Autenticitu zápiskov z rusko-čečenskej vojny potvrdzuje aj súčasnosť

Určite existujú fundovaní analytici a odborníci na občiansku vojnu v Sýrií a jej medzinárodné dopady, no skoro s istotou sa tiež dá tvrdiť, že ani jeden z nich nedisponuje zaručeným receptom na jej definitívne ukončenie. Medzitým v Sýrii zomierajú ľudia, civilisti, deti, nevinné obete, a to nielen kvôli pomýlenému diktátorovi a islamistickému terorizmu, ale tiež skrz taktizovanie a priamu vojenskú intervenciu veľmocí.

Mrazivá paralela

Mnohí komentátori sa zhodnú, že Spojené štáty a aj ich európski spojenci zanedbali v tomto konflikte mnoho, no momentálne asi najväčšiu tragédiu predstavuje ich apatia v prípade ruských leteckých operácií. V médiách sa objavujú správy o bombardovaní mesta Aleppo, kde medzi sutinami a troskami stále prežíva asi štvrť milióna obyvateľov, spravidla tých, ktorí nemali dosť prostriedkov na útek, keď sa samotný konflikt vôbec začal.

Brutalita ruského postupu je prirovnávaná k ruskému bombardovaniu počas tzv. druhej čečenskej vojny. Aj vtedy celá mestá, s hlavným mestom Groznyj na čele, ľahli popolom a deštrukcia dosiahla rozmery genocídy.

Vtedajší ruskí generáli sú v podstate stále pri moci a Rusku stále vládne aj ten istý Putin, takže táto paralela má aj jasné logické vysvetlenie. Podobnosť sa však natíska aj v prípade spomínaného rezervovaného postoja Západu. Čečeni samozrejme tiež neboli bez viny, je len otázne, kedy sa z legitímneho národno-oslobodzovacieho odboja zmenili na teroristov, únoscov a zločincov.

My sme lepší ako oni

Rusko vyniká v schopnosti vyrábať si nepriateľov. Veď len nedávno to boli Ukrajinci, no a počas vojen v Čečensku tomu tiež nebolo inak. Vojna sa vkrádala ľuďom do duší, až to prerástlo do stavu, keď každý Čečen videl v každom Rusovi svojho nepriateľa a naopak.

V Ruskom ponímaní sa každé autonómne snahy bývalých sovietskych republík a regiónov vnímali ako zlo. ZSSR bol vo svojej podstate obyčajný imperiálny systém, a preto keď v roku 1991 spustili podmanené národy dekolonizačný proces, symbiotický koloniálny pán to vnímal ako osobné milostné sklamanie, a „láska sa vnucuje spálenou zemou a mučením“. Za Jeľcina sa táto koloniálna vojna volala „znovunastolenie ústavného poriadku“ a Putin svoje vojnové ťaženie nazýval „protiteroristická operácia“.

Citovanú metaforu o láske vo svojich reportážach trefne použila Irena Brežná, ktorej kniha Vlčice zo Sernovodska sa stala aj podnetom na napísanie tohto textu. Jej kniha je vlastne zbierkou reportáží z rusko-čečenskej vojny, v ktorej sa Brežná ako novinárka priamo ocitla.

Jej snaha dozvedieť sa viac a tiež informovať o rusko-čečenskej vojne sa zrodila v decembri 1994, keď v televízii videla čečenské ženy s oválnymi tvárami rámovanými hrubými vlnenými šatkami, ako tvoria ľudskú reťaz proti tankom valiacim sa do Grozného. Slovenka žijúca vo Švajčiarsku navrhla šéfredaktorovi švajčiarskeho časopisu Tages-Anzieger-Magazin reportáž o čečenských ženách, na čo jej redakcia odpovedala kladne.

Do Čečenska sa vydala bez audiovizuálnej techniky, pričom toto jej rozhodnutie sa stretávalo aj s nevôľou samotných čečenských žien, ktoré poburovalo, že si tie vojnové zverstvá neplánuje vôbec fotiť. Brežná však aj po rokoch od pôvodného vydania reportáží dokazuje, že jej voľba bola správna, pretože čo sa týka textu, bola skutočne veľmi poctivá. Obraz, ktorý sa čitateľovi premieta v hlave je autentický, objektívny a k obetiam určite citlivejší ako televízne kamery.

Televízna reportáž je aj podľa autorky nie celkom férová k divákovi a zároveň necitlivá k obetiam a pozostalým. V takýchto prípadoch sa skoro žiaden kameraman a reportér nevyhne zjednodušovaniu.

„V návale práce siahnete po tom, čo dobre poznáte. Vojna, to vie predsa každý, sú vzlykajúce matky, uniformovaní muži so zbraňou na ramene a deti, ktoré sa hrajú v troskách. Tieto zábery sa osvedčili už v reportážach z iných vojnových oblastí. A, samozrejme, nemôžu chýbať spuchnuté mŕtvoly“.

Jej reportáže obsiahnuté v zbierke Vlčice zo Sernovodska vychádzali pôvodne samostatne v rôznych periodikách, no napriek tomu tvoria jeden dobre informačne a aj emočne fungujúci celok. Autorka sa venovala rôznym aspektom vojny, pričom na viacerých miestach zanechala až veľmi dôkladné psychoanalytické profily jednotlivých aktérov vojenského konfliktu.

Lebo súčasťou tejto vojny bola aj novodobá mytológia a tiež psychológia strachu a nenávisti. Ako príklad uvádza vojnové mýty o kastráciách mŕtvol ruských vojakov „čiernymi“ alebo „zlými“ Čečenmi. Podľa autorky bolo skutočne ťažké oddeliť povery od faktov, tobôž ak sa Rusom už dlhodobo projektovala do hláv predstava divokých násilníkov z Kaukazu.

Rusko, ktoré pokladá samo seba za biele, prevrátilo totižto bielu na čiernu – obyvateľov Kaukazu nazývalo čornyje, hoci antropológovia celého sveta nazývajú bielu rasu kaukazoidnou. Čiernota Čečenov však podľa Brežnej nebola ani tak farbou, ako skôr do povedomia vytesanou čiernou stranou v sovietskom (ruskom) koloniálnom myslení.

Už Lev Nikolajevič Tolstoj, Lermontov a aj Puškin, dôstojníci slúžiaci na Kaukaze, boli týmto národom fascinovaní, no zároveň boli tvorcami obrazu „zlého Čečena“, ktorý túži po slobode a odmieta všetko ruské. No noví čečenskí bojovníci však už boli iní, boli to poruštení bývalí Sovieti, ktorí sa naučili myslieť po rusky, ale neodnaučili sa cítiť a konať po čečensky.

Mlčiace múzy a neviditeľné zlo

Nezabudli ani na staré krivdy, na 13 rokov trvajúce stalinské zajatie v stredoázijských stepiach, ktoré si vyžiadalo podľa rôznych odhadov vymretie tretiny a možno až polovice národa. S rozpadom ZSSR zatúžili po slobode, za čo prišiel trest v podobe vojny a teroru. Samozrejme, s tým prišla aj radikalizácia čečenského národnooslobodzovacieho odboja.

Počas vojny vždy mlčia zákony a aj múzy. Žiaľ, aj čečenský fundamentalizmus sa zrodil v zbombardovaných školách, no a mladí bradatí čečenskí salafisti prišli Rusku takisto vhod. Násilie plodilo nové násilie. Ruskí kritici a mieroví aktivisti boli doma umlčovaní a na medzinárodných fórach nevypočutí presne tak, ako samotné obete.

Pre Čečenov Európa prestala existovať. Čiastočne si to zavinili sami, a to nielen terorizmom v ruských mestách, ale aj únosmi humanitárnych pracovníkov a novinárov na čečenskom území.

Dnes je už po vojne a bývalý ohrdnutý milenec sa stal víťazom. Putin rozkázal Groznyj zrovnať so zemou a potom znova vystavať. Jeho čečenský chovanec a miestodržiteľ Ramzan Kadyrov na udržanie svojej moci prikazuje svojmu národu uctievať ruského prezidenta.

Existuje väčšie poníženie?

Netlie v podzemí staro-nový hnev?

Lebo slová čečenských veteránov z knihy Ireny Brežnej znejú aj po rokoch od konca vojny dosť mrazivo:

„Stáli sme sami proti nepriateľovi a načerpali sme z toho silu. Táto vojna nás naučila, že sme silní. Prežijeme aj mier.“

 

Irena Brežná: Vlčice zo Sernovodska (Zápisky z rusko-čečenskej vojny), Vydavateľstvo: Absynt, 2016, Edícia: Prekliati reportéri