Denník N

Všetko je tak, ako má byť. Športovcov a chorých sa to netýka

Filip je profesionálny skialpinista. Týždeň pred odchodom na olympiádu v Soči si pri páde potrhal väzy v kolene. Prosto katastrofa. Jeho čilský tréner na to, že puto desastre! Ja mu na to, malo to tak byť.

,,Pre oči! Ako si mu toto mohla povedať?!“, vadila ma Dominika temným tónom, keď som sa jej sťažovala, ako ľudia nechápu hru osudu. Domča je naladená na tú moju. Pozitívne myslenie, sebapoznanie, prijatie sveta. Áno, ale; Ale okrem toho je športovkyňa skrz na skrz.  Hecovanie, prekonávanie limitov, žiadne zastavenia, žiadne kompromisy, vysoké ciele a nízke opätky.  Ona však ten úžasný spirit sily vedomia dokáže taviť do športu a po nespočetných prehrách jej neohrabaní zverenci mastia skúsených hráčov. Pri hre im to ladí, ona ich motivuje a oni preciťujú okamih. Oni sú okamihom. Ťahom na bránu. Strelou. Dostávajú nádhernú lekciu, ako navzdor prízemným prekážkam, zahrňujúcim vek či skúsenosť,  lietajú o žrď vyššie. Túto prax viery, kolektívu a vybudovaného zmyslu pre prítomnosť im už nikto nevezme. S tou budú skórovať nie iba v športe. No ale potom je tu aj to hecovanie, pot, bolesť, stres, nervy, krik, krv z nosa. No ja by som plakala. Ale to je prosto špecialitka športu. Fenomén. Tá húževnatosť. Zápal tromfnúť seba, prispieť ku kolektívnej spáse;

a jeden cieľ si žiada druhý;

športovať sa nedá v pokoji. Odpočívať a špiritizovať, či toto a ono súhlasí s nejakou vyššou spravodlivosťou sveta. Pche. V športe sa nedá príjemne utiahnuť, šport je energia, čo praští strašne nahlas. V športe sa stále dá ísť vyššie a stále to bude oslava ducha.

A tak som sa poučila. Že nemôžem chlapcovi, čo mal pred sebou medailu zo svetového preteku a za sebou roky driny v strašne úzkej kombinéze, len tak povedať, že svet je fér, aj keď to takto dopadlo. Či nedopadlo. Nemôžem, lebo šport je túžba,

vskutku ako ostatný život, len šport potrebuje inakšie sprievodné emócie.

Ja len, že;

vždy nech urobí človek všetko, aby dobehol do cieľa, zapichol vlajku, zodvihol ten pohár nad hlavu, nech. Ale niekedy chce Boh inak. A my by sme mali chcieť pochopiť. Lebo nedá sa vyčítať si minulosť. Ale na to mi Dominika dala tiež nejakú láskavú trénerskú odpoveď.

___________________________

Jana Shemesh napísala svedecký článok z kategórie trefa do čierneho. Zasa raz.

Ja verím, že choroby si spôsobujeme sami. Aj tie ťažké, aj tie psychické, všetky. Len sa o tom veľa nenahovorí. Mne dáva svet nádej javiť sa spravodlivým, keď si pomyslím, že všetko, čo je na plátne života, je náš výtvor, naša zodpovednosť a môžeme ju vlastnoručne premaľovať. Ovplyvniť.

Tamarina mama má rakovinu. Poslala som Tamare knihu o vnútorných príčinách chorôb. Nie pre mamu; zatiaľ iba pre Tamu. Že možno časom nájdu odpovede na niektoré otázky, pomôžu si. Tá kniha je  o analýze, prečo sme mohli ochorieť. Lenže Tamara knihu prešla do polovice: ,,Prepáč, ale nemohla som sa s tým stotožniť“, vraví mi. Bola som tou H. z Janinho článku. Volala som: ,,Héj, u vás je zlá karma, spamätajte sa, lebo pomriete!“ Hold, každý pomáha, ako vie. Ja viem. Neexistuje žiadne: ‚Nechoď na chemo a pomaly umri s knihou v ruke a radšej sa šprtaj vo svojom vnútri.‘ Paráda.  Neexistujú žiadne manuály pre chorých ani najlepšie mienené poučovania, žiadne motivačné gestá z milosti.

Ja iba len,

poznám ľudí, ktorí si skutočne zachránili život, lebo k nemu zmenili prístup. Lebo skúšali prijať a pochopiť, čo sa s nimi deje. Každý deň mám jeden taký príklad pred očami. Je to celoživotná liečba.

Ale naša skúsenosť je iba naša. Nemôžeme nikomu kibicovať do žitia. Ani do umierania nie. A chcieť nútiť niekoho aby robil proti svojim pochopám? Úplne zle. Toľko prístupov je k životu, koľko je ľudí. A mali by sme starostlivo akceptovať všetky. A všetkých.

Takže tak. Qué será será. Ale pre športovcov a ťažko chorých ani nie.

Teraz najčítanejšie