Vonnegut: Kolíska

Spoločensko-kritický špekulatívny román od amerického spisovateľa Kurta Vonneguta z roku 1963 je jedným z vrcholných diel autora nespočetných románov parodizujúci ľudskú nešťastnú hlúposť. Nič v tejto knihe nie je pravda.

Kolíska je paródia studenej vojny, Ameriky, povojnového sveta, náboženstva a moci a ľudí výnimočných aj obyčajných, mňa, vás, nás všetkých. Vonnegut si z nás robí srandu tým, že nám v podstate predkladá prekrútené a extrapolované udalosti, ktoré sa reálne stali. Vonnegut sa pýta, čo keby proste zase raz niekto nevymyslel ako jedným malým kúskom priviesť armageddon a pár vyvolených by bolo natoľko hlúpych, že by cez sériu hlúpych udalostí spustili koniec sveta aký poznáme. Keď si pozriete dokumenty o tom koľkokrát ľudstvo stálo na pokraji jadrovej vojny, kedy na Americkej a Ruskej strane došlo k falošným poplašným správam o útoku a že nás zachránili párkrát len obyčajní ľudia so zdravým rozum, začínam oveľa viac chápať trpkú vtipnosť Vonnegutovej Kolísky.

Rozprávač John, ktorý si ale hovorí Jonáš, keď bol ešte mladší, chcel napísať knihu, ktorá by sa volala Deň, kedy nastal koniec sveta. Mala to byť kniha o tom, čo robili významní Američania v deň, kedy bola hodená prvá atómová bomba na japonskú Hirošimu. John sa chce spojiť s deťmi zosnulého doktora Felixa Hoenikkera, jedného z tzv. „otcov“ prvej atómovej bomby. John sa počas svojej honbe za nejakým príbehom, ktorý by rozhýbal knihu, ktorú nikdy nedopíše, zapletie skrz prozreteľné zhody okolností do udalostí, ktoré ho privedú až na bohom opustený karibský ostrov San Lorenzo. Počas svojich interview s ľuďmi, ktorí poznali Felixa Hoenikkera, John príde na to, že Hoenikker bol naozaj divný a uzavretý človek, ľahostajný k okolitému svetu, geniálny mozog nudiaci sa vymýšľajúci. Človek ľahostajný k svojim deťom a k smrti vlastnej manželky.

„Niekedy si vravím, či sa on už nenarodil ako mŕtvola. Jakživ som nestretol človeka, ktorého by život zaujímal menej než jeho. Niekedy si myslím, že v tom je problém s naším svetom: moc vychladnutých mŕtvol na najvyšších miestach.“ (Kolíbka, Argo 2011)

Dr. Hoenikker, laureát Nobelovej ceny, ktorý sa celý život vyhýbal styku s ľuďmi a najradšej pracoval z domu, vymyslel ako poslednú vec na inšpiratívny podnet od armády, ľad typu 9, ktorý dokáže pri styku s vodou akúkoľvek vodu ihneď kryštalizovať. Ak by sa to dostalo do rieky, do mora, mohla by nastať pohroma starozákonných rozmerov. A keď už sme pri tom.

Kolíska  je ohromne podarená satira náboženstva. A kniha je aj zároveň už klasický Vonnegutov prostredník ukázaný Amerike, keď paroduje americkú spoločnosť a obdobie mccartyzmu, kedy bol v USA hon na komunistov. John sa počas letu na ostrovnú republiku San Lorenzo zoznámi s novým americkým veľvyslancom. Toho na Ostrov vyslali preto, že jeho žena vydala v novinách článok o tom, že iné krajiny nemusia mať radi USA. To zaváňa protištátnou propagandou. Veľvyslanec znudene Johnovi podá prvú a jedinú ako takú správu o tom, čo je vlastne to San Lorenzo zač. John sa v hrubom fascikli dozvie o divnom založení ostrova a o jeho ešte divnejšom štátnom zriadení, ktoré vo svojej pochopiteľnej ľudskej každodennej absurdnosti dokáže prekonať jedine grandiozne smiešne náboženstvo, ktoré na ostrove vzniklo. Bokononizmus.

„Prvá veta Kníh Bokononových znie takto: Všetky tie pravdivé veci, o ktorých vám budem rozprávať, sú sprosté lži. Kto nedokáže pochopiť, ako môže prospešné náboženstvo byť založené na lži, ten neporozumie ani tejto knihe.“

San Lorenzo je ostrov, ktorý vystriedal mnoho majiteľov, a na ktorom sa inak stalo len málo. Ostrov vlastnili Španieli, Dáni, Francúzi, Holanďania Angličania, znova Španieli a potom africkí černosi britskej otrokárskej lode, ktorá stroskotala u brehoch San Lorenza. Ostrov sa stal na istý čas cisárstvom s cisárom. Potom ostrov dobyli americké cukrovary, ktoré svoje rozhodnutie veľmi rýchlo oľutovali a boli radi, keď kontrolu nad ostrovom prevzali americký dezertér a černošský duchovný, ktorý na ceste zo štúdia v Británii zažil cestu okolo sveta, kedy hýril ako sv. Augustín, pred tým, než spravil všetky tie veci, kvôli ktorým je teraz svätý. San Lorenzo sa stalo republikou. Bokonon so svojim spoločníkom McCabom, ktorý vykradol dovolenkovú pokladnicu svojej roty, rýchlo zistia, že ostrovanov nezaujíma nič iné než cukor, rum a sex. Tak Bokonon znovu objavil koleso, keď zistil starú známu pravdu, že najlepším spôsobom ako ovládnuť ľudí, je vystrašiť a zároveň zachrániť nejakým náboženstvom, ktoré by legitimizovalo privilegovanosť vládcu a chudobu všetkých ostatných. Modli sa a pracuj. A tak prišiel Bokonon so svojimi svätými knihami, ktoré na každej strane zdôrazňujú, že nikdy nikto nikdy nebude poznať božie úmysly, že sa radšej držte preč od človeka, ktorý vám tvrdí, že chápe božie úmysli a radšej si vychutnávajte okamih, pretože nikdy neviete, kedy to môže byť váš posledný. A ostrov konečne získava ako takú organizovanosť. Zlý vládca snažiaci sa naoko chytiť dobrého svätého muža, ktorý sa skrýva v džungli. Poriadok musí byť.

Na počiatku stvoril Boh zem a potom sa na ňu vo svojom kozmickom osamotení zamyslene zahľadel. A Boh povedal: „Stvorme z blata živé tvory, nech to blato uvidí, čo sme dokázali.“ A Boh stvoril všetky živé tvory a jedným z nich bol človek. Jedine blato v podobe človeka vedelo rozprávať. Keď sa blato v podobe človeka posadilo, rozhliadlo a prehovorilo, Boh sa k nemu bližšie naklonil. Človek zamrkal. „Aký má toto všetko zmysel?“ opýtal sa zdvorilo.

„Musí mať všetko nejaký zmysel?“ opýtal sa Boh.

„Samozrejme.“ povedal človek.

„Tak potom nechám na tebe, aby si pre toto všetko nejaký vymyslel.“ riekol Boh a odišiel.

Samozrejme to je táranina. Ale dobrá táranina. Ako všetky podobné táraniny na svete.

Po dejových zvratoch na ostrove San Lorenzo sa John ocitne tvárou v tvár problémom doslova apokalyptických rozmerov, kedy bude musieť nejako prežiť a z nudy napíše túto knihu. Bokonon môže umrieť v poznaní, že svet možno zanikol rovnako ako vznikol, nešťastnou náhodou a že jediná vec, ktorú v živote ľutuje je, že nenapísal Kroniku ľudskej hlúposti, nemilosrdný výpočet nezmyselnej histórie, z ktorej sme sa nikdy nepoučili, že nevyšiel s tou knihou ako poduškou pod hlavu na najvyššiu horu San Lorenza, tam si ľahol s blaženým úsmevom vystrčeným k nebesiam a robil si dobrý deň veď vy viete z koho a takto by skutočne šťastne umrel.

Kolíska od Kurta Vonneguta je jedno z jeho najznámejších a najpodarenejších diel a ukazuje Vonnegutov jedinečný rozprávačský štýl, ktorý vám, keď mu prídete na chuť, vyčaruje slušný  cynický úsmev na perách.