Výnimočný

Kľukatá cesta sa vinie z jednej strany na druhú. Tmavé mračná sú nízko pri zemi, akoby sa jej chceli dotknúť. Ivana zastane, pozerá pred seba, nevídaná krása, tento kraj má očiam čo ponúknuť. Ešte pred chvíľkou by sa možno hádala, predsa len, od detstva žije v meste a toto miesto sa dnes všeobecne označuje ako koniec sveta.

Otvorí tašku a prehrabuje sa v nej, keby tak vedela, kam dala telefón. V bočnom vrecku nie je, mal by, ale ako naschvál ho zase odložila na iné miesto. Už si niekoľkokrát povedala, že ho musí dávať do maličkého oddielu na boku tašky. Ale prax ukázala, že to spraví málokedy, zvyčajne ho len tak položí a potom to takto dopadne. Mobil jej niekam zapadne a hľadaj ho, už mala v rukách púzdro s dokladmi, kozmetickú taštičku i kľúče od bytu.

Konečne, zdá sa, že trafila klinec po hlavičke. Správne, vytiahne ho z koženého puzdra, zapne fotoaparát a cvaká. Nemala to v pláne, ale tejto kráse nedokáže odolať, keď už tu bola, nech má nejaké spomienky. Fotí na všetky strany, najprv priamo pred sebou, potom vpravo, vľavo i za sebou. Skutočná krása, z každej strany ju obklopuje príroda, ktorá je v tomto čase ukrytá pod snehovou perinou.

Stačilo, vypne fotoaparát a šupne telefón naspäť do tašky. Zatiahne zips a vtedy sa uvedomí, hm, zase ho nedala na svoje miesto. Vykašle sa na to, potrebuje pokračovať v ceste, do cieľa jej chýba ešte poriadny kus. Ako kráča, cesta je stále užšia, sneh kyprejší. Aj kroky sú odrazu akési namáhavejšie. Bodaj by nie, snehová perina jej siaha takmer po kolená, s námahou stúpa a vyťahuje nohy z vysokého snehu.

To by bolo snehuliakov, čo by za túto nádheru dali deti u nich v meste, tie dnes sneh sotva poznajú. Ak nejaká snehová perina napadne, raz-dva sa roztopí. Odrazu sa pred ňou objavia domy, alebo skôr domce, prikrčené, dalo by sa povedať, že čupia. Je ich niekoľko pohromade, za jedným plotom zbadá starého pána. Je zababušený v hrubom oblečení a oháňa sa lopatou.  „Dobrý deň, idem dobre za pani Morávkovou?“ osloví ho od chrbta. Prekvapený sa otočí a chvíľku sa čuduje, pocestných tu veľa nie je. „Dobrý deň, áno, pani Mária býva o dva domy ďalej,“ nešetrí ochotou a pokračuje v práci. Ivana úctivo poďakuje a snaživo prepletá nohami, už ich poriadne cíti, na podobnú námahu nie je zvyknutá.

Cieľ sa priblížil, domec skoro ako z rozprávky, na dvore je spravený úzky chodníček a všade okolo hromady snehu. Otvorí drevenú bránku a prejde cez dvor, presne podľa dohody zaklope na okno. „Dobrý deň, už vás čakám, idem otvoriť“ vykukne z neho hlava v modrej šatke. Ivana sa presunie ku dverám a vojde. Vnútri je príjemne teplo a útulne, privíta ju útla ženička, ktorá od prvého okamihu srší ochotou. Ešte nestihla nič povedať a už jej do veľkého hrnčeka nalieva horúci čaj.  Posadí sa spolu s hostiteľkou a teší sa na spoločný rozhovor. Už teraz vie, že toto bude v jej novinárskej praxi jeden z tých nezabudnuteľných.