Výnimka

Saša sa pootočí, do dverí vojde chlapík, niekoho jej pripomína. Vysoký, štíhly, elegantne oblečený, vlasy čierne a mierne vlnisté, keby aspoň nemal okuliare. Lenže má, rám kovový s jemným modrým nádychom. „Deje sa niečo?“ zaujíma sa Petrana. „To keby som vedela, sama netuším o čo ide, vyzerá celkom ako Roman.“ „Počuj, dnes si akási tajomná, rozprávaš v inotajoch,“neskrýva svoje zdesenie priateľka a starostlivo si mieša voňavý nápoj v maličkej, červenými kvietkami vyzdobenej šálke.

„Ále, nepreháňaj, bol to len taký románik, však ma poznáš.“ „No práve, ty stretneš niekoho známeho všade, kde sa s tebou človek pohne, alebo ma chceš presviedčať o opaku?“ Saši sa na tvári vyformujú malé drobné jamky, v očiach sa jej mihnú plamienky, typický šibalský výraz. Odkedy ju pozná, je takmer rovnaká, nejde tak ani o vzhľad, má na mysli skôr jej vlastnosti. Vždy vyhľadávala spoločnosť opačného pohlavia, s dievčatami si veľmi blízka nebola. Teda až na ňu, ich vzťah bol povýšený nad všetky ostatné, jednoducho si výborne rozumeli, občas sa tomu sama čudovala. Ale v podstate bola s tým spokojná, dalo by sa povedať, že si užívala svoje postavenie.

Petrana ešte nestihne prerušiť tok svojich myšlienok a Saša opäť hľadí opačným smerom. „Zase on?“ spýta sa, len čo si všimne objekt záujmu. „Nedá mi pokoj, s ním som sa zoznámila v Bojniciach, bola som tam na kúpeľnom pobyte. On tiež, boli to len tri dni, ale skutočne krásne. Lenže viac som ho nestretla, podľa informácií z recepcie sa tam dlho nezdržal.“ „Mám odísť?“ „Neblázni, dnes patrím len tebe, veď vieš, ty si výnimka,“ povie Saša a hľadí priateľke do očí. Petrana sa tvári spokojne, aj keď sa naučila jej slová brať s rezervou.