Je strach z feministiek oprávnený?

Mám psa. Presnejšie mám sučku psa. Volá sa Bambi, podľa toho osiroteného srnčeka z legendárnej disneyovky. Jej chlapčenské meno však nemení nič na fakte, že je to stále sučka. Odmalička ju preto oslovujem v ženskom rode. V mojich jazykových prejavoch to prosto nie je: to zviera, ani ten pes.

Keď sa ako šteňa vycikala na koberec, bolo úplne prirodzené, že som ju karhal slovami: čo si to urobila?! …a nie, čo si to vykonal ty zlý, zlý pes! Často ju častujem pochvalami, že je zlatá, šikovná a rozkošná. Keď však vyjdeme von na pravidelnú prechádzku, je na prvý pohľad iba bezpohlavným druhom psa, v prvom momente skôr samec ako suka.

Aspoň tak ju okoloidúci vnímajú. Hovoria napríklad: Jéj, aký pekný pes! Vtedy v záujme presnosti odpovedám, že to je fena, uvedomujúc si, že je to bohemizmus, ale povedať suka mi prosto príde vulgárne, hoci je to gramaticky správne.

Alebo iná situácia. Majiteľ psa sa ozve: Držte si toho psa nakrátko! To je fena! – vraciam úder. Tak to si ju strážte dvojnásobne, nevzdáva sa protistrana veriac, že má na vôdzke megaoplodňujúceho psa, netušiac, že o plodivej sile mojej sučky sa už dávno a nezvratne rozhodlo u veterinára.

To je smutné – vraví vymódená majiteľka stafordšírského bulteriéra na takéto zistenie. Zaujíma ma, že prečo. Veď viete – odpovedá, je pre ňu predsa prirodzené mať potomstvo. Pohotovo reagujem, že možnože má iné poslanie, a že sa nemusí zaťažovať uspokojovaním svojho sexuálneho pudu. Psy sú niekedy aj v tejto oblasti ako ľudia, a prosto nie sú schopné realizovať sa na poli rodičovstva a zachovania rodu.

Ešte stereotypnejšie bývajú stretnutia s deťmi v sprievode ich matiek. Často z úst mamičiek zaznieva: Aha, aký krásny havinko, poď pohladkáme ho! – hovoria svojim deťom. Vtedy okamžite zdvíham svoju čivavu zo zeme a ospravedlňujúco dodávam: prepáčte nemá rada deti.

Je mi jasné, že mamička neverí, lebo veď malý pes podľa nej nehryzie a existencia akéhokoľvek psa je ospravedlniteľná iba vtedy, ak znesie ískanie detských ručičiek. Život je však už taký a na tomto mieste by bolo načase nejako to premostiť, aby bolo jasné, že táto rozprava o psoch chce byť hlavne metaforou o stereotypoch, ktoré ovplyvňujú naše konanie, myslenie a aj sémantiku jazyka, napríklad aj v otázke rodovej rovnosti.

Do tejto témy sa v súčasnosti vnáša množstvo mýtov, urbánnych a aj rurálnych legiend, straší sa fundamentalistickým feminizmom a tzv. gender ideológiou, ktorá má vraj nenávratne zmeniť charakter našej civilizácie.

Pritom za slovným spojením rodová rovnosť sa s určitosťou neskrýva vôbec nič nekalé, ale úplne prirodzená rovnosť medzi pohlaviami, ktorá nemá byť nadštandardom, ale nespochybniteľným ľudským právom bez ohľadu na sexuálne znaky.

Svet, keď bola pre prežitie najdôležitejšia fyzická sila mužského svalstva je už dávno preč, a preto je úplne prirodzené, že striktná patriarchálna kultúra už nemá legitimitu ani v tradicionalisticky živených historických mantineloch.

Možnože väčšina európskych mužov, žijúcich v liberálnych demokraciách, si nerovnosť medzi mužom a ženou vôbec neuvedomuje, pretože predsa len za ostatných sto rokov sa situácia veľmi výrazne zmenila. Nutnosť týchto zmien však zároveň potvrdzuje, že tá nerovnosť tu bola, trvala celé storočia, a preto stále odhaľuje mnohé rezervy.

Myslím si, že každý triezvo a nestereotypne uvažujúci muž si nerovnosť pohlaví musí uvedomovať a skutočne nemusí byť ani lingvista, aby vnímal aj maskulínne nuansy v jazykovej komunikácii, ktorých kritika mnohých mužov irituje, označujúc ju za obyčajnú ješitnosť feministiek.

Ak však na súčasný svet nazeráme ako na globálnu dedinu, nerovnosť pohlaví nadobúda oveľa bolestnejšie rozmery. Otázky rodu sú prosto dôležité kdekoľvek na svete. Je o tom presvedčená aj mladá nigérijská spisovateľka a publicistka Chimamanda Ngozi Adichie, ktorá vo svojej eseji s názvom Všetci by sme mali byť feminist(k)ami veľmi zrozumiteľne zadefinovala princípy feminizmu pre 21. storočie.

Jej text je úplne zrozumiteľným manifestom, ktorý síce v podobe prednášky odznel na konferencii TEDx zameranej na Afriku, ale jej závery sú paradoxne aplikovateľné aj pre európske liberálne prostredie.

Vôbec nejde o veľkú neuchopiteľnú feministickú filozofiu, naopak je to jej sumár rôznych osobných zážitkov, ktoré dokazujú, že pojem feministka je aj v našich podmienkach zaťažený negativistickým balastom, ktorý paradoxne živia aj mnohé ženy, lebo sú stále produktom patriarchálnej kultúry.

Dajme si ešte dôkaz. Keď tenistka Dominika Cibulková zverejnila na Instagrame fotku v tričku s nápisom We Should All Be Feminists, ktorý je originálnym názvom spomínanej eseje, zniesla sa na jej adresu vlna kritiky a mnohí fanúšikovia jej odporúčali, aby radšej rodila deti. Asi také je naše povedomie o tom, čo je feminizmus a čo si môžu alebo nemôžu myslieť ženy.

 

Chimamanda Ngozi Adichie: Všetci by sme mali byť feminist(k)ami, Absynt, 2017, Preklad: Kristína Karabová