Denník N

Dve rozpravy o (slovenskej) vláde

Bolo to veľmi dávno, keď Montesquieu rozpracoval Locke-ovú myšlienku deľby moci a my ju teraz používame. Aspoň teda formálne.

Politickí filozofi sa od (ne)pamäti snažili prísť na to, aká je najlepšia vláda. Najprv to bola demokracia, potom aristokracia. Aristoteles vymyslel politeiu, Machiavelli preferoval monarchiu. Locke a Hobbes preferovali spoločenskú zmluvu a absolútny štát s možnosťou ho zrušiť. Tocqueville obdivoval demokraciu v Amerike, Burke kritizoval tú vo Francúzsku. Každý priniesol niečo, no Montesquieuho myšlienka ostala najvýraznejšou v dnešnej demokracii. V Spojených štátoch je deľba moci prísnejšia, v parlamentnej republike menej. Avšak, nebol by asi rád, keby videl, ako vyzerá deľba moci v stredo-európskych krajinách.

V prvom rade sa dožadoval oddelenia exekutívnej od legislatívnej moci. Už len z princípu parlamentnej republiky je jasné, že bude obtiažne dodržať jasné oddelenie, keďže vláda sa zodpovedá parlamentu. To by nebolo v podstate také zlé, pretože na kontrolu týchto vzťahov sú parlamentné výbory. Nuž, tie ale musia byť funkčné. A to pri vláde jednej strany nepôjde, pretože nikto nepovstane proti svojmu chlebodarcovi.

Tretia moc, súdna, mala podľa Montesquieuho stáť úplne mimo ostatných. Aj v parlamentných demokraciách sa na výraznom oddelení lipne, preto máme Ústavný súd na druhom konci republiky. Aspoň teda geograficky je súdna moc mimo legislatívneho a exekutívneho centra republiky. No nie je také ťažké prekonať o niečo viac ako 400 kilometrovú vzdialenosť a posadiť tam svojho človeka. Všetkých káuz okolo Ústavného súdu je neúrekom. Už len pri googlovaní sa objavujú negatívne a pozitívne správy približne v pomere 90:10 (nerobil som štatistiku). Smer sa spomína až v prekvapivo veľkom množstve negatívnych.

Zastavme sa trochu aj pri tej legislatíve. Prednedávnom Denník N urobil anketu, čo kto urobil pre štát. Viacerí poslanci Smeru odpovedali, že čísla hovoria za všetko. „V mojom prípade ako najaktívnejšieho poslanca je to veľmi jednoduché, 24 zákonov a ďalších 23 pozmeňujúcich návrhov,“ to sú slová famózneho Otta Brixiho. A tu je ďalší kameň úrazu. Hyperaktívna legislatíva je jedným z najväčších problémov demokracie vôbec a nezdá sa, že zmizne. Nadmerné produkovanie zákonov je mimoriadnou príťažou pre spoločnosť. Na jednej strane, už pomaly ani nestíhajú sledovať, ktorý zákon je aktuálne platný alebo čo sa na ňom zmenilo, na druhej zase strácajú chuť diskutovať o nich. Možno to je ten dôvod, prečo sa u nás nevedú verejné debaty o pripravovaných zákonoch. Via Iuris, Transparency International či Aliancia Fair-play to aspoň trochu robia za nás. A to strácanie prehľadu neplatí len pre podnikateľov, aj keď pre nich asi najviac.

V myšlienkach, ktoré hýbu svetom (aspoň našim) sa vrátim aj v poslednej časti. Ako sa možno aj očakávalo, utečenci a islam prestávajú byť ústrednou témou volieb, aj napriek neutíchajúcemu strašeniu Smeru. O zdravotníctve sa už dlho píše (ostatne, môj príspevok do debaty pribudol v roku 2014) a asi aj dlho bude. Hlavne po tom, ako premiér sľúbil sestrám ich prácu späť, ak prestanú štrajkovať, a ony mu zase naleteli. Alebo sa možno vysvetlí superúspešné podnikanie Kostku. A takisto sa bude písať aj o školstve. Či už sa napíše, čo konečne urobili oni pre štát alebo sa dozvieme, že naučili Fica percentá.

 

Obrázok vytvorený vo frinkiac.com

Teraz najčítanejšie