Východným Tureckom dnes: láska i nenávisť, stretnutia i lúčenia, krása pláží i ošklivosť vojny (časť prvá: z Adany do Hataju)
Nie je to tak dávno, čo ma hrialo turecké augustové slnko a nohy mi obmývali vlny stredozemného mora. Nebola to však len letná dovolenka, bol to i čas poznávania, objavovania, nových stretnutí a lúčení. Toľká rôznorodosť pocitov, skúseností a zážitkov, ktoré sú často v tak ostrom protiklade, že sa mi len ťažko hľadá spôsob ako všetko snúbiť v jednom článku! No pokúsim sa opísať krásy miest ktoré som navštívila, hĺbku stretnutí ktoré som zažila i dojemnosť lúčení, ktoré boli nevyhnutné.
Nie som novinár a tak to čo budete čítať sú pocity, ktoré som zažívala a príbehy, ktoré mi boli povedané. To čo čítate sú riadky, ktoré mi život zapísal do srdca a nie rozbor faktických údajov či text podrobený kritickej analýze rozpovedaných príbehov…
Ja, Poľka, Pakistanec a Kurd, rozdielne ľudské duše, ktoré spojila Prozreteľnosť na štúdiách v Nachičevane, sme sa rozhodli spríjemniť si horúce letné dni návštevou východného Turecka.
Náš výlet začal návštevou kamaráta v Adane, ktorej dominantou je nádherná Eskibarajská priehrada azúrovej farby. Popíjať turecký čaj v jednej z mnohých kaviarničiek na jej brehoch má svoje čaro. Turecká pohostinnosť nepozná hranice a tak sa o nás kamarát pochádzajúci z menšiny Zaza staral s veľkou horlivosťou: ukázal nám kde si dať ten najvyhlásenejší adanský kebab, naučil ma hrať Tuwalu, tradičnú tureckú doskovú hru, ktorú v Turecku pozná každý a ukázal nám najväčšiu mešitu v Turecku. Mešita Sebancı bola dostavaná v roku 1998 a nápadne pripomína známu Modrú mešitu z Istanbulu. Zaujímavosťou je tiež, že bola postavená na území skonfiškovaného arménskeho cintorína.
Našou ďalšou zástavkou bolo mesto Mersin. Promenáda pri pobreží v meste Mersin by asi neočarila skúseného cestovateľa, avšak bolo krásne sledovať žiariace oči nášho pakistanského priateľa, ktorý videl more po prvýkrát v živote. Z pôvabného prístavného mesta sme sa vybrali do našej hlavnej destinácie Iskanderunu…
Týždeň v Iskanderune sa niesol v znamení pláží, morských vĺn, ochutnávania horúceho syrového zákusku zvaného kűnefe a tradičného popíjania tureckého čaju. Práve tu som sa však stretla aj s trudnou realitou súčasného Turecka.
Nikdy nezabudnem ako som po omši vychádzala z Iskanderunskej katedrály a miestny kňaz, rumunský františkán, mi predstavil jednu ženu zo Sýrie. Do Iskanderunu imigrovala z Aleppa, mesta v severozápadnej Sýrii, ktoré bolo výrazne zničené súčasnou občianskou vojnou a dodnes v ňom prebiehajú boje medzi rôznymi skupinami zapojenými do konfliktu v Sýrii.
Keď mi povedala, že prišla z Aleppa, hlavou mi preleteli spomienky, staré už niekoľko rokov, ako sme v podvečer dorazili do Aleppa a prechádzali sa pod hviezdami popri osvetlených hradbách tohto mesta, ktoré kedysi bývalo pravým skvostom blízkeho východu. Iba pomaly a opatrne som tejto žene povedala slová, že Aleppo bývalo nádherné mesto. I tak bolo na jej tvári vidieť, že ju tieto slová zasiahli priamo do srdca ako ostrý meč. Bolesť pri zmienke o zdevastovanom rodnom meste a jeho bývalej sláve bola poznať na jej tvári: len s ťažkosťou zadŕžala slzy… V tom momente som vedela, že nikdy nepochopím hĺbku jej rán, avšak aspoň skrz krátke objatie som sa pokúsila vyjadriť porozumenie a súcit.
Keďže som na omšu chodievala takmer každý deň, nebolo to naše posledné stretnutie a ja som sa tak o jej príbehu dozvedela viac. Do Turecka imigrovala spolu so sestrou a malým synom. Jej manžel i ostatná rodina ostali v Aleppe. Je zubárkou, zo začiatku mala aj prácu, tá však bola náročná nielen pre neznalosť jazyka, ale ešte viac pre kultúrne rozdiely. Banuje za časmi, keď jej syn mohol chodiť do katolíckej školy v Sýrii. Dúfa, že sa jej podarí dostať do Francúzska, kde majú vzdialených príbuzných. Je proste ako každý z nás: sníva o lepšej budúcnosti pre seba a pre tých čo sú jej najmilší, no najšťastnejšia by bola, keby sa tie hrôzy v jej rodnej krajine nikdy neodohrali…
Do provincie Hataj, ktorej je Iskanderun hlavným mestom, pricestovalo množstvo utečencov zo Sýrie, najmä z Aleppa. To je dané nielen jej geografickou blízkosťou, ale aj historickými okolnosťami. Medzi svetovými vojnami bola Hatajská republika autonómnou oblasťou Sýrie, dodnes sa tu nachádzajú okresy, v ktorých sú Arabi väčšinovým obyvateľstvom. Hataj bol k Tureckej republike pričlenený až v roku 1939 na základe referenda. Údajne by sa malo toto referendum po sto rokoch zopakovať, tomu však nikto neverí… Stretla som sa aj s ďalšou Sýrskou rodinou, ktorá sa na ďalší deň vracala späť do Sýrie – radšej budú v odľahlejšej, rurálnejšej časti Sýrie, no budú doma…
Rozhovory o životných príbehoch Sýrčanov v Iskanderune však bolo jediné, čo ma vytŕhalo z inak pohodovej a ležérnej dovolenky pri mori na pláži Karaağač, kde som sa snažila užiť si posledné chvíle s priateľmi, ktorých možno už nikdy neuvidím. Po niekoľkých dňoch nás opúšťal pakistansky kamarát. Cestoval do Istanbulu za svojimi známymi. Posledné veľké objatie v autobuse, veď ktovie či sa ešte naše cesty niekedy stretnú. A to som vtedy ani netušila, že po návrate domov budem s obavami sledovať správy o utečeneckej kríze, pretože budem vedieť, že práve tento kamarát sa nachádza niekde v tom dave nešťastníkov, ktorí sa cez Stredozemné more a Balkán snažia za každú cenu dostať do Európy…
Ďalšie lúčenia mali ešte prísť… Prišlo mi clivo, keď som sa pred kostolom naposledy lúčila s miestnou katolíckou komunitou. Hlavou mi blyslo, že by som si azda mala vypýtať nejaký kontakt. V rovnakom momente som si však uvedomila, že niekedy sú sociálne siete len falošnou nádejou, že môžeme ostať v kontakte s každým zaujímavým človekom, ktorého v živote stretneme. A tak možno bude lepšie, ak títo ľudia radšej ostanú ako spomienka v mojom srdci, než ako jeden z tisícok priateľov na facebooku. Niektorí ľudia proste do nášho života patria iba v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste.
Na mojej poslednej omši v Iskanderune bol tiež oznámený príchod nového biskupa. Nebolo by nič neobvyklé na tom, že má táto rozlohou veľká, no počtom duší malá diecéza menovaného nového biskupa, keby bez biskupa nebola už viac než päť rokov po tom, ako bol ten posledný zavraždený svojim šoférom. Nikto nevie čo sa presne stalo. Náboženská neznášanlivosť či psychické poruchy páchateľa? Pravdepodobne kombinácia viacerých faktorov. Kresťania to vo východnom Turecku jednoduché určite nemajú. A aj preto možno na fare v Iskanderune občas cítiť postoj, že opatrnosti nie je nikdy dosť.
Pred odchodom z Iskanderunu som zatúžila ešte po jednom krátkom výlete. Tento raz do miesta, ktorého história rozpráva o prvopočiatkoch kresťanstva – do malebného mesta zvaného Antakya, známeho tiež pod svojim starým názvom Antiochia.
Antakya je mesto, ktorého pestrofarebné domy nie sú len pri koryte rieky, ale sú nimi posiate aj okolité kopce. Tvoria tak nádherný pohľad. Obyvateľstvo je veľmi prívetivé a pohostinné, väčšinou arabského pôvodu.
Najväčšou zaujímavosťou Antakye je chrám Svätého Petra. Jeho súčasná podoba bola ovplyvnená rekonštrukciou z devätnásteho storočia, avšak niektoré časti kostola možno datovať až do štvrtého storočia. Mnohí sa dokonca domnievajú, že komplex únikových ciest a tajných jaskýň slúžil už prvým kresťanom a referenciu naň možno nájsť v Skutkoch apoštolov, jednej z kníh Nového zákona. V Antakyi som strávila krásny deň a podvečer sa vrátila späť do Iskanderunu.
Ceste ďalej na východ predchádzalo ešte jedno veľké lúčenie. Spolu s kamarátkou z Poľska sme si povedali zbohom s naším kurdským hostiteľom a jeho kamarátom z Azerbajdžanu, ktorý okrem dovolenkovania prišiel do Turecka aj z pozície svojho novinárskeho povolania, aby urobil rozhovory s Kurdmi v mestách, ktorých sa najviac dotkol boj vládnej strany so separatistickou Kurdskou stranou pracujúcich.
Naše Turecké dobrodružstvo pokračuje. Ďalšia zastávka: okolie jazera Van. Už len zopár tureckých miest na ceste späť do Nachičevanu, kde som strávila azda najpodivnejší rok svojho života. Ale o tom zas v ďalšom príspevku…
