Vykašlať sa na voľby 2016?

… Vykašlať sa na voľby 2016?

(mesiac pred nimi)

Je už február a voľby akoby nikoho nezaujímali. Na Slovensku vládne R.Fico a okrem neho ešte super blbá nálada. Zrejme aj preto, že po 4 rokoch vládnutia SMER-u sotva ešte niekto pochybuje, že slovenskú politiku viac než voľby ovplyvňuje neveľká skupina oligarchov a vlastníkov médií. Majú peniaze, nástroje na ovplyvňovanie verejnej mienky, a oporu v súčasnej moci, ktorá im sprostredkúva turbo bohatnutie na úkor štátu. Bežný človek má zoči voči tomuto vzájomne sa chrániacemu „perpentum mobile“ pocit bezmoci.

A čo na voľby 2016 nebežná, angažovaná verejnosť, intelektuáli a iné „strážne psy“ demokracie? Akoby zväčša akceptovali obraz o vopred rozhodnutom zápase : Fico je náš údel. Započul som aj slogan : voľby 2016 nie sú vôbec dôležité…vykašľať sa na ne, dôležité budú až voľby 2020. Ale to je fatálny omyl. Voľby 2016 budú dôležité. Možno  dokonca prelomové. Vysvetlenia, aspoň niektoré, nižšie…

Nevyváženosť politickej scény

Voľby 2016 by mali pohnúť nekomunistickou scénou, ktorá akoby zamrzla v čase. Trčí takto bezvládne už 5 rokov, odkedy si v roku 2011 zhodila vlastnú vládu. Slovenskú politiku odvtedy ovládla jedna strana, postkomunistický SMER. Obsadila nie iba vládnu moc, ale aj Ústavný súd, kontrolné inštitúcie štátu, Generálnu prokuratúru , Súdnu radu a verejné médiá…Napriek tomu sa neobjavil vážnejší pokus vytvoriť demokratickú alternatívu. Dnes je SMER – hoci sa vonkoncom nezriekol oligarchov ani praktík z Mečiarovej éry – žiadaným ženíchom pre väčšinu jeho včerajších zúrivých kritikov. Do postele sa s ním chystá celá plejáda starých aj novších strán pravice: Most-Híd, Sieť, SKOK, SDKU, SMK a možno aj KDH.

Nechcem kritizovať právo vytvárať pravo-ľavé spojenectvá – no tu o žiadne také spojenectvo nepôjde. SMER sa proste cíti taký silný, že chce po voľbách prepísať tvár politickej scény, vrátane tváre opozície. Chce Slovensku vtisnúť svoje predstavy o normálnosti, štandarnosti, vlastenectve, aj o demokracii.

Nepatrím k tým, čo apriori démonizujú SMER, resp. R.Fica. Ak aj pripomínam, že ide o stranu bývalých komunistov, priznávam im aj pozitíva. Navyše si pamätám, ako sa zašpinili pravicoví politici, ktorí urobili všetko preto, aby pozotierali niekdajšie rozdiely voči postkomunistom. Stačí pripomenúť mega aféru so spisom tajnej polície „GORILA“, ktorá vypukla pred minulými voľbami (2012). R.Fico vtedy zo spisu vychádzal ako menej „namočený“, špina padala na pravicu.

Tak SMER suverénne vyhral, no počas jeho prvého samovládnutia (2012-16) sa ukázalo, akou brzdou sú mu prvky politickej kultúry z komunistických čias, ktoré si uchoval vo svojej DNA. Zrazu vidno nahú pravdu : že Slovensko po 8 rokoch vlád R.Fica a 7 rokoch vlád V. Mečiara , dvoch „priateľov starých poriadkov“ (ako hovorieval V.Havel), nestojí na západných hodnotách, a už vôbec nie na ideáloch Novembra 89 – ale na „hodnotách“ niekdajšej husákovsko-jakešovskej normalizácie. S celým jej politickým cynizmom, dvojtvárnosťou a hrabivosťou politikov, ktorých nástrojmi boli aj pred rokom 89 stranícke nominácie, korupcia a zneužívanie úradov. R.Fico osobne by hádam aj chcel nenásytný apetít malých aj veľkých zlodejov zhromaždených okolo SMERu držať na uzde, no nedokáže. Starý slogan z čias Jakeša a Husáka, že kto nekradne (zo štátu) okráda svoju rodinu, je totiž podstatou konceptu, aj firemnej kultúry tohto druhu „ľavice“. Bezbrehý pragmatizmus, ktorý bol kedysi ideológiou normalizačných politikov, ostal nepísaným programom  SMERu.

Demoralizácia demokratov

Áno, zneužívanie moci, hrabivosť , oportunizmus – aj iné amorálne móresy si z  minulosti „požičiavali“ aj politici nekomunistických strán, demokrati. Ale nikdy ich nemohli verejne označiť za normál. Korupcia aj partokracia síce nejednému z nich zachutili, no zakaždým ich zaviedli do rozporu s očakávaniami ich vlastných voličov. Aj keď zlyhávajúci, boli demokrati celé tie desaťročia alternatívou voči hrabivým a rurálnym postkomunistom, „zabaleným“ najprv do značky HZDS, a potom SMER. Až do roku 2011. Autodeštrukciou Radičovej vlády začala na Slovensku dosiaľ najvážnejšia  hodnotová , personálna a programová kríza nekomunistických strán. Za 5 rokov sa z nej zrodil iba plán na zradenie zástav. Nekomunistické strany (až na jednu či dve) prestali bojovať, nie sú už voči SMER-u alternatívou, ani opozíciou. Pripomínajú neschopných hokejistov, sediacich na lavičke náhradníkov. Na ľade slovenskej politiky korčuľuje vlastne iba jedno mužstvo – SMER. Ostatní uhýbajú, alebo sa rovno núkajú zmeniť dres.

A tak sa po budúcich voľbách môže stať to, čo sa od Novembra 89 ešte nestalo : že časť demokratov sa vzdá vízie presadiť na Slovensku západnú demokratickú kultúru, prijmúc (potichu či nahlas) ako fakt, že národná politika sa podriadi jednému vodcovi a záujmom jeho oligarchov. Takýto stav by sa mohol stať veľmi stabilným, na zopár volebných periód…

Zahranično politická orientácia SR

Slovensko, ktoré sa zdalo byť od vstupu do EÚ a NATO už definitívne v sfére Západu, by mohlo po týchto voľbách začať meniť smer. Nadíde riziko smeľšieho prispôsobenia kurzu Slovenskej republiky vetrom, ktoré vanú z Východu, a nie iba odtiaľ. R.Fico dosiaľ v  revízii postoja SR voči mocensky vracajúcemu sa Rusku našľapoval opatrne, uvedomujúc si, že na tenký ľad spochybňovania Západu by sa nemal tlačiť ako prvý. Však jeho nosnosť sa hrnuli skúšať iní, ktorých nezaťažovala komunistická minulosť (napr. Orbán, Zeman, Klaus, Kaczinsky atď.). Po voľbách 2016 bude už iná situácia. Medzičasom sa udiali drsné zásahy do demokratických pravidiel a inštitúcií v Maďarsku a teraz sa dejú aj v Poľsku. Pred pár rokmi by vyvolali demarše z EÚ. Ale na jar 2016, kedy zrejme začne tretia Ficova vláda, budú už deformácie demokracie na našom poludníku viac-menej mainstreemom. Nadíde čas pokušenia obnoviť  ne-západný, (či proti-západný) tzv. karpatský model demokracie, o aký sa pokúšal v 90 rokoch V. Mečiar. Jeho hlavnou črtou bolo vzdanie sa nasledovania západných demokracií s ich náročnou politickou a právnou kultúrou. Namiesto tejto trnistej cesty núka „karpatský model“ ľahkú skratku : stredoeurópske necnosti, ktorých sa nevieme zbaviť , akými sú politická korupcia, semi-demokracia, neznášanlivosť a nacionalizmus… si ponecháme, označiac ich za cnosti. Vyhlásime ich za naše špecifické chápanie hodnôt, aj poslania štátu. Takto by sme sami a dobrovoľne naplnili niekdajší plán ZSSR, ktorý chcel po svojej porážke v studenej vojne zmeniť svoje bývalé kolónie v strednej Európe na územie nikoho, či aspoň na „nezápadné územie“.

Bude tretia vláda R.Fica pokračovať v proeurópskej a atlantickej orientácii SR? Alebo naopak, začne robiť zo Slovenska „nezápadné územie“? To nevieme. Isté ale je, že spor o príslušnosť strednej Európy je tu opäť a naplno. V Budapešti zostavila vládu jedna strana, je populistická, nacionalistická a v mnohom protizápadná. Aj vo Varšave sa zvesujú zástavy EÚ a deformujú demokratické štandardy. Čaká sa už len na slovenské voľby 2016. Ich výsledok ovplyvní – viac než kedykoľvek doposiaľ – celkový obraz strednej Európy.

Test protikorupčnej ofenzívy

Za 4 roky Ficovej vlády sa na Slovensku významne zvýšila frekvencia aj váha tejto témy. Vyšli odhaľujúce knihy, vznikli rôzne protikoručné iniciatívy a dokonca privátne podporné fondy pre oznamovateľov korupcie. Vo voľbách 2016 môže slovenský volič konečne ukázať, že všetky tie podozrenia a odhalenia korupcie ovplyvnia volebné výsledky.

Ale ani na druhej strane pomyselných zákopov sa nezaháľalo. V období 2012-2016 sa politická prax zbavovala zábran a rýchlym tempom smerovala k  prerastaniu záujmov štátu a oligarchov. Nezabudnime ani na to, že sa v tomto 4 ročnom období udiali predtým nepredstaviteľné zmeny vlastníctiev v médiách : pre korupciu novinármi kritizovaní oligarchovia poskupovali kritické média . Verejne sa hlásia k tomu, že médiá neskúpili pre podnikanie, ale pre umlčanie. Kvôli tomu sa rozpadali  redakcie, otvorila sa otázka novodobej autocenzúry, aj korupcie novinárov. Na protest vznikol aj celkom nový denník…Takže , kto bude rýchlejší ? Voliči by zrejme  radi rozpoznali a odmietli vo voľbách skorumpované strany, politikov a za nimi stojacich oligarchov. Ale dokážu to? Alebo sa oligarchom podarí zvládnuť voľby 2016 v ich prospech a po nich upravia pravidlá politickej prevádzky do tej miery, že ich už žiadne voľby neohrozia ? Z hľadiska ofenzívy voči oligarchizácii slovenskej politiky sú tieto voľby veľkým testom. Ak voliči nechajú prepadnúť strany s protikoručnou agendou, podobná ofenzíva sa tak skoro nezdvihne.

Opäť len mlčanie elít?

Slovensko nemalo historickú štátnosť a tomu zodpovedali aj životné a kariérne stratégie elít. Takých, čo by u nás niečo obetovali za vec verejnú, bolo málo. Badať ale zmenu. Na verejnú scénu Slovenska už vstupujú aj mladšie ročníky a osobnosti z umeleckej , teologickej , spisovateľskej a vedeckej komunity , ktoré  už vedia, že krajina sa nepohne dopredu, pokým sa nenájde dosť odvážnych ľudí s verejným renomé, ktorí si za republiku začnú tzv. páliť prsty. Ktoré elity bude v nadchádzajúcich voľbách 2016 počuť viac? Obávam sa, že zatiaľ mlčiace, tie odolné odrody vzdelaných alibistov. Ak sa starší chovajú voči politike alibisticky, mladší ňou pohŕdajú, keďže namiesto vodcovstva vidia iba nezáživnú politickú prevádzku. To neinšpiruje, ani nepriťahuje.

Ale na Slovensku by nám starším, aj mladším, už malo dôjsť, že ak sme aj dokázali  bez verejne aktívnych ľudí prežiť totalitu, v podmienkach slobody to takto nejde. Sloboda je totiž o voľnom pôsobení síl, o tlaku a protitlaku. Pokým ale tlak záujmových skupín je vždy cieľavedomý, má finančné zdroje, aj nástroje – na obranu verejného záujmu ostávajú u nás ľudia sami a s holými rukami. Bez solidarity z prostredia elít sú slabí.

Najživšie sa za verejný záujem začínajú stavať ľudia v mestách, kde sa vrátili staré časy občianskeho aktivizmu na lokálne témy. Mladí sa opäť učia občianskej sebaobrane, odznova prekonávajú apatiu a atomizáciu spoločnosti, ako sme to robili my, v 80.rokoch. No ani oživený občiansky aktivizmus nezmení nič na fakte, že v každej demokracii majú verejne známi a rešpektovaní ľudia nezastupiteľnú zodpovednosť. Je potrebné, aby nemlčali. Či ale slovenské elity prekonajú tradičnú nechuť sa angažovať za veci verejné už vo voľbách 2016? Aj v tomto ohľade budú voľby 2016 testom : testom, ako ďaleko sa Slovensko, resp. jeho elity, posunuli v pomaly napredujúcom historickom procese akceptovania štátu a svojej spoluzodpovednosti?

Takže zhrnuté : slovenské voľby 2016 neprebúdzajú radostné nádeje, skôr obavy z rizík. No nie je to nič nenormálne. Tak to v slobodných pomeroch býva. Aj tieto voľby, u nás v poradí siedme slobodné, napíšu svoju kapitolu v  mladých politických dejinách Slovenska, aj jeho občianskeho spoločenstva. Do 5.3.2016 je všetko ešte otvorené. Jedno sa mi ale zdá isté : že voľby 2016 môžu priniesť možnosť takých  zmien (napr. aj ústavy, zahraničnopolitickej orientacie, ľudskoprávnej ochrany, atď), že vo voľbách 2020 už nebude o čom…