Blog
streda

Vízia automatického financovania vedy a výskumu

V minulom blogu sme písali o potrebe investovania do vedy a výskumu ako jednej z ciest zlepšenia konkurencieschopnosti slovenskej ekonomiky. Financie vynaložené na vedu a výskum sú totiž investíciou do našej budúcnosti.

Väčšina verejnosti si však nevie predstaviť, ako vyzerá vedecko-výskumná činnosť a aké sú jej konkrétne výstupy. Aj preto niekedy panuje rozpačitosť ohľadom zmyslu financovania vedy. Ľudia môžu povedať, že “tí u nás aj tak nič nevymysleli“. Pravda je taká, že veda je dnes mimoriadne globalizovaná a každý vedec svojím drobným zrnkom postupne prispieva k odkrývaniu nových poznatkov alebo rozvoju nových postupov či technológií. Len niektorí z nich majú tú schopnosť či šťastie, že sa im podarí tieto zrniečka zozbierať a vytvoriť výstup, ktorý sa dostane k širokej verejnosti. Paradoxne ale popularizácia výstupu nemusí odrážať úroveň jeho spoločenskej významnosti. Aj menej dôležité zistenie môže predstavovať atraktívny titulok pre médiá (napr. nedávno som zaregistroval článok s takýmto nadpisom: “Do roku 2050 nezomrie na rakovinu nikto mladší ako 80 rokov”:  Ten však reportoval len už známe štúdie, ktoré zďaleka neprinášali sľubovanú nádej). Na druhej strane, o zlepšení programového kódu, ktorý zvýši bezpečnosť smartfónov miliónov ľudí, sa verejnosť obvykle ani nedozvie.

Dobrá správa ale je, že aj tieto zrnká, ktorými prispievajú jednotliví vedci, je možné presne merať. Je to prostredníctvom sledovania ich publikačných výstupov. Vedecká publikácia vzniká veľmi kontrolovaným procesom. Časopisy, v ktorých sa objavuje, musia byť zaradené do medzinárodných citačných databáz, na čo musia niekoľko rokov spĺňať rôzne podmienky kvality. Kvalita týchto časopisov je tak isto odstupňovaná a vyjadrená tzv. impakt faktorom, ktorý vyjadruje priemernú mieru ohlasov na daný článok do dvoch rokov. O prijatí článku rozhodujú dva až tri anonymné oponentské posudky odborníkov z danej oblasti, vybraných z celého sveta, a príslušného editora. Je zrejmé, že čím kvalitnejší časopis, tým väčšia konkurencia v ňom a aj prísnejšie hodnotenie oponentov a editora. A vďaka počtu zaznamenaných citácií je dokonca možné aj presne vyčísliť, na koľko bol konkrétny článok významný pre danú vedeckú obec.

Ranking inštitúcie alebo aj celej krajiny podľa týchto kritérií je potom významným meradlom prestíže v oblasti výskumu a inovácií. Od týchto faktorov závisí nielen hodnotenie našich vysokých škôl v medzinárodnom kontexte, ale aj prideľovanie medzinárodných grantov. A nepriamo aj motivácia súkromných zdrojov vstúpiť do sektora vedy, výskumu a inovácií v danej krajine. Treba povedať, že Slovensko v tomto porovnaní nevyzerá veľmi lichotivo. Je zrejmé, že sa nemôžeme porovnávať s krajinami západnej Európy, kde sa počet publikácií blíži k 2000 na milión obyvateľov. Neznesieme však ani porovnanie s našim susedom, Českom, kde v roku 2013 bol počet publikácií okolo 1300 na milión obyvateľov, kým u nás to bolo len okolo 800 publikácií. Čo je horšie, dynamika tohoto ukazovateľa naznačuje, že sa nožnice v produkcii publikačných výstupov medzi nami a našimi susedmi budú čoraz viac otvárať v náš neprospech. Preto je najvyšší čas tento trend zastaviť.

Iste, tento stav je aj dôsledkom objemu financií, ktoré Slovenská republika dlhodobo vynakladá na vedu a výskum. Ten síce za posledných desať rokov stúpol z 0,5% HDP na niečo cez 0,8% HDP, stále je však hlboko pod cieľovými 2% (kto si chce porovnať indikátory financovania vedy a výskumu medzi krajinami, môže tak spraviť napr tu). Ak nechceme zvyšovať dane alebo okresávať iné rozpočtové kapitoly, je dôležité dostupný objem financií využiť čo najúčelnejšie. To znamená rozdeľovať ho tak, aby prinášal čo možno najvyšší počet spomínaných vedeckých výstupov, zlepšoval ranking Slovenska a jeho atraktivitu ako krajiny pre investície s vyššou pridanou hodnotou.

Ako sú však rozdeľované financie na vedu a výskum na Slovensku? V štátnom rozpočte je na vedu a techniku vyčlenených asi 190 mil. eur v kapitole ministerstva školstva, 55 mil. eur pre SAV a 13,5 mil. eur v ostatných rezortoch. Väčšina týchto prostriedkov je prideľovaná prostredníctvom inštitucionálneho financovania. Hlavná agentúra pre súťažné grantové financovanie, agentúra pre podporu výskumu a vývoja prerozdeľuje len takmer 25 mil. eur a spoločná agentúra ministerstva a SAV obvykle prerozdeľuje okolo 14 mil. eur (dve tretiny z kapitoly ministerstva a jedna z kapitoly SAV). Spolu sa súťažným systémom rozdeľuje asi 40 mil. eur, teda približne šestinu peňazí prideľovaných na vedu a výskum. Je jasné, že na podporu konkurencieschopnosti slovenskej vedy je potrebné zvýšiť váhu grantového financovania. Ani to však v súčasnej podobe nepredstavuje priamu väzbu medzi vstupmi a výstupmi a neposkytuje tak priamu motiváciu zvyšovať vedeckú produktivitu. Niektoré z problémov grantového financovania ako aj ich čiastočné riešenie sme načrtli v predchádzajúcom blogu. Ako ale nastaviť systém financovania, ktorý by hodnotil kvalitu a kvantitu produktivity nie podľa vstupných indikátorov, ale podľa výstupných? Odpoveďou je automatické výkonnostné financovanie vedy a výskumu.

Výstupy základného výskumu sú veľmi transparentné, kontrolované a kategorizované, ich zoznam je voľne dostupný a podliehajú medzinárodnej autocenzúre. Priam sa ponúka tento systém využiť a financovať vedcov automaticky na základe týchto kritérií. Načo písať grantové správy a oponovať ich, ak už vedec vyprodukoval články, ktoré boli medzinárodne a anonymne oponované a kategorizované? Na čo strácať čas v komisiách a vystavovať sa riziku zaujatosti, keď  je možné venovať sa samotnej vedeckej práci a produkcii výstupov?

Ako konkrétne bude také výkonnostné financovanie vyzerať? Realizovať ho bude na to zriadená agentúra. Keďže prideľovanie prostriedkov bude automatické, pri dostatočnom využití informačných technológií budú personálne náklady samotnej agentúry minimálne. Táto agentúra bude registrovať vedcov, ktorí si budú priamo v nej registrovať svoje publikácie pomocou referencie na medzinárodnú databázu. Na základe toho im bude potom priamo agentúra prideľovať finančné prostriedky. Pri praktickej implementácii tejto myšlienky však narazíme na viacero otázok, ktoré je potrebné najskôr rozlúsknuť.

Prvou otázkou je, za aké konkrétne výstupy vedec získa prostriedky. Ako som už spomenul, za viditeľné a uznávané výsledky sa vo svete považujú tie, ktoré sú publikované v časopisoch registrovaných v medzinárodných databázach. Z nich najprestížnejšou je databáza karentovaných časopisov. Hodnotenie by preto malo byť previazané práve s touto databázou. Mala by sa pritom zohľadnovať aj kvalita publikovanej práce. V momente publikácie a bezprostredne po publikovaní je možné túto hodnotiť len podľa kvality časopisu, v ktorom bola publikovaná. Staršie publikácie je však správnejšie hodnotiť na podklade ohlasov, ktoré získali v týchto medzinárodných databázach (s vylúčením ohlasov, na ktorých sa spolupodieľal ktorýkoľvek zo spoluautorov danej práce). Pri tomto spôsobe hodnotenia budú samozrejme mnohí namietať, že veľa prínosných výstupov do hodnotenia nebude zahrnutých - napríklad vydanie monografie alebo knižky, prezentácia na konferencii a a podobne. Alebo že ak je práca publikovaná v uznávanom časopise, ešte 100% negarantuje jej kvalitu. Nuž, negarantuje ju, ale výrazne zvyšuje pravdepodobnosť, že tomu tak je. Slovensko je malá krajina a musí sa vyrovnať s tým, že to, čo sa považuje za relevantný vedecký výstup je jednoducho dané. Podľa týchto parametrov nás hodnotia zvonku. A keď chceme súťažiť s inými krajinami, musíme sa zamerať práve na ne.

Druhým problémom je to, že úroveň týchto kvantitatívnych ukazovateľov nie je rovnaká medzi jednotlivými oblasťami výskumu. Je preto na politickom rozhodnutí, či podporu rozdeľovať podľa výkonu všeobecne, alebo ju dopredu alokovať do jednotlivých vedných odborov a vedci by potom súťažili o podporu len v týchto odboroch. Ak by sme sa vybrali touto cestou, je dôležité, aby rozdelenie vedných odborov bolo čo najjasnejšie, najjednoduchšie a vytváralo čo najväčšie celky. Napr. vedy o neživej prírode, vedy o živej prírode, spoločenské a humanitné vedy. Obmedzia sa tak špekulácie so zaraďovaním prác do jednotlivých oblastí s cieľom uľahčiť si získanie podpory. Dobrou správou je, že jednotlivé časopisy v citačných databázach sú priamo zaradené do odborov a pododborov, čo výrazne zjednoduší a umožní automatizovať systém zaraďovania publikácií. Samozrejme, pri takomto rozdelení budeme nakoniec nevyhnutne čeliť otázke, ktorú oblasť akou sumou podporiť, pričom toto rozhodnutie bude mať politický charakter. Aj preto je dôležité aby rozdelenie na oblasti zahŕňalo čo najmenej odborov a aby toto politické rozhodovanie bolo čo najtransparentnejšie. Je nutné povedať, že rozhodnutia politikov o sume, ktorú vyčlenia na tú alebo onú oblasť bádania sú legitímne, ak sú transparentné, skontrolovateľné a zdôvodniteľné.

Vedecké bádanie je často dlhodobejší proces, preto je otázkou, aké obdobie zohľadňovať pri udeľovaní podpory. Podľa nášho názoru je optimálne obdobie od troch do piatich rokov. Konkrétny úsek je opäť vecou diskusie, kompromisu a svojím spôsobom politickým rozhodnutím. Možný systém by mohol zahŕňať napr. trojročné obdobie, pričom publikácie v predchádzajúcom roku by boli vážené impakt faktorom daného časopisu, dvojročné publikácie by boli z 50% vážené impaktom časopisu a z 50% skutočným počtom citácií a trojročné publikácie čisto počtom citácií. Ak by sa volilo dlhšie obdobie, bolo by vhodné aby staršie publikácie mali čoraz menšiu váhu v hodnotení.

Ako by bola riešená otázka spoluautorstva? Ktorí z autorov dostanú uvedenú podporu? To je veľmi ťažká otázka. Na jej vyriešenie je potrebné stanoviť čo najjednoduchšie a najjednoznačnejšie pravidlá. Každá publikácia má obvykle hlavného autora. Býva to autor, ktorý publikáciu posiela do redakcie a komunikuje s ňou počas recenzného konania. V odboroch, kde sa funkcia korešpondujúceho autora nevyznačuje, bude tento určený podľa dohodnutého kľúča. Hlavný autor bude ten, kto do systému nahlási percentuálny podiel jednotlivých autorov na práci. Tento bude potom predstavovať kľúč pre rozdelenie financií. Iste, môže všetky prostriedky prisúdiť sám sebe. Takýto postup by však bol krátkozraký. V budúcnosti by s ním nik nechcel publikovať a on by ďalšie prostriedky nezískal.

V agentúre pre výkonnostné financovanie výskumu by sa mohli registrovať všetci výskumní pracovníci v SR pôsobiaci vo vedecko-výskumných inštitúciách. Za tieto budú považované vysoké školy a ústavy SAV (po ich transformácií). Zriaďovateľom vedecko-výskumných inštitúcií by mohli byť aj súkromné subjekty. Podmienkou by bola realizácia základného výskumu v Slovenskej republike. Ak by mal výskumný pracovník viac afiliácií, musel by pre ne prerozdeliť pridelenú sumu. Tento princíp by riešil aj súčasnú situáciu, keď jeden pracovník je pri viacerých úväzkoch odmeňovaný za tú istú prácu viackrát. Rovnako ako za istých okolností sa tá istá publikácia môže započítať viacerým inštitúciám.

Zníženie administratívnej náročnosti pri získaní prostriedkov musí nevyhnutne nasledovať aj zníženie administratívy pri ich čerpaní. Čerpanie rozpočtu je v zásade možné ponechať na samotných vedeckých pracovníkoch, pričom limity možno stanoviť pre nepriame, mzdové a cestovné náklady. Nie je predsa dôvod si myslieť, že vedecký pracovník by s prostriedkami narábal nehospodárnejšie ako úradník, najmä ak od ich správneho využitia závisí jeho ďalšia budúcnosť. Tí, ktorí ich nebudú vedieť využiť na ďalšie zvyšovanie svojej produktivity, budú čeliť klesajúcemu prídelu peňazí a naopak. Nepriame náklady budú predstavovať pre organizáciu zase motivujúci faktor - pritiahnuť najlepších odborníkov, s najväčším množstvom výstupov a vytvoriť im čo najlepšie podmienky.

Tento náčrt nepredstavuje definitívnu verziu, ako podpora výskumu musí vyzerať. Predstavuje skôr volanie po automatickom systéme podpory, s nízkou administratívnou záťažou a s presne a jednoducho definovanými výstupmi. Konkrétne nastavenie systému bude už politickým rozhodnutím, ktoré sa udeje na báze širokej spoločenskej diskusie za účasti laickej verejnosti, aj zástupcov súkromného podnikateľského sektora či rôznych watch-dog organizácií.

Bez ohľadu na konkrétne nastavenia parametrov tohto systému, automatické financovanie vedy a výskumu na základe výstupov umožní vedcom viac sa venovať vedeckej práci a bude ich motivovať k produkcii medzinárodne uznaných výstupov. Narastie prestíž Slovenska a jej inštitúcií na poli vedy a výskumu a zlepší sa úspešnosť pri súťaži o peniaze z európskych grantových schém. Rozvojom základného výskumu, ktorý takto podporí štát, sa vytvoria podmienky aj pre rozvoj aplikovaného výskumu. Aplikovaný výskum a inovácie sa rozšíria buď vďaka ideám podporovaných vedcov (ktorí nebudú musieť utekať do zahraničia) alebo prílevu zahraničných investícií s vyššou pridanou hodnotou. Príliv investícií a inovácie zlepšia produktivitu práce. Výsledkom bude viac lepšie platených pracovných miest, vyšší domáci dopyt a priestor pre zníženie daňového zaťaženia.

Za spoluprácu na texte ďakujem:

MUDr. RNDr. Ľudovít Paulis, PhD., FESC

Ústav patologickej fyziológie LF UK v Bratislave

Venuje sa výskumu príčin a mechanizmov vzniku srdcovocievnych ochorení ako aj možností ich liečebného ovplyvnenia. Publikoval 45 prác v karentovaných časopisoch, zozbieral vyše 600 SCI citácií, nekorigovaný H faktor podľa WoS 17. V roku 2011 ako jeden z najmladších vedcov získal prestížne štipenium Európskej Komisie Intra-European Fellowship 7. RP.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Poslanec Národnej rady SR a člen výboru pre školstvo.

Blogy

|