Blog
štvrtok

Vražda otcov a ich vzkriesenie

Malá esej o tom, ako sme zabudli na to, že ak má muž deti, má sa stať aj ich otcom.

Je naozaj veľmi zaujímavé, ako sa v prísne patriarchálne organizovanom západnom svete mohlo udiať práve to, čo sa udialo. Vražda otcov. Kultúra, ktorá tak prísne oddelila otca a matku, vyformovala tradičnú hierarchiu rodiny a moc vložila do rúk muža, táto kultúra zabudla na jednu z jeho najdôležitejších síl, životných etáp a spoločenských úloh. Zabudla na to, že akonáhle má muž dieťa, má sa stať aj otcom.

Ranná psychoanalýza sa stále točila okolo matky. Ona je tá, ktorá má dostatok empatie, nehy, jemnosti a vyladenia voči dieťaťu a formuje s ním akúsi prazákladnú jednotu, ktorá nenadarmo dostala meno symbiotická. Matke patrí výchova a jemnocit akosi prirodzene, kým otec, ten sa to musí celé krvopotne učiť a keď aj vychováva, tak len nejako cez zuby.

To, čím trpela táto psychoanalýza, Michael J. Diamond nazýva matricentrická výchylka a ja by som sa to nebál nazvať priamo matricentrickou deviáciou. Zaradil by som tu preceňovanie úlohy dojčenia, tesnej a vyladenej emocionálnej väzby, v ktorej nemá miesto frustrácia a oscilácia pozornosti a nevšímavosti, lásky a hnevu, prijatia a odmietania – pre ľudské vzťahy tak typická a pre ich nácvik do ďalšieho života tak nutná, a ktorá – až sa celý trasiem! – je v móde aj dnes; skrátka preceňovanie dvojjedinosti matky a dieťaťa, do ktorej otec znenazdajky vstupuje po rokoch ako separačný činiteľ, aby si splnil svoju strihaciu úlohu a ako vývojový náhradník pôrodníka symbolickými nožnicami preťal toto – ak by trvalo príliš dlho tak patologické – puto.

Akoby otec nemal emócie a ako by ich dieťa túžobne nekresalo voči svojmu otcovi! Akoby sa mal len prizerať tomu, čo sa deje na scéne, na ktorej nielen chýba, ale aj chýbať má!

Možno to celá začalo pri pater familias v rímskom zákone, kde sa sústredila moc do oprát muža. Možno to majú na svedomí stovky generácií chlapov, určených na zháňanie živobytia, ochranu a bitku za kráľa. Nejde o to, že je otec preč, veď sa môže vracať. Ide o to, že je sám, a sám v sebe. Je chladný a nevie prejaviť nič okrem toho, čo by sme dnes pokladali za prílišnú alebo hyperkompenzovanú maskulinitu. Muž, ktorý vie, čo je to krv a drina, ale akonáhle si sadne k stolu a vidí deti, stráca istotu o sebe samom a ponára sa do myšlienok, ktoré sa mu stáčajú ako oblaky pred búrkou.

Možno práve preto v prípade matricentrickej deviácie nejde o paradox, ale o nutný dôsledok patriarchálnej kultúry, ktorá nerozumie deťom, a možno ani samotnej žene, a tak do jej kompetencie vkladá všetko, čo sa týka výchovy a potomkov.

A hoci Freud brilantne hovoril o primárnej identifikácii dieťaťa nielen s matkou, ale aj s otcom – a to v čase, keď ešte s matkou vytvára zmienenú dualitu – otca predstavoval skôr ako niekoho autoritatívneho, chladného a prísneho, niekoho, kto možno rád a možno len z povinnosti hovorí „nie“, kto oddeľuje dieťa od matky, čím ho ochraňuje od toho, aby ňou bolo príliš uchvátené alebo pohltené, a tak zachováva jeho jedinečnosť a svojbytnosť. Zároveň to bol nekompromisný oidipovský rival dieťaťa vzhľadom na prístup k matke, ku ktorému preto syn prinajmenšom v určitý čas cíti nepriateľstvo.

Nepriateľské súperiace impulzy však môžu byť vďaka dobrému a prítomnému otcovi pretavené, respektíve nahradené zdravou súťaživosťou, pričom otec môže adaptívne a šikovne využiť svoju autoritu na to, aby syna stimuloval k práci, učeniu, tvorbe alebo výkonu.

Psychoanalýza veľmi trpela tým, že to, čo videla vo svete, vzala do svojej kapsy ako bernú mincu, a podľa toho hrdo vztýčila žiarivú teóriu, osvetľujúcu zdravý psychický život a vývoj jedinca. Ale ten môže byť aj iný. Dnes, v čase, keď má tradičná triadická štruktúra rodiny konkurujúce dvojčatá v rodinách s jedným rodičom, s adoptívnymi rodičmi alebo s rodičmi rovnakého pohlavia, môžeme povedať, že otec ako skutočný otec-muž nie je nevyhnutnou podmienkou zdravého detského vývoja. Ale jeho funkcia, tú ktorú bežne zastáva, tú v tomto zdravom vývoji musí niekto prevziať. Samozrejme, že matka môže oddeliť dieťa od seba samej na základe vlastných túžob po detskej samostatnosti a samozrejme, že úlohu tretieho, kto predstavuje dieťa symbolickému svetu a zoznamuje ho s ním, môže plniť aj žena ako partnerka inej ženy. Táto otcovská úloha je dôležitá a nemusí nutne pripadnúť biologickému otcovi. A hoci musí byť adekvátne zastávaná, nie je všetkým. Otec nie je len strihač, zakazovač a zvrašťovač obočia. Otec je aj milujúca a milovaná osoba. Dieťa rovnakého pohlavia naň kvačká všetky svoje hrdinské predstavy a preberá od neho maskulínne vzory, dieťa opačného pohlavia túži byť ocenené vo svojej feminite a ani nevie ako práve pokladá základy svojho partnerského života, ktorý reálne začne až o mnoho rokov neskôr.

Priatelia, vyhrali sme, ak máme, alebo sme mali otca, ktorý je/bol dostatočne silný a dostatočne dobrý zároveň. Dostatočne silný, aby mohol dieťa ochrániť pred nástrahami sveta, ale aj pred vedomými či nevedomými fantáziami matky o celoživotnom mamičkinom maznáčikovi, či v dysfunkčných prípadoch pred materskou agresiou. Dostatočne dobrý, aby jeho sila neprerástla do násilia a ohrozovania, ale bola konštruktívne využívaná, a aby bol vo vzťahu k deťom emocionálny, dôverný a nežný. Nedeste sa. To nie sú kvality, ktoré patria len kdesi ďaleko za plot feminity a maternity.

Niet dieťaťa bez matky (Winnicott). Ale ak otec pevne drží matku svojou láskou, tak môže matka pevne držať dieťa.

Po takomto otcovi cítia ešte aj dnes, nielen v minulosti, mnohé deti hlad (Vatersehnsucht), čo je bolestný emocionálny pocit, vyvierajúci z prázdna kdesi vo vnútri. Otec totiž napĺňa detské túžby a sny, pričom dieťa môže byť otcom rozpoznané ako jedinečné, samostatné a iné – v zmysle, v akom práve iné byť chce. Vďaka tomuto rozpoznaniu bude mať potom zdravé sebavedomie a nebude ničiť závory paternálnych autorít kdesi v pouličných partách a v opojení drog.

Ale pozor! Matky sú bytosti, ktoré môžu otca k takejto funkcii pustiť alebo ho stimulovať, rovnako tak mu však v nej môžu brániť a v očiach detí jeho osobu znehodnocovať či zosmiešňovať. Pre zdravý vzťah detí k otcovi totiž nie je dôležité len to, aký skutočne je (reálny otec), ale aj to, aký je v ich predstavách (imaginárny otec) a ako účinne sa vykonáva jeho symbolická funkcia (symbolický otec).

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.

Blogy

|

Už viac ako 96185 z vás dostáva správy e-mailom