieke cvičiace ženy. Jedna oproti druhej, bez pohnutia, mlčky, potom pár rýchlych pohybov a stíchnu, nádych, výdych. Na podobné výjavy neskôr narazíte aj hlbšie vo Vietname. Väčšinou v skorých ranných hodinách. Nočné autobusy, ktoré budú z nepochopiteľných príčin štartovať už o štvrtej popoludní, vás budú v cieľových staniciach vykladať medzi štvrtou a piatou ráno. Pred východom slnka potom takmer v každom meste nájdete ľudí behať, naťahovať sa v parku, cvičiť jógu na pláži, prípadne plávať v mori. Ale vždy si spomeniete práve na Ha Tien, kde sa to začalo.

Namiesto toho, aby ste cítili potrebu fyzickej aktivity, pocítite potrebu večerať. Zocelený Kambodžou a Thajskom si myslíte, že ste si prešli už všetkým, ale všetkým ste si teda očividne neprešli. Hmyz ani žaby v jedálnom lístku a dožívajúce v teráriu v rohu reštaurácie vás nerozhodia. Pečené potkany vám ale naozaj pripadajú už trochu za čiarou. Ostanete pri polievke Pho bo, vietnamskom klišé, ktoré je vám dôverne známe z Prahy.

Nápoj a dezert po večeri zlúčite do jednej záležitosti – šťavu z cukrovej trstiny v pojazdnom stánku na ulici vyžmýkajú priamo pred vami. Stánky s paličkami, ktoré sa doposiaľ pokladali za bambus a v Kambodži ste ich nedôverčivo odchádzali, sa v priebehu asi dvoch minút stanú jednou z vašich srdcových záležitostí. Ako luxusnejšie verzie šťavy z cukrovej trstiny sa vo vašom jedálničku neskôr ocitnú taktiež bublinový čaj (bublinami nie sú myslené bubliny – ale guľôčky so želé a čajom nie je myslený čaj – ale ľubovoľná sladká tekutina), mangové šejky a čerstvé džúsy, ktoré u nás predávajú v nákupných centrách a s cenou väčšinou nejdú pod tisíc eur. Týmto sladkým nápojom ste pritom doma neholdovali, no tu vás dostanú. V priebehu svojho Vietnamu postupne zistíte, že Vietnamci, ktorí pijú pivo riedené s ľadom, kávu len občas a fajčia iba sem-tam, svoje národné neresti pokrývajú práve týmito žbrndami. Na neresti celkom nevinné. Ale taký z tých Vietnamcov nadobudnete pocit.

Predstava najúžasnejšieho párty večera sa však v srdci priemerného Vietnamca sladkými nápojmi nekončí. Nevyhnutným predpokladom najúžasnejšieho párty večera je karaoke. Video s textom, hudobný podmaz, mikrofón do roky. Rôzne okolnosti vás v priebehu vášho Vietnamu síce dostanú do rôznych karaoke barov, úplne prvú skúsenosť s touto bizarnou kratochvíľou ale získate počas vašej prvej noci vo Vietname na ulici.

Muži oslavujúci bohviečo si vás odchytia z cesty a prinútia usadiť sa k nim na deku. S určitými rozpakmi poslúchnete. Do ruky vám nasypú niekoľko sladkokyslých bobúľ, ktoré zrejme pokladajú za vhodnú pochutinu k pivu s ľadom, a keď odspievajú niekoľko svojich kôl, podávajú mikrofón s mobilom vám. Nájdite slovenskú pieseň. Zaspievajte. Kým dohľadáte niečo, čo aspoň trochu pripomína juhoázijské rytmy a aspoň trochu zodpovedá vietnamskému vkusu, máte pocit, že ste opakovane prerazili absolútne dno slovenského popu. No ale svet je relatívny. Pomerajte si napríklad v ušiach Ega a Kristínu. A potom Kristínu a Ega. Ega, Kristínu.

Na druhý deň pokračujete 200 kilometrovou = 6 hodinovou cestou do mesta Can Tho (tieto údaje si zakazujete vydeliť, stále ste sa cez onú traumu nepreniesli, uvedomiť si tú priemernú rýchlosť číselne naozaj nepotrebujete), najväčšieho mesta v delte Mekongu. Počas dní v Can Tho si pritom uvedomíte, že slovo delta máte tak intenzívne zafixované so slovom Níl, že asi nikdy počas Vietnamu a ani po návrate nepoviete „delta Mekongu“ bez toho, aby ste predtým omylom nevyslovili aspoň „delta Ní…“. Pripisujete to animovanej rozprávke Papyrus, ktorá vás v závere detstva očividne zasiahla oveľa viac, ako by ste si boli schopný pripustiť.

V Can Tho sa v skorých ranných hodinách vydávate na vodu. Prvou vecou, ktorú o meste pri rýchlom googlení zistíte, sú totiž ranné plávajúce trhy. Keď s ďalšími dvoma Európanmi naskakujete do člnu, cítite sa síce trochu ako profesionálny lovec zážitkov, Američan platiaci za dvojdňový life-changing pobyt v budhistickom kláštore a chvíľu sa vám chce aj vyskočiť, no scenár plávajúcich trhov z Bangkoku sa neopakuje. Plávajúce trhy sú naozaj plávajúce trhy, ani Disneyland, ani skanzen, počet predávajúcich prevyšuje počet prizerajúcich sa ľudí s fotoaparátmi celkom jendoznačne. Ak existuje nejaké meradlo autentickosti, toto bude jeden z kľúčových parametrov.

Farby sa skoro ráno ešte nedelia na teplé a studené, ale zlievajú do jednej neurčitej šedo-hnedej hmoty v tónoch Mekongu. Po východe slnka pribúda farieb a ubúda obchodníkov. Odpustíte si invenciu a raňajkovať budete ananásy.

O čosi neskôr pokračujete zarážajúco rýchlym mikrobusíkom – bratrancom kaukazských maršrutiek – do Saigonu, oficiálne do Ho Či Minovho Mesta. Prípadne – ako pochytíte od miestnych aj turistov: do Ho Či Mina. Skracovať Ho Chi Minh City iba na Ho Chi Minh vám pripadá rovnako stupídne ako skrátiť Czech Republic na Czech, ale taký je svet. You going Ho Chi Minh? And where you from? Czech? Vynechávanie slovesa byť je mimochodom vo vietnamskej angličtine podobne chronické, ako keď hovoria po anglicky Rusi. Len taký nepodstatný poznatok na okraj.

V Saigone toho stihnete počas svojho viachodinového prestupu dosť, múzeum vietnamskej vojny si ale prezieravo naplánujete prezieravo celkom na záver. Múzeum vás na istý čas vyvedie z miery.  O nejakom balanse, rovnováhe, objektívnosti a nezaujatom pohľade na vec nemôže byť ani reči, ale múzeum vietnamskej vojny – Vietnamskou socialistickou republikou poňaté ako múzeum vojnových zločinov americkej agresie – vás zasiahne viac, ako ste predpokladali. Keďže po väčšinu života máte pocit, že proamerický ste až prehnane, nekriticky, niečo o Agente Orange a pár fotiek amerických väzníc ste možno dostať do hlavy naozaj potrebovali. Ale že by bol prezident Johnson najväčší vojnový zločinec dejín, to ste tam už teda nenapratali. Na nočný autobus do mestečka Hoi An odchádzate v rozpoložení, ktoré vám pred očami ilustrujú nevymazateľné fotky. Agent Orange victims. Pregooglite si.

Hoi An nájdete taký malebný a krásnučký, že všetky tie victims hneď zrána spred očí so zarážajúcou ľahkosťou vygumujete. Mesto, ktoré vo svojom centre rozvíja v Ázii takmer nepoznaný koncept pešej zóny, zahŕňa všetko, čo aspoň sčasti spadá do kategórie malebnosti. Kanál s farebnými člnmi. Uličky kolóniálnej architektúry premenené na kaviarničko-reštauračné aleje spestrené obchodíkmi. Celé je to vlastne až také krásnučké, že je tomu Hoi Anu ťažko uveriť. Keď si však popoludní požičiate za šesť dolárov na deň motorku – absolútne a neohrozene najbežnejší dopravný prostriedok v krajine – s rastúcou vzdialenosťou od centra sa začnete vracať do Vietnamu. Hustota kaviarní sa opäť raz blíži k nule.

Na motorke sedíte prvýkrát v živote. To, že ste svoj výcvik od samého začiatku podstupovali priamo v doprave vietnamských ulíc, pri spätnom pohľade hodnotíte v kontexte ostatných rozhodnutí vo svojom živote ako jedno z tých menej zodpovedných. Ale prežili ste. Na motocykel ste nasadali s tým, že viete šoférovať i jazdiť na bicykli a toto musí byť len niečo čosi tým. Hneď počas prvých minút na ceste ste si však uvedomili, že s riadidlami tak ľahko ako na bicykli asi otáčať nebudete. Neskôr si jazdu na motorke zaradíte niekam na priesečník šoférovania, jazdou na bicykli a lyžami. Smer jazdy meníte miernym prenášaním hmotnosti, opatrným balansovaním.

V prúde motocyklov sa pomaly presúvate von z mesta. Po chvíli vám v žilách už celkom určite koluje benzín. Skôr než k mase kovov a tiel by ste ten tok prirovnali k tekutine. Z diaľky musíte všetci pôsobiť neskutočne skoordinovane. Na smerovky a dopravné značky sa tu nehrá, no celé to plynie tak prirodzene, že možnosť kolízie v hlave automaticky vylučujete. Aj tento úsudok s odstupom času zaradíte k tým menej triezvym.

Držíte sa všeobecnej rýchlosti a všeobecne preferovaného smeru. V husom rade prechádzate po lávke ponad jeden z kanálov a  opúšťate mesto. Občasní protiidúci si to šinú celkom smelo asi tak na dlaň vzdialený od vášho pruhu. Pomyselného, samozrejme. Za lávkou nasledujú polia, Hoi An definitívne končí a tekutina sa delí na čoraz tenšie stružky. Každý z motocyklov smeruje po akoby vopred vytýčenej trase, z práce domov, bez odbočiek, zastavení a otázok. Tvárite sa, akoby ste k nim patrili a vždy sa rozhodnete pre jednu z alternatív, až sa váš pramienok tak stenčí, že takmer osamiete. Cestu lemujú budovateľské plagáty s vojakmi, robotníkmi a roľníkmi. Doľahne na vás silný orwellowský pocit, žijete v 1984. Ak tu zostanete takto stať, isto si sem po vás prídu, odvlečú vás. Obzeráte sa. Nič. Pre istotu sa vydáte ďalej. Blúdite po vidieku. Keď si začnete zvykať na hluk svojho motora, nadobudnete dojem, že vás obklopuje ticho. Propagandistické heslá visiace ponad cestu a budovateľské plagáty na stenách budov vás trochu desia, no socialistické ilustrácie – dizajn akoby zmrazený v čase už celé desaťročia – váš strach zmäkčujú. Neprestanete sa tou grafickou nadchýnať.

Motorku odstavíte pred zrejme najsympatickejšou krčmou v celom strednom Vietname. Bambusová podlaha stojí na koloch zarazených do dna potoka zarasteného leknami. Vodný ekosystém nejaví znaky, že by sa proletariát v tejto oblasti domohol priemyslu. To, čo by sa dalo asi najlepšie popísať ako vietnamský turbokapitalizmus (oficiálne: prvky trhovej ekonomiky inkorporované do reformy Doi Moi), však celkom spoľahlivo funguje aj na bežnej dedine. Kým vo veľkomestách toto turbozriadenie naberá gigantické rozmery – merateľné poschodiami pribúdajúcich mrakodrapov – na vidieku ide skôr o drobné bizarnosti, propagandistické bilbordy s kosákmi a kladivami dômyselne premiešané s reklamami tých najkapitalistickejších korporácií, Ho Či Minove sochy v nadživotnej veľkosti striedajúce sa s podobne frekventovanými pútačmi inštalovanými vo výške na tyčiach pred McDonald´s a hypermarketmi. Hovorím, bizár na bizári. Podľa výrazov tvárí však odhadujete, že Marx, Engels a Lenin nebudú pre domácich obľúbené konverzačné témy s cudzincami. Otázky si vo Vietname zhromažďujete tak rýchlo, až sa naučíte potlačiť nutkanie pýtať si odpovede.

Do vašej krčmo-reštaurácie (so slnečníkom Coca-Cola, keď už sme v tomto kontexte), sa po čase začnú zhŕňať chlapi. Vyzerajú, že po práci. Niektorí pivko s ľadom, iní sladké malinovky. Ak sa to tu natiahne do večerných hodín, karaoke je na základe vašich skúseností len otázkou času. K vám si však prisadnú dvaja páni, ktorí nepôsobia, že by chodili s mikrofónom a repráčikmi. Skúšate angličtinu. Nič. Pod vplyvom atmosféry ruštinu, sovietčinu. Vôbec nič. V tomto komunikačnom vákuu si teda namiesto domnelého kurčaťa s opekanou ryžou objednáte uhorky na kolieska s kvázi rybacou omáčkou. Kolegovia oproti si možno i pod vaším vplyvom pýtajú šalát s chobotničkami. A možno im to pripadá ako vhodná pochutina k pivu, na to už nikdy neprídete a istotu do vás nevlejú ani ďalšie skúsenosti s pivnými pochutinami v tejto krajine.

Z Hoi Anu pokračujete do mesta Hue so slávnym koloniálnym opevnením. Spomienkový optimizmus vás možno prepadne už v priebehu cesty, no výhľady, ktoré sa vám budú otvárať medzi mestami Da Nang a Hue vyhodnotíte ako tie najkrajšie scenérie vo Vietname. Neskôr túto štatistiku súkromne konzultujete  s TripAdvisorom a Lonely Planet, podľa ktorých až tak nepreháňate. To, čo by ste na iných cestách nazvali serpentíny, vám tu pripadá ako meandre. Horským prechodom nad morom pri Da Nangu viac plyniete, než prechádzate.

Možno desať minút pred tým, ako sa chystáte motorku v Hue vrátiť (bez preháňania), sa však udeje toto: uprostred cesty vám z ničoho nič, úplne z čista jasna (bez preháňania) odpadne výfuk. Motor pod vami sa tak rozrachotí, že hoci dokážete ako-tak pokračovať, radšej zastavíte. Pozeráte: naozaj, odpadnutý. Veľmi škaredo si v duchu zanadávate. Snažíte sa pár metrov po svojej trasy vrátiť, no nikde nič. Po výfuku ani stopy. Zlomové minúty ste zrejme stratili pozeraním alebo nadávaním. Tušíte, že z tohto môže byť dosť prúser a opäť si v duchu nadávate. Je možné, že niečo zaznie i nahlas. V mobile si začnete googliť Hue repair motor (takúto skratku používajú pre motorku vo vietnamskej angličtine  – motor) a nejaký servis poblíž naozaj nájdete. Privarenie nového výfuku vám ponúknu za 200 000 dongov (deväť eur). Vyfúknete si. Ponuku s nadšením prijmete a o pol hodinu vraciate už opravený motocykel.

Tvárite sa akoby nič.