Denník N

Vodiči, spamätajte sa!

Len nedávno zahynul na bratislavských cestách cyklista, dočítali sme sa o tom vo všetkých relevantných médiách. Denník N priniesol skvelý článok o tom, ako vzájomná netolerancia medzi vodičmi a cyklistami každý deň prináša situácie, ktoré môžu ohroziť život alebo zdravie. Obzvlášť kvalitne tam autor pokryl najčastejšie excesy, akých sa dopúšťajú vodiči. Do tejto „story“ by som rád prispel aj svojim článkom.

Foto: Môj bicykel, našťastie celý (aj ja :)

Nebudem tu rozoberať veci, ktoré Matej Dugovič a Dušan Mikušovič celkom slušne opísali vo svojich článkoch (tutu). Namiesto toho pridám niekoľko ďalších zaujímavých excesov, ktoré som v poslednej dobe zažil na vlastnej koži.

 

1) Predbiehanie cyklistovi do protismeru – áno, niečo sa spomenulo už v uvedenom článku; bežne sa mi to stáva za rakúskou hranicou, keď smerujem do Bratislavy. Jedno auto chce predísť druhé, často v dosť malej vzdialenosti od miesta, kade idem. Pri predbiehacom manévri prefrčí mne v protismere, doslova centimetre odo mňa. Nikto mi nenahovorí, že sa nedá počkať tých pár sekúnd, kým prejdem o kúsok ďalej.

Ide o extra nebezpečné a dosť adrenalínové situácie. Stačí kamienok alebo proste smola, pár centimetrov a bezpečný prejazd sa môže zmeniť vo vážnu nehodu. Argument, že cyklista má ísť vždy pricapený na krajnicu, neobstojí. Keď idete na dvojprúdovej ceste, a vidíte, že ČOKOĽVEK ide v protismere, tak sa jednoducho NEPREDBIEHA.

Argument, že cyklistu nie je vidno, by vám prešiel jedine vtedy, ak by ste boli slepí ako patrón, ale v tom prípade by ste asi nemali sadať za volant. Cyklista totiž je zväčša dosť viditeľný, nehovoriac o tom, že ak vezmeme do úvahy predošlé riadky, tak z takej malej vzdialenosti je mu doslova vidno pomaly aj chlpy v nose (pardón za jemne nechutný príklad).

2) Situácia, ktorá sa mi stala blízko Trnavského mýta; odbáčal som doľava, a z dvoch pruhov v tom smere som šiel v tom ľavom, keďže som sa aj na ďalšej križovatke (Krížna) chystal odbočiť doľava. Ešte na Trnavskom mýte ma drzo a agresívne začal obiehať ZĽAVA vodič auta, pričom sa mi doslova tlačil na bok, čím ma vytláčal do susedného pruhu, a takmer ma vytlačil do boku auta v tom pruhu.

Keď už musíte tak strašne obiehať, tak v tomto prípade sprava, alebo počkajte.

3) Podobná situácia, pri ul. 29. augusta; takisto som šiel v pruhu, ktorý je určený na odbočenie doľava, prípadne jazdu rovno. Autobus MHD, ktorý potreboval odbočiť doľava, začal dosť nepríjemne dotierať na moje zadné koleso, pričom trúbil na plné… a v snahe mu spraviť miesto (proti takému obrovi bicykel proste nemá šancu) ma takmer vohnal pod kolesá ďalšieho autobusu (ktorý ale musel vidieť, čo sa deje, trúbením asi vyjadroval súhlas s kolegom).

4) Krížna/Karadžičova, v smere na Wustenrot a Euroveu. Tento úsek používam nato, aby som sa dostal k Eurovei/SND a odtiaľ k Mostu Apollo. Keďže opäť som potreboval odbočiť doľava, držal som sa v ľavom jazdnom pruhu. Jedno auto ma začalo obiehať cez DVOJITÚ PLNÚ čiaru.

Keďže som chcel zabrániť nebezpečnému obiehaniu, „zabral“ som si tento pruh (načo mám právo – na krátky čas, aby som v danom úseku zabránil nebezpečnému predbiehaniu). A čo sa (ne)stalo? Vodiči ma obiehali oboma smermi, normálne som žasol.

 

A teraz zopár mojich postrehov:

1) Ako hovorí jeden veľmi múdry citát, „Vlastníte auto, nie celú cestu“. Chápem, že sa chcete ako vodiči dostať všade čo najpohodlnejšie a najrýchlejšie. Ale máte AUTO. Auto má schopnosť účinne brzdiť a behom pár sekúnd zrýchliť na pôvodnú rýchlosť.

Bratislavská premávka je aj tak jedna veľká mačkanica, prejsť niektoré križovatky trvá aj tak večnosť. Môžete si dovoliť na malú chvíľku spomaliť, aby cyklista mohol prejsť daný úsek bezpečne, alebo počkať a obehnúť ho. Ak meškáte do práce alebo idete na tesnotku na vlak, cyklista zato nemôže, môžete si zato vy, tak zato netrestajte cyklistu.

2) Príklad 2, ale najmä príklad 4 sú vážne porušenia dopravných predpisov (jazda cez dvojitú plnú čiaru plus nebezpečné predbiehanie). Keby sme nemali občas tak lemravú políciu (a tak nepriateľské vnímanie cyklistov, od ktorých sa očakáva, že nebudú zavadzať autám), tak sa týmto vodičom odľahčí peňaženka, prípadne si chvíľu nezajazdia.

3) Vo svetle týchto príkladov a iných (opäť v článku, na ktorý odkazujem) by som odporúčal, aby do programu na získanie vodičského oprávnenia bol zaradený aj nasledovný prvok. Budúci vodič by povinne musel odjazdiť aspoň istý počet kilometrov pod dohľadom polície alebo inej poverenej osoby, a to v plnej (bratislavskej/mestskej) premávke. Takto by si aspoň uvedomil, aké náročné je v nej jazdiť a (možno) by bral na cyklistov väčší ohľad.

4) Áno, sú aj nezodpovední cyklisti, resp. tí, čo robia cyklistom zlé meno. Ale to nie je argument nato, aby ste sa na ceste správali ako pretekári F1 alebo mafiáni. Nechcem byť zlý, ale keď sa cyklista správa ako blbec, skôr či neskôr nato doplatí.

Dovolím si tvrdiť, že väčšia časť cyklistov sú slušní a zodpovední ľudia, ktorí dodržiavajú pravidlá cestnej premávky, a tým pádom majú rovnaké právo používať cestu ako vy, vodiči (čo zahŕňa právo zaradiť sa do správneho pruhu, „zabratie“ si jazdného pruhu na pár momentov kvôli bezpečnosti alebo jazda viac od kraja vozovky, ak je krajnica v zlom stave alebo má cyklista v ceste nebezpečný výmoľ).

Ak vy na chvíľu spomalíte, viete to ešte inde dohnať. Nevystavujte preto cyklistu nebezpečenstvu úrazu či dokonca smrti.

5) V Bratislave, kde sú mnohé cyklotrasy buď rozbité alebo neefektívne (ich prejdenie, aby ste sa dostali na požadované miesto, by zabralo výrazne viac času / neúmerné predĺženie trasy), je využívanie riadnych cestných komunikácií v podstate nutnosť.

Autám a ich komfortu sa venujú mestá omnoho intenzívnejšie, a preto sa aj častejšie opravujú a majú logickejšie trasovanie – dostanete sa nimi prakticky všade, kam treba, a najefektívnejšie. Prečo by mali byť cyklisti odsunutí na vedľajšiu koľaj? Len zato, že vy ako vodiči nie ste ochotní obetovať pár drahocenných okamihov?

Cyklista narozdiel od Vás nie je chránený odolným kokpitom z plechu ani airbagmi. Keď letí, chránia ho len vlastné schopnosti dobre padnúť (čo sa nie vždy dá celkom ovplyvniť) a prilba.

6) Narozdiel od auta (jeho tlmiace zložky, široké a mohutné gumy, plocha, na ktorú sa rozloží „úder“ od výmoľu), bicyklu výmole vadia, aj keď je horský (najmä tie väčšie). Preto z času na čas ich potrebuje bezpečne obísť (prejsť úsek bezpečne, ako aj šetriť bicykel – väčší výmoľ môže spôsobiť mechanické poškodenie, a ako vieme, servis nie je lacný).

 

Možno som toto celé poňal príliš obšírne a jemne chaoticky, ale úprimne? Nateraz je mi to jedno. Som vďačný cyklistickým bohom, že som dnes došiel domov zdravý a v jednom kuse. Aj zato, že môj bicykel neutrpel žiadnu ujmu.

A vy, milí vodiči, spamätajte sa, preboha! Museli ste na pár momentov spomaliť a išlo Vás roztrhnúť od hnevu, že ako si to dovoľuje ma takto zdržovať? Predstavte si, že tých pár momentov mu umožnilo prísť v pohode domov k svojej rodine. A vy ste stratili len pár momentov, ktoré by ste aj tak doma zabili pri Facebooku alebo inej podobne osožnej činnosti. Tak používajte mozog aj srdce.

A ak v sebe skrývate potlačovanú agresivitu, povedzme ak vás šéf na…. v práci, tak si nájdite lepší spôsob ventilácie ako hranie geroja v cestnej premávke.

Skrátka, budíček! Nie ste na ceste sami!

Teraz najčítanejšie