Denník N

Turecko je krajinou, ktorú ovládajú muži s madľovými fúzmi

Pred pár rokmi som napísal taký fejtón o fúzatej moci, pričom na hlavnú premisu tohto textu mala vplyv hlavne slovenská politická realita. Rozmazávať to už nebudem, ale myslím si, že výrok: „Vyhraj voľby a môžeš všetko“, vysvetľuje toho dosť.

Samozrejme do hry vstupovali aj rôzni fúzatí rozzúrení vojvodcovia a diktátori z celej minulosti sveta, pričom by som neveril, že ešte niekedy narazím na súvislosť, ktorá prepojí túto mužskú tvárovú okrasu s politikou.

Stalo sa. V knihe Vrah z mesta marhúľ sa táto paralela vynorila ako most spájajúci brehy Bosporskej úžiny, ktorý zároveň používam aj ako oslí mostík vedúci k téme o tureckej spoločnosti. Pretože kniha Witolda Szabłowského je súborom reportáží o súčasnom i minulom Turecku, o dejinách a aj súčasnej politike, v ktorej fúzy skutočne hrajú celkom určujúcu politickú úlohu.

Turecká politika je totižto politikou fúzatých mužov, a to už od Atatürka. Najdlhšie si nechávajú narásť nacionalisti. Ich bajúzy pripomínajú polmesiac nad ústami.  O niečo kratšie si pestujú socialisti a tzv. mandľové fúzy nosia iba islamisti. Fúzy sú tak symbolom politických doktrín a presvedčení.

Je až tragikomické, že do predstáv o dobrej a spravodlivej spoločnosti vstupujú symboly, ktoré patria skôr do sveta módy. Fúzy pritom nie sú jedinou takouto symbolikou. Zástupným symbolom sú aj ženské šatky, ktoré sú napr. v sekulárnom školstve zakázané, ale islamisti vyhlasujú, že je to proti demokratickým princípom.

Myslí si to aj Recep Tayyip Erdoğan a jeho ľudia zo strany AKP. Strana spravodlivosti a rozvoja vznikla v roku 2001 ako strana vzdoru, ktorú Erdoğan doviedol k trom volebným víťazstvám v rokoch 2002, 2007 a 2011. Po jeho prvých vyhratých voľbách sa demokratický svet zhrozil.

Erdoğan s madľovými fúzmi bol totižto presvedčený islamista. Pochádzal z tradičného prostredia, absolvoval náboženské školy a od mlada vystupoval proti sekularizácii Turecka. Po tom, ako sa stal politickým lídrom, musel presvedčiť svet, že dokáže oddeliť súkromný život od politického, a že hoci je praktizujúcim moslimom, jeho politika je svetská a s liberálnym programom.

Jeho vízia štátu je vraj iba tureckou (moslimskou) obmenou kresťanskej demokracie. Po rokoch jeho vlády, v súčasnosti už v pozícii prezidenta zvoleného v priamej voľbe, je jasné, že Turecko sa aj napriek integračným snahám čoraz viac od Európy vzďaľuje.

Myslí si to určite aj polovica Turkov. Prejavilo sa to aj v nedávnom referende o zmene tureckej ústavy. Tesná voličská väčšina však rozhodla a turecká spoločnosť sa čoraz viac polarizuje. Sekulárni Turci majú pocit, že sto rokov pokroku môže byť nenávratne preč.

Membrána medzi politikou a náboženstvom sa stále viac stenčuje a aj predstavitelia armády sa obávali, že v blízkej dobe nastane iranizácia Turecka. Tieto obavy boli príčinou aj júlového vojenského puču v roku 2016.

Szabłowski vo svojich reportážach mapuje aj vývoj po tomto minuloročnom prevrate. Aj preto sú jeho texty veľmi autentické a jeho reportáže tak napĺňajú svoju primárnu funkciu, a to informovať a zachytávať realitu.

Autor samozrejme komentuje súčasné udalosti s tým, že čitateľovi ponúka aj historický kontext. Výsledkom je tak veľmi živý text o súčasnom Turecku, ktoré do bodky napĺňa svoje geografické špecifiká rozpoltenosti medzi Západom a Východom.

 

Witold Szabłowski: Vrah z mesta marhúľ (Reportáže z Turecka), Vydavateľstvo: Absynt, 2017, Preklad: Juraj Koudela

Teraz najčítanejšie