Denník N

Výpovede bývalých klientov Čistého dňa

Poslankyòa NR SR za stranu SaS Natália Blahová poèas odvolávania ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Jána Richtera v Národnej rade Slovenskej republiky (NR SR). Bratislava, 6. apríl 2017. Foto: SITA/Marko Erd
Poslankyòa NR SR za stranu SaS Natália Blahová poèas odvolávania ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Jána Richtera v Národnej rade Slovenskej republiky (NR SR). Bratislava, 6. apríl 2017. Foto: SITA/Marko Erd

Včera 24. mája zasadala akreditačná komisia, ktorá opätovne riešila odobratie akreditácie zariadeniu Čistý deň. V tejto veci rozhodla už pred deviatimi mesiacmi tak, že odporúča zariadeniu zrušiť akreditáciu. Odporúčanie minister Richter nerešpektoval. Včera sa hovorca ministerstva vyjadril, že komisia sa na svojich zasadnutiach priebežne informuje o centre. „Napríklad, či nenastala situácia, ktorá by odôvodňovala odporúčanie na odobratie akreditácie,“ Podnet k takémuto kroku komisia podľa Stušku zatiaľ nemá.“
Som presvedčená, že komisia má dostatok podnetov a má k dispozícii aj výpovede bývalých klientov zariadenia. Prečítajte si ich aj vy:

Výpovede siedmich bývalých klientov zariadenia, ktorí ma spontánne kontaktovali, pretože ich situácia a správanie sa zodpovedných orgánov poburuje. Kontaktovali ma mailami, telefonicky, ale najmä osobne. Ich výpovede v tejto podobe odzneli na mimoriadnej schôdzi k vysloveniu nedôvery ministrovi Richterovi.
Nech sa páči:
1.
Bývalý klient B. hovoril: „Prekvapili ma fyzické tresty. Hneď v druhý deň som dostal 400 klikov. Stáli pri nás vkuse. Kliky nám odpočítavali. Ja som bol nový, nemal som ani dostávať sankcie. Postavil som sa na obede od stola, chcel som si len zobrať papriku a hneď mi dali 400 klikov. Musel som odísť od obeda a potom sme to na komunite riešili. Terapeut hovoril, že či som debil, že ako si to predstavujem postaviť sa od stola. Potom som ešte takú sankciu dostal, že dva týždne som musel každému vykať, a to som tam bol druhý deň. 400 klikov za pár minút, že aby som vôbec mohol dojesť. Ale pán Tománek dával aj tisíc klikov. Terapeut (meno) hovoril, že to nie je nič, že to jeho babka urobí s prstom v riti. Bežne mi terapeut povedal, že som kokot. Hrozný prístup. Stále tam nadávali.

Keď ma priviezli od kurátorky do Galanty do Čistého dňa, nemal som so sebou žiadne veci, oblečenie, nič. Tam sa nedalo skontaktovať s rodičmi, aby mi niečo priniesli alebo že povedať, kde som. Povedali, že oni nemajú telefonické dni. Ale aj keď potom boli telefonické dni, tak sme nemohli hovoriť s rodičmi, mohli sme len s terapeutom, nadiktovať mu na papier, že čo im odkazujeme a oni im to asi do telefónu prečítali. A keď rodičia telefonovali nám, tiež nemohli s nami rozprávať. Terapeut si to napísal na papier a keď bola komunita, tak to čítal nahlas pred všetkými.

Hneď mi vystrihali hlavu dohola po príchode. Psychiater sa ma opýtal, ako sa mám. Povedal mi, že odtiaľ odídem najskôr v osemnástke, keď budem robiť problémy, tak v devätnástke, a že keby som ušiel, aj tak ma chytia. Terapeut si zo mňa robil srandu, že mi bude pozerať na vtáka, keď mi budú robiť testy. Dievčatá hovorili, že je to normálne, že na nich sa pozerajú tiež terapeuti chlapi, keď robia testy, a pritom by tam mala byť žena. A pätnásti sme boli spolu na izbe. Boli tam samé postele, len jeden stôl a stolička. Nižšie fázy boli v tejto izbe na tejto šestnástke. V sprche sme nemohli byť viac ako tri minúty. Sprchovali sme sa v ľadovej vode, po troch minútach nás vyhodili nasilu zo sprchy. To bola taká funkcia, že záchody a sprchy, ktorí mali tú funkciu, museli to čistiť a aj nás vyhadzovať a kontrolovali nás. Voľno sme žiadne nemali, ani na učenie do školy. Keď sme chceli cvičiť, tak len v čase hygieny, to bola jedna hodina – od piatej do šiestej, vtedy som mohol ísť cvičiť, takže potom som musel hygienu stihnúť za 15 minút.

Raz sme mali pracovku a mali chalani rúbať strom a pobili sa pri tom a jeden si tam zlomil prst a terapeuti povedali, že oni s ním nepôjdu do nemocnice, že to sú papierovačky, a povedali, že nech mu to z klientov dakto napraví. Kázali to mne, že nech mu ten zlomený prst potiahnem. Potom o dva dni, keď už to mal celé opuchnuté, že ani s inými prstami nevedel hýbať, až po dvoch dňoch ho zobrali k doktorovi.

Riaditeľ zobral nás ráno do Javorinky. Tam mal riaditeľ velikánsku záhradu a tam sme museli okopávať a zbierať zemiaky. Od rána, ôsmej, do šiestej do večera sme museli zbierať, všetci sme boli zhoretí, nikde sa nedalo ani na chvíľu schovať, ani krém na opaľovanie nám nedali. A keď prišla Tománková, robila si srandu, že už ani na dovolenku nemusíme ísť, takí sme opálení, ale my sme boli spálení tak, že ani spať sme potom nemohli.

Riaditeľa sme nemohli oslovovať. Povedali, že ho nemôžeme pristaviť na chodbe ani nikde. Mali sme hovorcu, ktorý sa musel najprv spýtať terapeutov, či sa s ním môžeme rozprávať. Keď tam riaditeľ prišiel, tak len prišiel vynadať, že sme kokoti a feťáci prijebaní. Mali sme mu hovoriť Tomčo. Sme sa v pravidlách museli naspamäť naučiť, aké má obľúbené jedlo, palacinky a praženicu s dvoma kúskami chleba. Nikto mi to neveril, až potom, keď sa to dostalo do televízie. Kurátorka mi povedala, že tam ostanem dva aj pol roka.

Raz o jednej v noci nás zobudili, museli sme sa zbaliť a išli sme na stokilometrovú túru. Dostali sme dva litre vody, 10 suchárov a pár paštét. Štyri dni to trvalo. Spali sme na zemi, mali sme len celtu. Volalo sa to Prežitie. Boli sme štyri dni v lese, všetci mali otlaky na nohách a museli stále chodiť. Keď dakto išiel, že si dakto odtrhol zo stromu jablko na Prežití aj v lese, dostal sankciu, lebo že je to krádež. Na Prežití sme nosili 60-kilové ruksaky, tam sme mali zbalené lopaty, sekery, plachty. Dva litre vody sme mali na štyri dni. Prvý deň sme všetko vypili, v jeden deň sme nenašli ani potok. Celý deň sme boli smädní, odpadávali sme, hovorili sme, že nevládzeme ísť ďalej, riaditeľ povedal, že to je len v hlave, že to je psychika, že máme prekonávať svoje hranice. Riaditeľ povedal pred všetkými, keď sa dievčatá pýtali, že či môžu ísť s nimi do lesa na Prežitie, tak riaditeľ im povedal, že nemôžu, lebo je tam veľa kríkov a ony, že sú kurvy vyjebané. Ony sa zasmiali, lebo im to bolo jedno, lebo to už počúvali každý deň.

O druhej v noci sme niekoľko dní za sebou mali nástupy, všade tma. Aj keď sme tri hodiny v noci klikovali, aj tak bol budíček o šiestej. A keď raz natiekla voda do pivnice, lebo bol veľký dážď, tak nás nahnali s kýbľami do pivnice a museli sme tú vodu do štvrtej rána vylievať a budíček bol aj tak o šiestej. Odmena bol jeden chlieb s maslom. Raz som umýval taniere, rozbil som a črep sa mi hlboko zapichol a mám tu doteraz jazvu. Povedali, že to nič nie je, ale všade bol kopec krvi, tak mi na to nakoniec dali aspoň leukoplast. Rodičia sa pýtali, že prečo mi to nedali zašiť. Keď boli rodičia na návšteve, povedal som im, že to nie je ľudské, ale rodičia mi nechceli veriť, tak som sa rozhodol, že utečiem. Štyri hodiny sme čakali v kukurici, kým sa zotmie, a potom sme išli vlakom do Bratislavy.

N. raz mala návštevu. Prišla za ňou mama. Všetci sa museli zísť, celá komunita, a tam to počúvať, čo sa ony dve rozprávajú. N. sa pýtala, či sa môže ísť s mamou rozprávať osamote, a oni, že ju nepustia s mamou rozprávať, lebo kým sa nejaké veci nevyriešia, nemôžu byť ony dve samé s mamou. Tománek tam sedel pri nich a nahrával si ich rozhovory. Povedal jej mame, že keď nechce, aby si to on nahrával, že to môže ísť hneď preč. Vtedy prišla za jedným terapeutom návšteva, hľadali ho vnútri a riaditeľ povedal, že keby mu niekto vošiel do domu takto, tak ho odstrelí a toho terapeuta hneď vyhodil.

Tri mesiace som bol na úteku. Rodičia chodili za kurátorkou, lebo chceli, aby ma premiestnili do iného zariadenia, ale kurátorka hovorila, že takto to nejde, že to ona vyberá, kam pôjdem. Po troch mesiacoch, keď ma preložili, tak som sa z úteku vrátil.“
_________________________________________

2.
Bývalá klientka V. hovorí: „Bola som tam dva aj pol roka a za ten čas som bola iba dvakrát doma. Vôbec decká nepúšťali na priepustky. Ja som mala rozsudok na neurčito a prišla som v pätnástich rokoch. Keď bol niekto v druhej šanci, to bolo za trest a namiesto toho, aby im tí z vyšších fáz pomáhali, tak ich zhadzovali a robili im zle. Málokto sa dostal do druhej fázy. Väčšinou sme dostávali viac a viac sankcií. Dva aj pol roka som tam bola a z toho dva roky v druhej šanci. Vôbec som sa neposunula do vyššej fázy, ale bola tam baba, ktorá mala recidívy a tá bola hovorca. Takže len podľa sympatií posudzovali. Raz za mnou mamina prišla, 400 kilometrov cestovala a mňa za ňou pustili na 15 minút.

Chodila som na individuálne štúdium. Tam sa nedalo učiť, nebol tam vôbec kľud, nemohla som sa učiť, lebo som mala stále niečo urobiť. V tretej fáze púšťali do školy. Ja som tam nemohla chodiť na prax. Len desaťkrát som bola za dva roky na praxi a nič som sa nenaučila, lebo som stále chýbala. Len cez hygienu od piatej do šiestej, inak sa učiť nedalo. Ja som chcela chodiť aj na tanečnú, ale nepustili ma. Trápilo ma, že to ich správanie nemalo nič spoločné s ľudskosťou.

Každý deň sme písali svoj denný program a keď sa v tom niekto pomýlil, dostal za trest 500-krát napísať nejakú vetu, ale to nemohol cez deň stihnúť, lebo na to nebol čas, len cez tú hygienu, ale aj to nestíhali, tak v noci o jedenástej, o dvanástej sedeli na záchodoch a tam písali ten trest. Keď to aj tak nestihol do druhého dňa napísať, na ďalší deň dostal sankciu napísať to tisíckrát a ak to nestihol ani ďalší deň, tak 1 500-krát. Bolo im jedno, že nemáme to kedy písať. Vypýtajte si ten sankcionársky zošit, tam to bude všetko napísané.

Terapeuti sa pozerali na dievčatá, keď sa robili testy a keď sa prišlo zvonku, tak vyzliecť donaha a urobiť dva drepy. Dievčatá strihali za útek. Dve dievčatá ostrihali tak, že mali vši a proti ich vôli a ja som ich musela strihať. Mali krásne dlhé vlasy. Bolo mi to ľúto. Mopy tam neboli, tak sme tie vlasy museli zbierať rukami a potom handrou a zubnou kefkou umyť zem.

A lieky, dávali mi to, čo predpísal psychiater, Gerodorm. Povedala som mu, že neviem spávať, že som si tu za dva roky stále nezvykla, tak mi dal Gerodorm.

Chata na Čertove… To som počula o tom. Rozprávali sme sa o tom, čo sa tam udialo, že s tým zástupcom mali dievčatá pohlavný styk. Viem ktoré. Jedna už mala časom osemnásť a išla domov. Druhú zobrala domov mama. Riaditeľ nič s nami neriešil. Okrem toho tam aj pili s terapeutom a jednému z tých dievčat vylepil vtedy aj facku. Ja som prišla z terénnej terapie a za tú jednu noc som videla deväť útekov. Hneď tú noc, ako sme prišli, bolo deväť útekov. Dievčatá dostávali za sex cigarety. On sa volal Fero a bol terapeut a mala som od neho ponuku, že či s ním nejdem. Aj na WC sme mali kamery a z tej studenej vody som chytila zápal močových ciest.

Riaditeľ chodil do posilky večer. My sme tam nemohli chodiť len kedysi dávno, keď sme si pustili pesničky na jeho televízore, tak odvtedy sme to mali zakázané ísť do posilky. Aj lístoček pre rodičov o tom, čo potrebujeme, nám vyškrtali polovicu vecí. Pleťová voda, sprej boli napríklad zakázané. Pamätám si, že ergoterapeut M. jedného klienta dobil hokejkou.

Keď prišli ľudia z úteku, mali na sebe len pyžamo, čo sa dáva v nemocnici, čo je zadok vidno, ani spodné prádlo nemali. Zavreli ich na samotku a museli trhať kartóny na malé kúsky a dávať do kontajnera. Boli tam týždeň, dva alebo aj mesiac v komunitnej miestnosti zatvorení aj tam spávali na zemi na kartónoch. Jedlo im nosili v plastových tanieroch s plastovým príborom, aby si nemohli ublížiť. To bola forma trestu pre tých, ktorí utekali. Desať ľudí tam bolo zatvorených naraz. Raz ušlo naraz deväť ľudí. V ten deň bolo spolu osemnásť detí na úteku. Bolo to v roku 2014. Len od júla ich bolo minulý rok sedem na úteku. Keď ušli decká terapeutovi, tak mu strhli pokutu 50 eur z platu.

Kurátori tam chodili na návštevu a tri dni spali v Čistom dni. Mali tam nejaké školenie. Moja kurátorka chodila raz za tri mesiace. Spýtala sa ma niečo, no nechcela som jej nič povedať a nikomu som nechcela povedať, až keď tam bola tá ombudsmanka, volala som kurátorke, že chcem ísť preč. Tak som bola na priepustke doma po dlhej dobe a doma som nad tým tak rozmýšľala, že čo tam je a že to nie je normálne. Tak som trvala na tom, že chcem ísť preč, a riaditeľka mi len odkázala, že keď chcem, nech si idem, ale len nech si tam skúsim otvoriť ústa. Päť minút predtým, než som odišla, ešte ma stále prehovárali, že nech nejdem, že sú tam inde hrozné podmienky. Moja kurátorka hovorila, že ovce tu budem pásť a že drogy sú v iných zariadeniach.
Policajtka na výsluchu mi hovorila, že prečo som o tom nehovorila, zakiaľ som bola ešte v Galante, a že teraz som bola podať druhú výpoveď, že to som spáchala trestný čin, že som nehovorila do výpovede pravdu. Ale ona tomu nerozumie, že to by bolo so mnou zlé. Iba kurátorka sa za mňa postavila.“

____________________________________________

3.
Ďalší bývalý klient P. hovorí: „Sankcií bolo veľa. Tí, ktorí boli po úteku, sa museli prezliecť do ružového pyžama. Museli v ňom chodiť aj po meste. Ja som dostal takú sankciu, že som sa musel celý deň držať s jedným chalanom za ruky. Celý deň aj vonku. Sankcia bola aj chodenie dozadu alebo sankcia bez svetla. Takto dostal jeden chalan sankciu bez svetla a musel robiť večer po tme rajóny. Lenže on pritom potme spadol zo schodov. Museli mu volať sanitku, lebo si veľmi ublížil. Mal otras mozgu aj zlomenú ruku.

Keď sa jeden klient vrátil z úteku, tak si ho terapeuti zobrali na izbu a tam ho dobili a riaditeľ im na to nič nepovedal. Riaditeľ nám viackrát povedal, že my sme tu komunita a že keď niekto nespolupracuje, že si to máme ísť s ním vybaviť tak, že ho máme naňho hodiť deku a dobiť ho, lebo že on to potom nebude môcť riešiť, lebo ten, ktorý bude zbitý, nebude predsa vedieť, že kto ho zbil, a že tak sa veci vyriešia. On nám to na komunite povedal. Riaditeľ dával len niekedy sankcie, ale on keď dal sankciu, tak to stálo za to. Napríklad sme mali týždňový maratón, keď sme museli všetci celý týždeň sedieť v komunitnej miestnosti. Proste sme tam museli byť a on keď na niečo prišiel, že niečo sa porušilo, tak sa sedelo, kým sa niekto nepriznal, ale nikto sa nikdy nepriznal.

V druhej šanci bolo jedla strašne málo. Prvé fázy a druhé šance nedostávali skoro nič. Stále sme boli hladní. Nemohli sme mať soľ ani korenie, nemohli sme mať jedlo na izbe, ani keď nám rodičia poslali alebo doniesli nejaké sladkosti. Tak sa terapeuti smiali, že aspoň budú mať oni, že je to pre nich, že aj tak vedia rodičia, že to nemôžeme. V Chorvátsku sme tiež boli veľmi hladní. Nad nami klientmi stal sankcionár, to bol tiež klient. Nad ním bol funkcionár, až nad ním bol terapeut. Terapeuti boli na službe dvaja a striedali sa po týždňoch. Jeden bol hlavný, jeden až dvaja pomocní. Klientom z najvyššej fázy dali možnosť robiť v zariadení a boli z nich potom terapeuti.

Jedného chlapca riaditeľ zbil, zhodil ho a dal mu na zemi kopačku. Celá komunita tam bola, všetci to videli. Zobral ho za krk, stiahol ho dolu a potom sme už len videli, že bolo zo steny zábradlie vytrhnuté, takže to nebolo normálne. Potom bol na samotke a nikto sa s ním nemohol rozprávať. Aj keby sme ho chceli vidieť, tak sme nemohli, lebo na sklo dali fólie, takže sme vôbec nevedeli, čo sa tam vnútri deje.

Samotka bola pravidelne. Urobili ju z komunitnej miestnosti alebo z jednej miestnosti, ktorú mali dievčence. Izba malá, kde dali dolu matrace z postele. Bola tam stolička a stôl a tam mali písať svoje pocity a večer dostali matrac. Museli začať klopať, keď chceli ísť na vécko. Bola tam baba, čo dostala sankciu odpor, lebo meškala z priepustky. Hneď ju dali do samotky, tri dni tam musela byť. Rišo tam bol celé prázdniny a on cez mreže zo samotky celé leto pozeral, ako chodíme po vonku. Keď niekto niečo odmietol urobiť, hneď išiel na samotku. Keď sa niekto pokúsil rozprávať s človekom, čo bol na samotke, tak ho dali k nemu na samotku. Trest bola aj polovičná dávka jedla.

Personál nechcel viesť s nami terapie, len skupiny, kde sedela celá komunita. Nerozprával sa s nami nikto a neopovážil sa ísť za Tománkom. Psychológ tam nebol. Na komunite sa povedalo, že čo bude zajtra, na večer nás terapeuti skontrolovali a ráno zobudili a rozdelili úlohy. To robili terapeuti. Pri konci tam začal chodiť nejaký Filip, psychológ.

Rodičia mi neverili, až po tom všetkom, čo sa začalo písať, potom mi vybavili, že pôjdem sem, ale aj tak som ja neveril, lebo som si myslel, že v každom resoci sa deje to isté čo v Čistom dni. Na izbe nás bolo 16. V noci nás zobudili a sme museli stáť pred budovou, lebo sme mali nočné Kongo – kliky, brušáky, drepy. Jeden chalan robil v noci nočné Kongo a bol pri sedemstovke brušákov a ja som nechápal, celý chrbát mal do krvi zodratý, kožu tam nemal. Púder mu tam museli sypať a aj tak na nás kričali, že to musíme zvládnuť, že čo sme z medu. A tí, čo sa tam mali najhoršie, sú ticho.

Aj taká sankcia bola, že „si duch“. Nikto si ťa nemohol všímať ani ty nikoho. Príkaz bol mlčať. Kto sa s tým človekom rozprával, dostal tiež túto istú sankciu. Aj ja som ju dostal. Mesiac sa nemohol so mnou nikto rozprávať, nosil som na sebe ceduľku „zákaz kontaktu s komunitou“. Ani jedno slovo som nikomu nemohol povedať a ani nikto mne. Prvý týždeň mi bolo ťažko, potom si človek zvykne.

Keď sme išli napríklad do parku, tak sme všetci mali prísny zákaz sa niekomu pozdraviť alebo aj odzdraviť, to bolo hrozne prísne brané, že dakomu cudziemu sa prihovoríme. Len môžeme komunikovať s tými, čo sú z Čistého dňa. Chalani, čo boli nedávno v druhej šanci, sú ale dneska tam terapeuti. Neviem, ako je to možné.

Ešte boli aj kartónové sankcie alebo komunitný šašo. Ten musel mať čapicu z kartónu. A keď si niekto obhrýzal nechty, aj za to bola sankcia – rukavice, a bolo jedno, že je vonku 30 stupňov, on musel celý deň nosiť rukavice. Dievča malo tielko, ktoré malo výstrih, tak dostala sankciu, že musí mať oblečený rolák. A bolo teplo, horúco, 30 stupňov a pýtala sa, či si ho na chvíľu môže dať dolu, že jej je hrozne horko, a nedovolili.

A keď sa to všetko prevalilo, keď sme boli v Chorvátsku, tak tam nám volali kurátori a za mnou stál terapeut A. a hovoril som mu, že nechcem, aby stál pri mne, keď telefonujem. Ale on mi hovoril, čo mám do telefónu povedať – Povedz, že si v kempingu a že je všetko v poriadku.

V Chorvátsku som mal sankciu, že bez mora a bez jedla navyše. Boli tam také schody, po ktorých sme museli skákať, niektorí grcali z toho, lebo museli vyskákať až hore. Sankcia schody to boli tri poschodia a na každom schode drep a výskok.

Kefkovanie bolo tiež za trest. Záchody, kúpeľne, kamene v jazierku bolo treba povyberať a zubnou kefkou vyčistiť a usporiadať naspäť do mozaiky. Aj korytnačke pancier zubnou kefkou. Bazén sme tiež mali, ale sme sa v ňom nemohli kúpať. Aj za požičiavanie si vecí a oblečenia, aj za to bol trest.

A na izbe sa nedalo porozprávať ani spať. Posielali k nám do šestnástky človeka, čo hrozne chrápal, lebo inde ho na izbe nechceli, tak sme si pobrali matrace, jeden spal zatvorený v skrini, nejakí spali na chodbe, lebo v tom hluku sa nedalo. Aj sme sa občas pobili, lebo sme boli ustatí, nevyspatí a hladní. Vtedy riaditeľ kázal dať v noci človeku „deku“.

Raz sa menila služba a našu izbu zamkli a terapeut býval ďaleko a nemali náhradné kľúče a museli sme spať všetci na chodbe.
Bežne rodičom nezdvihli telefón, neodpovedali na maily, ale keď sme prišli naposledy z Chorvátska, čakali nás tam všetci rodičia. Celú noc ich tam hostili. Na druhý deň prišli aj kurátori.

Ani ostatní rodičia deckám stále nechcú veriť. Teraz si to u nich Čistý deň žehlí, teraz tam majú dovolené telefón, jedlo môžu mať na izbe. Chlapci z druhej šance majú tretie fázy, aj keď mali predtým zlé zážitky. A preto nechcú nič hovoriť, lebo si to takto u nich žehlia. Aj tak si mysleli, že v každom resoce je to isté. Oni nevedia, že inde to môže byť aj lepšie.

Nemohli nikomu a nijak dať vedieť, že im je tam zle, lebo na komunikáciu s rodičmi mali používať tlačivo, kde bolo predpísané „mám sa zle/dobre“, mali zaškrtnúť. Ani list sme nemohli napísať. Napísať môžete to, v koľkej fáze ste. Druhé šance nemali dovolené ani to.
Keď došli rodičia, sme museli mať rozhovor hodinu pred všetkými klientmi a rodičmi a terapeutmi a všetci počúvali ten osobný rozhovor. A keď sme sa s nimi porozprávali, potom sme mohli ísť spolu sami do areálu. Keď sme sa nič nerozprávali, tak nedovolia vôbec, aby sme boli sami. Niektorí rodičia prišli aj zďaleka, aby sa mohli stretnúť s deťmi.“

_______________________________________________

4.
Dospelý klient J., ktorý bol na dobrovoľnom pobyte. „Tí, ktorí boli v druhej fáze, mali najviac práce, pretože preberali robotu za terapeutov a ešte ich využívali aj tí, ktorí boli v tretej fáze. Pracoval som na riaditeľovej vile v Javorinke, pomocné murárske práce, aj s ostatnými klientmi sme tam pracovali dospelí aj deti. Výplatu sme za to nedostávali, hovorili, že je to pracovná terapia.

Keď niečo urobili deti a dostali samotku, tak som ich musel za dverami tri dni strážiť. Nemal som ani osobné voľno. Raz, keď som strážil jedného, klopal mi, že potrebuje ísť na záchod. Tak som ho tam odviedol a strážil za dverami a predstavte si, on sa pretlačil cez to okno a vyskočil z prvého poschodia. Zlomil si nohu, ale tak sa bál, že aj s tou zlomenou nohou ešte utekal. Nakoniec ho jasné že chytili.

Pýtal som sa počas deviatich mesiacov, čo som tam bol, na priepustku, ani raz som sa domov nedostal, pretože terapeuti ma využívali na to, aby som prevzal ich povinnosti, strážil mladších, kontroloval v noci. Keby ma boli pustili domov, nemali by za mňa náhradu.

Medzi moje povinnosti patrilo aj v noci venčiť psa. Nastavil som si budík, o pol druhej v noci som zaklopal terapeutovi, zobral psa a musel som ho vyvenčiť. Počas dňa sedeli terapeuti v kancelárii, len keď mal prísť riaditeľ alebo nejaká návšteva, tak z kancelárie vychádzali. Riaditeľ chodil zriedkakedy, najčastejšie si prišiel zacvičiť.

Klientov najviac šikanovali ergoterapeuti. Videl som, ako klientov terapeuti bijú, videl som, ako im udeľujú tresty, kliky a drepy. Stále som bol hladný a aj všetci ostatní. Raz sme boli na výlete na bicykloch a kamarát sa viezol z kopca. Išiel som za ním a našiel som ho spadnutého na zemi a zraneného. Volal som prvú pomoc, ošetril som ho, kým prišla záchranka, počkal som pri ňom. Najprv ma terapeuti a komunita chválila, že som to dobre zvládol, ale potom som dostal trest, že keď sa jeden bicykel pokazil, tak mám zákaz jazdiť na bicykli. Lenže vtedy som chodil pracovať na vilu do Javorinky a bicykel som potreboval každý deň, aby som sa mohol doviezť do práce. Bez neho som musel každé ráno utekať osem kilometrov, aby som to načas stihol.

Keď som začal robiť v Jasplastiku, výplatu som už dostával, mal som ju na zablokovanom účte. Raz, keď som bol v práci, kolega, ktorý robil vedľa mňa, ma ponúkol cukríkom, lenže zbadal to terapeut, ktorý tam bol, okamžite som dostal sankciu bez jedla navyše. Mal som veľký hlad.

Keď som sa pýtal domov na priepustku, tak mi to v poslednej chvíli vždy zamietli. Chcel som ísť za priateľkou, no povedali, že určite chcem žúrovať a fetovať a nepustili ma. Keď som povedal, že chcem ísť domov, že chcem skončiť, odhovárali ma, nechceli ma pustiť. Tak som sa jedného dňa vybral akoby na nočnú, našťastie som mal pri sebe občiansky preukaz, lebo aj tie nám brali. Odišiel som domov len v krátkych nohaviciach, tričku a šľapkách. Nemal som so sebou nič len občiansky preukaz. Nevrátil som sa z nočnej. Odišiel som tak, že som musel potajomky ujsť.
Všetci, ktorí odtiaľ chceli odísť, museli jedine utiecť. Brali si len to, čo mali na sebe oblečené. Osobné veci tam všetky nechávali. A ja keď som chcel po čase späť svoje veci, nedostal som ich späť všetky. Nikto mi nechcel veriť doma, rozprával som to aj mame, no tá uverila, až keď to uvidela v televízii. Nedalo sa to zvládať.
Preto tí mladí ľudia utekali. Chalan mal krízu, bolesti a oni, že neposlúcha a dali mu klikovať.“

________________________________

5.
Klient M.: „Bol som umiestnený v ústave Čistý deň v roku 2013. Videl som veci ako násilie, oblievanie vodou, podávanie ťažkých antipsychotík – Tisercin, Risperidon, Afluditen, a to deťom, ktoré nedodržiavali pravidlá. Ja som sa s tým vyrovnal. Hovorili, ako skončím, ako feťák pod mostom, každý deň som to počúval. Potom, keď som si otvoril ústa a povedal som svoj názor, išiel som hneď k riaditeľovi, kde ma chcel mlátiť.

Raz 15-ročný chlapec ukradol jedlo, lebo mu dali jesť suchý chleba a za trest dostal bitku s vedomím terapeutov. Ja za to, že som ich poslal, s prepáčením do piče, za ich falošný prístup, som bol odvedený k odborníkovi doktorovi S., ktorý mi nasadil antipsychotiká, ktoré ma uspávali tak, že som zaspával hneď, jak som si sadol. Podľa registra liečiv sú tieto látky kontraindikované pod 18 rokov.

Je to tam psychický nátlak, aby deti hovorili, ako tam je dobre, aj keď by odtiaľ najradšej ušli za každú cenu. Lebo keď to neurobia, nedostanú poriadne nažrať. Na tzv. terapiách sú potom tí, čo sa postavia proti, psychicky ničení, je im nadávané a tak ďalej. Je to veľa, čo sa tam deje za svinstvá. Tománek si robí biznis na deťoch a je to úbohé a hnusné.

A to, čo mi hovorili, sa im nejak nesplnilo. Končím strednú školu a idem študovať právo na vysokú. To, čo oni hovoria tým deťom, je strašné. Snažia sa ich dostať na dno a potom im dať do hlavy svoje myšlienky. Bohužiaľ, na tých mladších to vychádza. Ja som mal 17, keď som sa tam dostal, tak som to prežil v pohode viac-menej. Veľmi rád poskytnem výpoveď a doložím aj lekárskymi správami, aké lieky mi boli nasadené, a budem rád, keď sa ten hnusný biznis na malých deťoch a práčka peňazí zvaná Čistý deň skončí. Vy povedzte, čo potrebujete, aby sa veci pohli správnym smerom, ja podám svedectvo, výpoveď kľudne aj verejne. To, čo sa tam deje, treba zastaviť čo najskôr. Kľudne napíšte na váš blog moje slová aj bez anonymity, ja som im povedal, že raz im to všetko vrátim a odhalím pravdu o tomto Tománkovom ústave. Kľudne poskytnem rozhovor, trestné oznámenie, čokoľvek, čo pomôže urobiť poriadok s tým zvieraťom, lebo biznis. Ale nikdy by som si nedokázal robiť na 13- až 15-ročných deťoch, až také hlboké dno nemám, deti trápiť kvôli dotáciám.“

_____________________________________________

6.
Klient L.: „F. dával babám cigarety za sex. Bol na Čertove na chate, chlapci mi rozprávali, ako to tam bolo. Baby tam behali napité a nafetované po areáli. Oklamali terapeuta, vyzliekli sa mu a zobrali mu peniaze a on povedal, že nech idú kúpiť fľašku do dediny. Oni zatiaľ ušli až do Považskej Bystrice, tam si našli dílera, išli si pre drogy a doviezli sa späť hore. A to, že znásilnil klientky, riaditeľ to riešil. Dva dni sme boli na skupine, nikam sme nemohli odísť, od rána do večera sme sa nepohli, len najesť a na vécko. Chcel vedieť, kto tam má s kým aký vzťah, a mali sme taký menší maratón, ale nikto sa nepriznal. Ale zástupca tam s nami nesedel. Potom za nejaký čas tam prestal robiť, lebo mal nejakú chorobu a neviem, či on mu dal výpoveď. Lebo sa vtedy vrátil so skupinou späť, doviezol ich. Takže tam na mieste na tej chate mu asi výpoveď nedal, keď sa s nimi vtedy vrátil.

Veľa zamestnancov robilo problémy, preto všetci utekali. Jeden klient bol na izbe, bol nový a personál ho hodil na zem, hneď ho zbombovali, do sprchy dali – studená voda, mydlo, „deka“, lebo on povedal: „Málo jedla je, som hladný.“ A terapeuti: „Zdá sa ti málo?“ A hneď ho dali dole.

Na bitku ich vždy ťahali dole, len raz jedného bili pred nami, ale to sme aj my klienti museli zakročiť. Najprv terapeuti ho bili na izbe, on chytil z toho amok a utiekol do komunitnej, aby všetci videli, že ho tam bijú. A on mal v ruke takú špicatú ceruzku, terapeuti tam nabehli a on si zobral rukojemníčku – jedno dievča a pichol ju do stehna s tou ceruzkou. A keď sa otočil, tak sme sa všetci naňho vrhli a sme ho spacifikovali. Raz aj mňa zbili, zobrali ma do suterénu. Mali sme vonku športové aktivity a jeden terapeut furt do mňa šprtal, že aby sme si dali, že aby sme išli spolu proti sebe. Ja som nechcel, lebo som sa bál, že keď mu čosi ublížim, že by ma udal, lebo tak to tam fungovalo. Zrazu si on nasadil rukavice a takú mi šupol, že som spadol. Tak som sa postavil a bol som nahnevaný, že ma podceňuje. Tak som mu tiež jednu dal, aj on spadol. A riaditeľ hneď povedal, že čo si to takto dovoľujem do terapeutov, zavrel ma na izbu, potom prišli za mnou na tú izbu dvaja na jedného a po tej bitke som ušiel.

Keď niekto utiekol, poslali nás ostatných klientov, aby sme ich chytili, a sľúbili nám odmenu. Pustili nás von a všetci už poznali narkomanov a dílerov, čo bývali v Galante, tak sme ich hľadali najprv tam. A raz sme sa vrátili traja z piatich a strašne sa čudoval, že kde sú ostatní, tak ešte aj nám dal tresty, že sme ich určite nehľadali. Mesiac som bol bez tréningu, keď sme ho nechytili. Keď sme ho chytili, tak sme ho mali zmárovať, kázali nám biť sa navzájom. Keď sa im niekto nezdal, tak ho pustili, riaditeľ normálne povedal – je ti tu zle, tak choď a potom ich normálne natierali policajtom. Potom, keď ich policajti chytili, tak im predĺžili pobyt za trest, že sú to útekári.

Mne prvýkrát povedali, že idem na osem mesiacov na predbežné, tak som poslúchal ako hodiny. Všetko bolo v poriadku. Potom mi dali na súde ďalších 18 mesiacov, ešte stále som fungoval a chcel som to v pokoji vydržať, ísť domov, no po ďalších osemnástich mesiacoch povedali, že dvadsaťštyri. Potom som už začal robiť problémy, nakoniec mi povedali do osemnástky. Riaditeľ to zabezpečoval.

Ja som na súde nikdy nebol, lebo keby som išiel na ten súd, tak by som im vedel povedať, že so mnou žiadne problémy neboli, že som poslúchal a počítam, že hneď zo súdu by som išiel len si veci zobrať do Galanty a hneď domov. Mne ale riaditeľ povedal, že na súd ísť nemôžem, lebo nie som dospelý. Veľa ľuďom to takto pokazil.

Z jednej izby robili samotku, zobrali z nej matrace, tá sankcia sa volala „odpor“. Ostali tam len konštrukcie z postelí a boli sme tam zavretí a museli sme si natrhať pod seba na noc kartóny, aby sme mali ako spať, aby sme neboli na dlážke. To bola akože pracovka, teda pracovná terapia, že za trest sme museli na kúsky trhať tie veľké kartóny celé dni.

Mesiac som bol na samotke v komunitnej miestnosti v ružovom pyžame. Mal som tam telku, tri filmy a z USB-čka pesničky som mohol počúvať. To som bol rád, že mi dovolili. Ale mesiac som bol sám a dookola tie tri filmy a tie isté pesničky a už mi z toho šibalo. Jesť mi nosili, ale aké porcie, že mesačné bábätko by sa z toho nenajedlo.

Tam sa nedalo najesť. Miska polievky mala byť plná, ale nebola. Trest bez jedla navyše znamenal, že týždeň alebo mesiac si nemohol pýtať jedlo navyše, nemohol si si sám nabrať ani vodu. Keď sme mali my službu a varili sme a uvarili sme kopu jedla, aby nikto nebol hladný, a riaditeľ prišiel, hneval sa a povedal, že prečo toľko varíme, že to nikto neje a plný kýbel fajnového jedla čerstvo uvareného zobral a vylial sliepkam. Čerstvé pečivo, koláče, čo prišli, tiež hádzal sliepkam – a my hladní.

Chorvátsko? Keď niekto porušil niečo, automaticky sankcia bez mora. Na lodi si nemohli skočiť ani do vody a jedlo navyše tiež nebolo. Skoro odpadli niektorí, keď dostali sankciu schody, to boli také schody, že sa nedali v tom horku poriadne ani prejsť, točila sa vám hlava a oni povedali, že za trest kačáky až hore. Keď niekto dal tie schody trikrát na kačáky a pritom zahrešil, tak ešte raz. Vždycky som zahrešil a myslím, že som ich dal aj 50-krát za ten čas.

Bila ma aj Tománková. Ja som ju tak spoznal, že ona niekomu jednu tresla a potom druhému ucho vytočila. Máme to aj v pravidlách napísané, že ona je zakladateľka, museli sme si to pamätať. Povinnosti a práva sme sa museli naučiť naspamäť a tam bolo aj o praženici a palacinkách, že to ľúbi riaditeľ. Tak keď som robil palacinky na obed, tak som odniesol riaditeľovi. Ale bolo tam veľa nepísaných pravidiel, ktoré nemali zmysel. Napríklad o metličke a lopatke. Za to, že metlička a lopatka neboli na mieste alebo špinavé; aj za to bola sankcia.

Jeden môj kamarát dostal za trest Depot injekciu, aj ja som ju dostal. To je taká injekcia, že keď človek urobí nejaký adrenalínový pohyb alebo zrýchli, tak dostane kŕč a hodí ho to na zem a ostane v kŕči ležať. Mne to dali, lebo hovorili, že som agresívny, tak ma dali ráno psychiatrovi nášmu, ten mi dal asi takto (ukázal pol centimetra). Neúčinkovalo mi to sprvoti, aj som sa čudoval, že prečo mi to vôbec neúčinkuje, lebo ja som videl na tom chlapcovi, ktorému to dali predo mnou, ako to má fungovať, že chytal kŕče do celého tela, ledva vyprával, zbledol celý, nereagoval. A ja som si ešte zabehol a skúšal som, že pokiaľ môžem. Potom videli, že mi to neúčinkuje, že začínam byť ešte viac nervózny z toho, tak mi dali ešte polku iného Depotu a ja som potom z toho nevládal vyprávať, vykrúcalo ma, jazyk ako keby mi išiel zapadať, chodiť som nevládal a nato ma nechali kefkovať zubnou kefkou každú špáru na záchodoch.

Dievčatá, keď mali menštruáciu, tak občas spláchli vložku alebo tampón, možno sa pomýlili, no a teda vymysleli také pravidlo, že sa to nebude dávať do záchodu a dali tam kôš. Ale niektoré to nerešpektovali. Samozrejme, upchala sa žumpa. Prvýkrát ma poprosili, aby som do nej vliezol, tak som si povedal, že to spravím pre komunitu, dal som si rukavice a s hadicou som to musel vystriekať. Ale aj tak sa to stávalo, no nikto tam nechcel ísť alebo to nikto nevedel, tak som tam vždy išiel ja a vždy ma k tomu volali.

Raz som sa s dievčatami rozprával, že prečo boli u riaditeľa, a ony – boli sme sa porozprávať. Ale jedna mi neskôr povedala, že prečo si ich on zavolal, a povedala mi, že im hovoril, aby tie vložky a tampóny ďalej hádzali do záchoda. Ja som chytil nato strašné nervy, že prečo mi to robia, tak som sa na to vykašlal a, samozrejme, za chvíľku sa zapchala celá žumpa, všetky záchody. Všetci hulákali, že prečo to je, a ja som sa smial, že moja vec to neni. A dostal som trest, že som sa zasmial a že nechcem vliezť do tej žumpy. Ja som hodil odpor, že to už robiť nebudem a to bolo porušenie kardinálneho pravidla. Tak za trest som dostal, že na izbe budem mať otvorené dvere, aby som čuchal ten smrad z toho vécka. Vždy, keď som zavrel dvere, oni my ich otvorili. Potom mi dali dvere von aj z mojej izby, aj z toho vécka.

Na pracovke sme mali šutre rozbíjať na prach. Bol som rád, že je nejaká robota, že sme vonku, ale keď už som bol zničený jak v bani, tak ma to prestalo baviť. Potom riaditeľa napadlo, že by sme na tom mohli začať zarábať, že by sme z tých rozdrvených kameňov mohli začať vyrábať zatrávňovače. On ich predával. Potom sme urobili taký veľký zatrávňovač, čo sme dávali riaditeľovi do plota. Predával to hocijakým ľuďom, keď si pristavili auto, že potrebujú zatrávňovače. Raz nám dal vreckové 50 eur, keď veľa predal.

Aj do Diakoviec sme chodili robiť. Sme vykopávali bazén na kúpalisku. Riaditeľ hovoril, že to robíme pre nás, pre komunitu, že on na Chorvátsko má, ale že toto, čo robíme, to budú peniaze pre komunitu. Tak sme robili, sme sa striedali po troch, po štyroch asi štyri mesiace. Potom pred Chorvátskom povedal, že on na Chorvátsko peniaze nemá, že toto, čo sme zarobili, to je na Chorvátsko, a my sme v Diakovciach vykopali bazén. Nevieme, koľko mu dal ten šéf tam peňazí. Mišo nám mal písať hodiny a nikto nevedel, koľko mal kto hodín odrobených. Ale je to jedno, nakoniec sme aj tak nikto nič nedostali.

V Hornej Marikovej v Ráztoke, keď sme boli, tak Monika ušla, lebo ju tam obťažoval jeden terapeut, bývalý klient, ergoterapeut, ale ona sa nedala, prefackala ho a ušla. Vyskočila z takej malej striešky z altánku a utiekla, nedala sa, lebo ešte mala málo rokov.

Klienta zo Šoporne dali zavrieť do basy, on bol hrozne pod tlakom, nechcel sa podvoliť aj rozbil okno. No tak povedali na polícii, že riaditeľke urobil monokel, tak ho dali zavrieť na 10 mesiacov. Riaditeľka je advokátka a on zadarmo sedel. Šestnásť mal, keď išiel sedieť a tri dni mal do 18, keď sa vrátil z basy.

Každú druhú nedeľu sa mohli stretnúť s nami rodičia, ale aj veľa detí malo trest, že do 18 sa nemôžu vidieť s rodičmi – sankcia sa volala bez návštevy. Jeden dospelý klient sa vrátil po priepustke a pozerám, že si po večierke šľahá. Ešte si aj doniesol z priepustky lieky a do večera nafetoval polku komunity. Potom sa to riešilo na komunite, že čo s ním, a polovica komunity odsúhlasila, že tam ten chlap môže ostať. Však jasné, keď im nosil fet. Tak 10 nás bolo proti tomu, aby ostal, ostatní boli za, aj nakoniec zostal.“

_________________________________________

7.
Dospelý klient J.: „Potvrdzujem, že v resocializačnom stredisku Čistý deň som bol dobrovoľne osem mesiacov od roku 2015. Odišiel som z dôvodu, že som bol hlboko zasiahnutý nátlakom riaditeľa a jeho manželky Zuzany. Na skupinových sedeniach som bol očitým svedkom, ako personál a riaditeľstvo deptalo psychicky slabých členov komunity formou narážania na existenčné problémy, urážky na rodinných príslušníkov, ako aj na nich samotných. Bolo mi veľmi nepríjemné zúčastňovať sa takýchto sedení, lebo vždy to skončilo psychickým zrútením klientov. Riaditeľ nemal problém, čoho som bol svedkom, hovoriť týmto mladým deťom napríklad „kurvy špinavé“, „zasrané handry“ a zvykol hovoriť, „ty zdochneš, keď odtiaľto odídeš“.

Žaloval sa mi jeden mladý Róm zo Šoporne, že vzadu v drevárničke ho napadli dvaja z personálu (menovaný jeden aj druhý priezviskom) a riaditeľ tak, že ho zmlátili s hokejkami po pätách a stehnách tak, že mal celé nohy modré a nemohol chodiť. Následne to ututlali pred ostatnými, že je ťažko chorý a nosili mu jedlo na izbu a riaditeľ chodil kontrolovať, kedy mu zmiznú modriny.

Bol som tiež svedkom a bol som pri tom osobne, ako riaditeľ schmatol veľkou silou mamu dievčaťa za plece, pričom ju skoro zdvihol až do vzduchu a vytlačil ju z priestoru budovy, k čomu dodal, že kto hentej kurve ešte raz otvorí vchod, tak si to s ním osobne vybaví. Tieto slová boli adresované na personál, ktorý len ticho prikývol.

Riaditeľova manželka mi na terénke povedala pred všetkými, za to, že som si dovolil sa slušne obhájiť, že nemajú právo ma ponižovať, začala po mne vrieskať spôsobom, že sa mi až zastavil dych, a to, že nemám ani takú hodnotu, ako je obyčajné hovno na zemi. Po tomto konflikte som sa rozhodol dané zariadenie okamžite po príchode domov z Chorvátska, kde sa toto udialo, opustiť, čo som aj urobil. Je mi strašne ľúto detí, ktoré sa nemôžu rozhodnúť ako ja a musia tam toto znášať a trpieť dennodenne. Podľa môjho názoru toto zariadenie by podľa predpisov ani nemalo ďalej fungovať, a to z dôvodu, že personál nemá dostatočné znalosti na vykonávanie tejto práce, nehovoriac o tom, že to pod vedením riaditeľa nezvládajú. Mne pobyt v Čistom dni nedal nič, len ujmu na cti a hrdosti.

 

Teraz najčítanejšie