Blog
štvrtok

Všetko v mene lásky

V mene lásky sa v dejinách popáchalo strašne veľa zlého. A nielen v mene lásky medzi mužom a ženou ako v prípade trójskej vojny, či smutného Werthera. V mene lásky k vlasti, k národu, k rase, k ľudu, robotníckej triede, či milovanému vodcovi sa napáchalo nespočetné množstvo zverstiev. Ale existuje aj oveľa subtílnejšie a odpornejšie zlo, ktoré sa obhajuje láskou. Nedá sa rozoznať podľa monoklov pod očami, či modrín na tele, nedá sa zachytiť v nahrávke znôšky vulgarizmov. Je oblé, hladké, skoro nepostihnuteľné pre kohokoľvek zvonku, ale o to desivejšie a ničivejšie pre každého, kto je mu vystavený. Ak ste doteraz neprišli na to, o čom hovorím, mám na mysli „láskyplné“ matky.

Sú dokonalé, starostlivé, majú deti spôsobne vychované, poslušné, väčšinou veľmi úspešné. Zvonku – ideál. Ale ako to vyzerá vo vnútri?

Pracujú na svojom, často nie úplne vedomom pláne celé roky. Na začiatku je niekde hneď po narodení prvého dieťaťa myšlienka „To je MOJE dieťa. MOJE a nikoho iného!“ Najprv sú odstavení starí rodičia, ktorí by mohli u detí presadzovať iné hodnoty, než vyznáva matka, najmä ak by ju od začiatku nemali postavenú na oltári a nespievali k nej oslavné žalmy aspoň raz denne. Ak by si, tak ako matka, nekontrolovali u detí ich oddanosť tou najodpornejšou otázkou, akú možno malému dieťaťu položiť: „Koho máš najradšej?“ alebo voľnou variáciou vo forme chytáku: „Koho máš radšej, maminku, alebo ocka?“

Väčšinou im úplné uprednostnenie detí pred partnerom skôr či neskôr rozbije manželstvo, či iný vzťah. Nie že by im to nejako vadilo, najmä pokiaľ sa otec snažil korigovať ich „výchovné“ metódy a spôsoby. Vyhovuje im, že okrem pravidelných návštev u otca, ktoré sú väčšinou neporovnateľne kratšie, ako ich čas s matkou, majú deti len a len pre seba.

Postupne sa im podarí neustálou pozornosťou a verejným vyhlasovaním, že pre ne na svete nie je nič dôležitejšie ako ich deti a že nikto ich deti neľúbi tak, ako ony, rozmaznať deti tak, že sa naučia pozornosť, lásku a záujem len a výlučne prijímať, ale takmer vôbec nie dávať. Iste, v rámci slušného vychovania vedia, že sa patrí ostatných opýtať, ako sa majú, ale v skutočnosti ich to zaujíma v najlepšom prípade minimálne, väčšinou ale vôbec. Nie sú naučené, že vzťahy môžu fungovať, iba ak sú vzájomné, že dávať je vždy viac ako prijímať, že urobiť radosť človeku, ktorého milujeme, je najväčšia radosť. Už v relatívne mladom veku sú deti takýchto „láskyplných“ matiek citoví mrzáci, a ani o tom nevedia.

Takéto matky tiež dokonale ovládajú metódu cukru a biča. Práve tým, ako deti rozmaznali v oblasti prísunu pozornosti, dokážu perfektne ovládať ich správanie. Ak držia bezvýhradne a lojálne s matkou, sú zahŕňané priazňou a pozornosťou, ak nie, dostane sa im okamžite trestu v podobe výčitiek a ostentatívneho ignorovania, prípadne vešteckých vyjadrení typu „Veď počkajte, keď sa na vás deti vykašlú tak, ako vy teraz na mňa!“ Citové vydieranie sa vlečie roky a deti sú čím ďalej tým viac pripútavané výlučne k matke. Nie je to jednorazová akcia, nič, čo by sa dalo priniesť na súd a ukázať. Sú to drobné náznaky, poznámky, občas len grimasa, či povzdych, ktoré u správne senzibilizovaného dieťaťa vyvolajú okamžitú reakciu. S pocitom strašnej viny ihneď uteká späť k matke, aby odčinilo svoju „vinu“. A ona, postupne si stále istejšia a istejšia vo svojej jedinečnej pozícii, využije ich závislosť a zbaví sa toho posledného, čo ju z jej pohľadu ohrozuje v pozícii jediného a výlučného „majiteľa“ detí – ich otca.

Stačí, že sa otec snaží deti vychovávať inak, že o ne prejavuje trvalý a neutíchajúci záujem, alebo do vzťahov pribudne nová otcova partnerka, či nebodaj nové dieťa, nevlastný súrodenec. „Láskyplná“ matka najprv deťom vysvetlí, že ich ocko „má už iný život“, že sú pre neho menej dôležité, že na ne kašle a podobne. Že už si ostali len oni navzájom, ale ona, ich milujúca matka nemá nikoho tak rada, ona sa pre ne obetuje. Citovo rozmaznané deti na podobné poznámky, vetičky a povzdychy reagujú presne tak, ako matka potrebuje. Neustály tlak, ktorý je veľmi pomaly stupňovaný buduje v nich konflikt, ktorý ich skôr alebo neskôr prinúti vybrať si jedného z rodičov. Takže matka často nemusí robiť už vôbec nič, deti samé otca odmietnu. A to spôsobom, jazykom a v situácii, v ktorej mu zostane nad tým, čo sa stalo, rozum stáť. Keď sa mu rozum opäť rozbehne, začne o deti bojovať, čo je ale, najmä v slovenských pomeroch a na slovenských súdoch často vopred prehraný boj.

Matka sa vždy vie hájiť tým, že ona deťom predsa v ničom nebráni, ony samé nechcú otca ani vidieť, a ak nie je úplný psychopat a tyran a „má ich naozaj rád“, nemal by ich proti ich vôli nútiť. Majú z toho predsa len stres a psychické problémy.

Výsledok? Deti, zbavené otca, zbavené korekcie zhubného vplyvu všeobjímajúcej „lásky“ ich matky. Deti, ktoré bez toho, aby si to uvedomili, sú donekonečna vydierané touto „láskou“, sú v jej mene často nútené vzdať sa vlastnej osobnosti a prispôsobiť sa úplne matke a jej častým „bájnym lžiam“, sú nútené prijať ju aj v dospelosti do svojho života v oveľa väčšej miere, ako by bolo zdravé, nútené do konca života byť jej rukojemníkmi. Dovoliť jej, aby žila ich život, lebo iný nikdy nemala, dovoliť jej, aby „vychovávala“ ich deti, lebo veď niet lepšej matky na svete ako je ona. A to všetko z lásky k nej, prípadne z vďaky za to, ako sa im obetovala.

Fyzické týranie detí je odporné, zavrhnutiahodné a každý, kto ho pácha patrí za mreže. Najmä preto, že fyzické týranie zanecháva nezmazateľné a často doživotné škody na detskej duši. Zaujímalo by ma ale, kedy sa u nás začne aspoň diskutovať o rovnako ťažkých, nezmazateľných a často doživotných škodách na detských dušiach, ktoré napáchali tie „najlepšie matky na svete“, v mene lásky, svojim obetiam – vlastným deťom.

Poznámka na záver: poznám mnoho skvelých, fantastických matiek. Pracujú, žijú svoj život, majú manželov a partnerov, a venujú sa deťom, dávajúc im presne toľko lásky a pozornosti, koľko potrebujú. Vyznačujú sa jednou podstatnou vlastnosťou - nepotrebujú vlastniť svoje deti. Pochopili a vedia, že deti sú len pocestní, pýtajúci sa nás na cestu a tak sú im sprievodcami. Istú dobu ich vedú, sprevádzajú a občas aj navigujú na ceste životom, zdieľajú ho s nimi. A potom ich pustia, aby mohli slobodne žiť a radostne sa k nim vracať. Zo skutočnej lásky a vďačnosti, nie z pocitu viny a povinnosti.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Človek, občan, manžel, otec. Pre tých, ktorí to náhodou ešte nevedia a preto, že píšem aj o politike, považujem za potrebné uviesť, že som podpredsedom Občianskej konzervatívnej strany (OKS). Napriek tomu, alebo možno práve preto, názory, ktoré tu píšem, sú len a len moje vlastné, podobnosť s názormi iných ľudí je čisto náhodná, ale potešiteľná.

Blogy

|