Denník N

Významný zvolenský rodák

Pred 140 rokmi, 26. marca 1877, zomrel v rumunskom meste Oradea Jozef Kozáček, významný slovenský dejateľ 19. storočia, rodák zo Zvolena.

Zvolen dal Slovensku viacero významných osobností. Žiaľ, nie všetkých si dokážeme vážiť a pripomínať. Príkladom môže byť zvolenský rodák Jozef Lacko, od ktorého narodenia uplynulo 19. januára rovných 100 rokov. Jeho najznámejším dielom je Most SNP v Bratislave. Aj v rodnom Zvolene projektoval niekoľko objektov. Medzi nimi je budova osobnej železničnej stanice, ktorú dali do užívania pri príležitosti 15. výročia SNP. Patril k odchovancom iného významného slovenského architekta Emila Belluša, rodáka zo Slovenskej Ľupče, a jeho kariéru poznačili politické postoje predovšetkým v čase normalizácie.

 

Napriek tomu najokrúhlejšiemu výročiu si vo Zvolene na tohto rodáka nedokázali spomenúť. Mohli mu venovať aspoň pár riadkov v obnovených Zvolenských novinách, ale tie majú zrejme svoje špecifické poslanie.

 

Ďalším významným zvolenským rodákom je Jozef Kozáček, ktorý sa narodil 2. júna 1807. Jemu bude predsa len tohto roku venovaná určitá pozornosť, vrátane tradičného Výstupu na Pustý hrad v prvú septembrovú sobotu. Bustu Jozefa Kozáčeka nájdeme v Parku Ľudovíta Štúra v centre mesta.

 

Dovolím si trošku nahradiť hovorcov a iných kultúrnych pracovníkov Mestského úradu a pripomenúť v skratke život a dielo Jozefa Kozáčeka, keďže práve dnes je tomu 140 rokov, čo v meste Oradea dotĺklo jeho pre národ bijúce srdce.

 

Otec Jozefa Kozáčeka bol drobným zvolenským remeselníkom – gombičkárom. Nadaného chlapca poslal študovať filozofiu do Trnavy, odkiaľ prešiel na teologické štúdiá v banskobystrickom seminári a vo viedenskom Pázmáneu. V roku 1834 sa stal doktorom teológie a začal prednášať dogmatiku a uhorské občianske právo v škole, v ktorej sám študoval – v kňazskom seminári v Banskej Bystrici. Zároveň bol kazateľom. V roku 1840 ho vymenovali za biskupského notára a archivára, od roku 1844 bol farárom v Dobrej Nive a v apríli 1847 prišiel na faru v rodnom Zvolene.

 

„Zvolen je kraj, ktorý ma zrodil aj živí,“ dôvodil svoj návrat. „Je moja žiarivá domovina, z ktorej plynie mnohé moje vychovanie a návyky – je mi klenotnica drahocenností, tesne so mnou spojená rozličnými príbuzenskými putami, ktorých veľkú časť už hrob ukrýva vo vidine radostného vzkriesenia za vlasť, druhú veru časť Pán života doposiaľ uchováva v období nášho vratkého pobytu. Tak ako krajania v temnote a v tieni smrti usadení, ale vzrušení láskou k svojej domovine, milé je zomrieť za vlasť: vskutku mi v kraji svetlo ustanov a tak ho v utešenej viere podľa vôle okrášli. Takto – z lásky k vlasti – milý statočnej budúcnosti je môj podiel, za domovinu moju najmilšiu žiť a zomrieť!“

 

Bolo to v čase, v ktorom sa Európou prehnala revolučná vlna. Nevyhlo sa jej ani Uhorsko. Aj zvolenský rímsko-katolícky kňaz Jozef Kozáček sa zapojil do politického diania a stal sa členom mestskej rady. Hoci bol vychovaný v bernolákovskom duchu, veľmi rýchlo pochopil a prijal za svoje myšlienky štúrovcov. Vyhovovala mu aj ich orientácia na viedenský cisársky dvor, v ktorom videl ochranu proti maďarskej rozpínavosti. Potešilo ho, keď sa Ľudovít Štúr uchádzal o miesto vyslanca v uhorskom sneme za kráľovské mesto Zvolen a historici pripisujú Jozefovi Kozáčekovi veľkú zásluhu na tom, že 30. októbra 1847 sa väčšina členov mestskej rady rozhodla práve pre Štúra.

 

Voľbu Ľudovíta Štúra približuje v románe Slnečné ráno ďalší zvolenský rodák, evanjelický farár a biskup západného dištriktu Andrej Ľudovít Katina. Do úst Jozefa Kozáčeka vložil nasledujúce vety: „Slávna mestská rada! Nepriamo som sa zmienil o tomto liste a my sme už vedeli dávnejšie, lebo veď neprišiel ani dnes ani včera, ale už dávno, ako sme to počuli, bol písaný 21. septembra. V meste hovorilo sa o tom, že tento list je neskromným ponúkaním sa a vraj, preto by sme mali Ľudovíta Štúra z voľby vylúčiť. Z mojej strany opovažujem sa tvrdiť, že tu nejde o žiadne natískanie, ale len o slušnú a zdvorilú formu spôsobu veľavýznamného muža, ktorý šípi, že naše slovenské mesto Zvolen neni ďaleko od presvedčenia, ktoré on má a ho poctí dôverou. Ide nám zaiste o to, aby sme vyhľadúvali pre poslaneckú dráhu takých ľudí, ktorí sa vedia obetovať nie pre svoje nezaslúžené tituly, ale za nás, za celé občianstvo. Na poľovníckej zábave, kde boli zhromaždení poprední mešťania, dali sme výraz zjavne tomu, že chceme mať Ľudovíta Štúra na sneme, on bude zastupovať naše mesto pred zákonodarným výborom a toto zistenie je  vox populi, vox Dei. Nech žije Ľudovít Štúr!“

 

Nevedno, či A. Ľ. Katina citoval oficiálny dokument zo zasadnutia rady, alebo bol text jeho vlastným výtvorom, v každom prípade podčiarkol Kozačekove zásluhy v tejto historickej udalosti významnej pre celý slovenský národ.

 

V meruôsmom roku odmietol Jozef Kozáček prečítať farníkom Kossuthovu proklamáciu, čo ho stálo miesto. Ušiel do Viedne, kde sa stretol so Štefanom Moyzesom a ďalšími revolucionármi, ktorých myšlienky predniesol ako vedúci slovenskej delegácie panovníkovi Františkovi Jozefovi I. v marci 1849 v Olomouci. V prosbopise stála jasná požiadavka, aby sa Slovensko stalo korunnou krajinou podriadenou priamo cisárovi.

 

Po utíchnutí revolučného vrenia sa stal Jozef Kozáček banskobystrickým a v roku 1850 bratislavským škôldozorcom. Zo svojho postavenia vyvinul veľké úsilie pre poslovenčenie banskobystrického gymnázia. Osobne podporoval nadaných slovenských študentov, financoval vydávanie slovenských periodík, prispel na katolícku školu v rodnom Zvolene, kde sa z veže kostola sv. Alžbety doteraz ozýva zvon, ktorý nesie Kozáčekovo meno. Uvítal založenie slovenského gymnázia v Kláštore pod Znievom, kde ho zvolili za predsedu patronátu, a nechýbal pri založení Matice slovenskej. Jeho aktivitu si všimli až na cisárskom dvore, čoho dôkazom je rytiersky rad, ktorý mu František Jozef I. udelil v roku 1854.

 

O dva roky neskôr sa novým pôsobiskom Jozefa Kozáčeka stalo mesto Oradea (Veľký Varadín) v dnešnom Rumunsku, kde bol kanonikom. Nebolo to zo strany cirkevnej vrchnosti žiadne povýšenie, skôr naopak, Jozefa Kozáčeka ako aktívneho pronárodného činovníka sa snažili odrezať od materskej krajiny a slovenského ľudu. Ani v tomto kvázi vyhnanstve sa však nevzdal svojej pronárodnej aktivity, ktorej vyvrcholením bolo v roku 1870 po smrti Štefana Moyzesa Kozáčekovo zvolenie za predsedu Matice slovenskej.

 

Nad Maticou sa však už zbiehali temné mračná. Ani úporná snaha Kozáčeka a jeho spolupracovníkov udržať túto kultúrno-osvetovú ustanovizeň nezabránila uhorskej vláde, ktorá ju 12. novembra 1875 zatvorila. Jozef Kozáček sa s podlomeným zdravím vrátil do Oradey, kde sa pred 140 rokmi, 26. marca 1877, zavŕšila jeho pozemská púť.

 

Jozef Kozáček neprávom zostal v tieni najznámejších proslovenských dejateľov v revolučnom zápase 19. storočia. Možno aj preto, že nepatril k literátom. Zachovali sa len dve jeho reči na valných zhromaždeniach Matice slovenskej v roku 1871 a 1874 a brožúrka Slovák urovnoprávnený, budeš-li šťastný?, ktorú vytlačili v známej Macholdovej tlačiarni v Banskej Bystrici v roku 1849. Meno Jozefa Kozáčeka však nepochybne patrí do panteónu slovenských národných buditeľov. Pre pozdvihnutie národa dal všetky svoje schopnosti, nadanie, oduševnenie, ako aj nemalé finančné prostriedky.

Teraz najčítanejšie