Denník N

Českí Vietnamci, vietnamskí Česi: banány

Na Slovensku by to bola téma len nasilu, v Česku je to stotisíc ľudí. Predávajú potraviny, čapujú pivo, uctievajú Budhu a 17. novembra ďakujú Zemanovi. Celkom vážne.

Zažité to mám v Prahe takto. V diskontnom supermarkete sa snažím urobiť veľký nákup, všetky tie veci, ktoré treba nakúpiť raz za mesiac a vystačíte si. Vyberiem si zrejme najhorší možný deň, akcia na banány, takmer vianočná situácia, nakupujúci s vozíkmi upchávajú oddelenie s ovocím a zeleninou, takmer autodrom, na križovatkách sa nevedia obísť a vozíkmi do seba vrážajú, pohľadmi  sa strašne nenávidia, ale mlčia. Banány za 24,90. Nekúp.

Po ceste domov mám ešte Vietnamca, Vietnamca v zmysle obchod, samoobsluha. Beznádejne obvešaný troma taškami sa tam teda zastavím, pretože mám pocit, že vždy ponúkajú dobré ovocie. Netuším, prečo mám tento pocit.

Banány 24,90. Pozerám na žltý lístoček popísaný fixkou ešte raz. Banány 24,90. V miniatúrnom obchodíku predávajú banány naozaj za dvadsaťpäť korún, nijaká zľava, ani 39,90 24,90!, ani akcia roka, ani ekvádorský týždeň, ale obyčajná škatuľa s obyčajnými banánmi v obyčajný deň za 24,90. Cenu pre istotu kontrolujem, keď ju majiteľ predo mnou vyťukáva do kalkulačky. Na bloky sa tu vždy nehrá.

O kúsok ďalej je ďalší Vietnamec (i keď to sa dá skonštatovať asi o každej predajni, počet obchodíkov Česi odhadujú aj na 20 000) a ten už hrá aj na bloky, aj na kreditky. Tam už nemám pocit, že majú vždy pekné ovocie, no som bytostne presvedčený, že majú všetko. V tomto presvedčení tam dokonca jeden deň hľadám arašidové maslo, prechádzam regálom s 547209 sójovými omáčkami a naozaj si myslím, že ho nájdem, lenže nenájdem.

A-ra-ší-do-vé  má-slo, oslovím predavača češtinou, nech si to nekomplikujeme. Keď začnú s kolegom na tému arašídové máslo brainstormingovať plynulou češtinou, mám pocit, že som mu to nemusel slabikovať. Vietnamec odbehne do skladu, vráti sa k regálu, prehrabne v regáli, znovu odbehne do skladu a ďalší brainstorming, až čakám na: nedá sa, došlo, nemáme, ale majú. Dostanem pohár arašidového masla. Zdá sa mi, že predavač má z neho radosť.

V tej istej štvrti existujú ešte jedny potraviny s českými pani predavačkami aj s vozíkmi na kolieskach, úplne iný vesmír. Koľko takýchto českých predajní v Česku existuje štatisticky, to neviem, ale čisto pocitovo len táto.

Celkom univerzálne české / slovenské pani predavačky (lebo predsudky šetria čas, že jo) by som sa však na arašidové maslo alebo podobne buržujskú záležitosť spýtať nedokázal, sú zavalené prácou, dokladať, odkladať, vykladať, zákazník je náš pán, ale zavadzia. Ak sa defilujúcich zamestnankýň na niečo predsa len spýtam, dopytované isto nemajú alebo práve došlo, sklad neexistuje alebo nevedia, kde to nájsť.

Konkurenčný Vietnamec má vždy všetko a okrem toho ešte aj pár vecí navyše. Malé nákupy tu väčšinou realizujem s potláčaným sprisahaneckým úsmevom a rozmýšľam, aké to asi je v Česku pracovať na obchodnej inšpekcii. Otvorené bonboniéry a bonbóny predávané na kusy (ale balené samostatne!) asi nebudú úplne kóšer, no jeden si kúpite. Červenobiela tabuľka nad pokladňou ostentatívne zakazuje kusový predaj cigariet, ale na kusy sa tu dajú kúpiť okrem bonbónov cukríky vybalené z balíčkov, kondómy vytiahnuté zo škatuliek, štvrťka ananásu a karfiol z neznámeho dôvodu rozseknutý napol a zúrivo obtočený do fólie. Po dôvodoch nemám chuť pátrať. Je to tak trochu ako s ázijskými reštauráciami. Don‚t ask, enjoy. Nezaťažovať sa podozreniami.

Všetko.
Všetko.

Reštaurácie. Ak nerátame vágne vymedzené „ázijské“ reštaurácie/bistrá/bufety, ktoré sa občas uchýlia aj k hranolkám, rezňom a vysmážaným syrom, najväčšiu časť pražskej exotiky pokrývajú Vietnamci. Sám pre seba si to dokazujem psychoanalyticky. Pred tromi rokmi som ani netušil o existencii vietnamskej polievky Pho, ale dnes sa mi phočko vybaví ako hlavná súčasť idylického a tradičného nedeľného obeda. V podniku na mojej ulici síce phočka a aj všetko ostatné chutí ako glutaman a maskuje sa do vône podobnej aviváži, ale môže to byť len korením, naozaj môže, nie som odborník.

Vietnamské gastropodnikanie najnovšie pokračuje, a to už ide do tuhého, krčmami. Prostredia znalí českí Vietnamci preberajú krčmy po českých dedinkách, z ktorých českí krčmári odchádzajú, pretože sa tam podnikať nedá. Lenže vietnamská komunita o tom možno celkom informovaná nie je, púšťajú sa do biznisu a aj im to s pivom, rumom a utopencami po dedinách ide.

Keď sme už pri krčmách: Zeman. Vietnamci vs. Zeman, celkom intuitívne by sa dal očakávať konflikt konfliktov, niekto so šikmými očami musí byť pre Zemana (v našich reáliách: Fico) logicky nepriateľom bez ohľadu na vierovyznanie. Ale nie je. Aby som bol presnejší, tak slovami Zemana je vietnamská menšina „zářným příkladem pro některé další členy České republiky, kteří ani pracovitostí ani podnikavostí nevynikají.“ Poľahčujúca okolnosť pre členov fanklubu prezidenta je, že to povedal pri návšteve Vietnamu. Možno pod nátlakom. (Spojenie „členovia Českej republiky“ ostáva medzi Zemanom a vesmírom.)

Faktom tiež je, že kým Blok proti islamu je čoraz etablovanejšia značka, dokonca s podporou prezidenta, Vietnamci sa do spopularizovanej islamofóbie nezmestia a Blok proti budhizmu/Vietnamu/phočku zatiaľ nie je ani na obzore. Na výročie 17. 11. navyše Česko-vietnamská spoločnosť odkázala Zemanovi DĚKUJEME PANE PREZIDENTE, pre istotu veľkými písmenami, a pripojila ubezpečenie, že i Vietnamci „mají obavy o své rodiny před nebezpečím terorismu ze strany radikálních islamistů“.  Vietnamofóbi zrejme majú nateraz asi definitívne zarúbanú cestu.

Proti nim hrá navyše i čas a dejiny: prví Vietnamci do Československa pricestovali v 50. rokoch a výmeny v rámci RVHP a čohokoľvek, na čom sa vlády dohodli, pokračovali až do revolúcie. Dokopy sa u nás takto vystriedali desiatky (stovky?) tisíc Vietnamcov, ktorí sem prišli vyštudovať, odviedli niekoľko rokov praxe a vrátili sa so skúsenosťami do Vietnamu alebo zostali v socialistickom hospodárstve pracovať ďalej. To sa už v 50. rokoch „borilo s nedostatkom pracovných síl“ (čo je teda vzhľadom na efektivitu aj celkom uveriteľné) a robotníkov z Vietnamu vítalo.

Z ostavších Vietnamcov potom vzišli nové generácie, z českých Vietnamcov vietnamskí Česi, ktorým sa hovorí (teda netuším, či sa hovorí, ale povedali to v dokumente ČT) banánové deti, zvonka žltí, zvnútra bieli. Priezviskom Nguyen alebo Pham, krstnými menami David, Tereza, Petr, Šárka. A o banány teda občas aj býva bitka.

Pokiaľ sa navyše integrácia naozaj vydarila, úspešné začlenenie do bloku proti islamu je otázkou času.

Teraz najčítanejšie