Denník N

Winnetou 2016: Boj o novú civilizáciu

Ak sa chcete vyhnúť spoilerom, prosím nečítajte. Ak si však chcete utriediť alebo porovnať vlastné dojmy z práve videného, a máte trochu času, ste možno na správnom mieste.

Trilógia nového Winnetoua je podľa mňa veľký počin, a tak som sa podujal zapísať si svoj pohľad na každú z troch častí. Písal som to vždy po vzhliadnutí filmu, kým som to mal všetko čerstvé, bez toho, že by som si opätovne prehrával jednotlivé scény, alebo bez toho, že by som siahol po iných kritikách či filmových analýzach. V tom, čo nasleduje, nájdete len subjektívne pohľady nadšeného fanúšika Winnetoua, ktorému chvíľku trvalo, kým vnútorne prijal, že toto nie je remake, ani snáď nejaký prázdny revival, a už vôbec nie Mayovka, ale že ide o kontextualizáciu a aktualizáciu medzikultúrnych a civilizačných problémov, ktoré tu existovali už dávno pred nami, a ktoré sú napriek tomu stále žeravým problémom dneška.

Ak sa chcete vyhnúť spoilerom, prosím nečítajte. Ak si však chcete utriediť alebo porovnať vlastné dojmy, a máte trochu času, ste možno na správnom mieste.

Nový svet

(Eine neue Welt)

Tento Winnetou nebude nikdy legendou. To je to prvé, čo vás napadne hneď v prvých minútach. Od tohto blbého pocitu sa však nedokážete oprostiť prinajmenšom celú prvú polovicu príbehu. Možno je to večný údel revivalov. Ale možno ide to, že romantiku divokého Západu, ktorú ste pri Winnetouovi stokrát zažívali v priebehu svojho detstva, a potom ho ešte stovky krát replikovali v hrách so svojimi súrodencami či vrstovníkmi, jednoducho nemožno klonovať. Je to minulosť, ktorá na nás dýcha počas sledovania niečoho, z čoho nám vďaka súhre naklonených okolností kedysi vznikol mýtus. A s mýtom to je tak, že 1. chceme viac to, keby to bolo nejako takto, ako to, ako to bolo naozaj, a že 2. ho vôbec nechceme meniť. Dobré to je vtedy, keď je to do bodky úplne rovnaké.

Tento Winnetou je teda akousi novou postavou, ktorá nás spočiatku svojou inakosťou aj tak trochu desí a pôsobí značne divošsky, nie ani tak pre príslušnosť k pôvodnému tradičnému spoločenstvu, ale pre impulzívnosť, agresiu a zabijacký drive syna náčelníka. Old Shatterhand je zas naivný snílek, ktorý síce prichádza do odľahlých častí Západu ako inžinier, ale zrejme aj kvôli dobrodružstvu a priekopníctvu, pričom všade, kam sa pohne, vrhá do tieňov svetlo a neúnavne hľadá ľudské dobro. Sam Hawkens ma prekvapil snáď najviac. Z veselého chlapíka bez skalpu ostalo práve len toto telo bez skalpu, o ktoré nám ani tak nejde a nevadí nám, že vyzerá inak. „Jestli se nemýlim, hi hi hi“ však zmizlo a Hawkens je samotárskou pustovníckou postavou, pripomínajúcou Jána Krstiteľa, ovšem bez kázania druhým a po radikálnej vnútornej konverzii niekdajšieho zaslepeného lovca bizónov. To najlepšie, čo tento film ponúka, je však stret dvoch kultúr, teda nesmierne aktuálna a bolestná téma. Apači nechápu, na čo je dobrá železnica, veď majú všetko: rozľahlú krajinu, vedia loviť zver a ryby, bohovia (nie nejaký Manitou, ktorý bol pre indiánov vlastne len plurálom) im cez šamanku (táto úloha Nšo-či síce udiví, ale koniec koncov, veľmi sa jej hodí) dávajú to, čo potrebujú. Naproti tomu stoja bieli muži, ktorí sú vykreslení naozaj škaredo, nielen mravne, ale aj fyzicky, takže ich vnútorný duch sa metamorfuje do ich morfológie a fyziognómie. Nezastaviteľným pokrokom, ktorému nemožno vzdorovať, vlastne otrocky slúžia svojmu skutočnému bohu – lokomotíve a peniazom, pričom ich spoločnosť je zúfalo deprivovaná od základných medziľudských hodnôt a je až nechutne patriarchálna, takže ak sa tu vyskytne žena, je to skôr anomália: buď ide o alkoholičku s neschopnosťou akejkoľvek empatie, alebo o plejádu prostitútok, s ktorými je veľkolepá úloha Nšo-či, ktorá sa rozpráva s bohmi, v ostrom kontraste. Spoločnosť zbavená žien je tu skutočne ohnivým diablom, ktorý preráža skaly a vrchy, len aby sa dostal ďalej a ďalej, ale nie kvôli explorácii nových území (sen Old Shatterhanda), ale pre drancovanie, žmýkanie všetkého, čo sa žmýkať dá, a – samozrejme – pre peniaze. Záverečný výbuch mosta nie je teda katastrofou vzhľadom na ľudské životy, ani vzhľadom na zmar jeho konštrukcie, ale vzhľadom na železničnú spoločnosť a jej akcie, ktoré budú klesať. Mnohé nám to musí pripomínať.

Preto vo mne ku koncu toto dielo vyvolalo melancholické nálady a akúsi civilizačnú skepsu. Ideálna spoločnosť, za ktorou sa ženieme, nie je niekde vpred (ilúzia všetkých -izmov), ideálna spoločnosť už bola, a má jednoduché kmeňové usporiadanie, ktorému je vlastná spätosť s prírodou. Tento rousseauovský element bol pre mňa najsilnejším dojmom z filmu, element, ktorý už klasicky nemá žiadne riešenie, pretože my sa naozaj rútime niekam v duchu pokroku a civilizovanosti (čo sú základné latentne ideologické piliere našej spoločnosti), ku ktorej sme prilepili liberálnu demokraciu, avšak, niekedy mám pocit, že len ako ozdobu, pretože vykorisťovanie, ktoré tak priblblo kritizoval Marx, to vykorisťovanie tu stále je. Najsmutnejšou scénou filmu je nočný útok indiánov, ktorý je však v mestečku očakávaný. Indiáni idú plní hrdosti do boja s bielymi mužmi a hovoria si, ako si budú o štyridsať rokov – už ako bezzubí starci – rozprávať o tomto víťazstve. My ako diváci im ho aj chceme dopriať, ale oni budú takmer všetci odzadu potupne skosení guľometom a ich ranení budú bez milosti odbachnutí ako prašiví psi. Prežije len Winnetou, ktorý má slzy v očiach, keď musí mladému bojachtivému indiánovi klamať, že jeho spolubojovníci zomreli naozaj so cťou.

Tajomstvo strieborného jazera

(Das Geheimnis vom Silbersee)

Tajomstvu strieborného jazera divák pristupuje s akousi predtuchou, že to bude lepšie a vydarenejšie ako prvý diel. Celá tá pokladovka má totiž v sebe zvláštne archetypálne čaro. Neviem, ako to zistiť, ale tipoval by som, že ju na RTVS sledovalo omnoho menej divákov, než jednotku. Apači nie sú bohatí zlatom a striebrom, ale svojim s prírodou spätým životom, pričom skutočné bohatstvo je motív, ktorý sa tu dookola jasne podsúva, končiac Sam Hawkensovým opakovaným pokusom presvedčiť svojich spoločníkov, aby si po úspešnej misii zobrali aspoň kúsok zlata (u človeka, ktorý sa dal na pustovnícky život kvôli predchádzajúcej nekontrolovanej chamtivosti to pôsobí ako jej nebezpečná recidíva, a tiež tak trochu nepsychologicky). Repetitívne „nie“, ktoré si musí vo filme vypočuť, bolo jednou z mála komických scénok, celkovo ich však bolo viac ako v jednotke. Napadá mi aj Old Shatterhandov preklad slova „fantastický“, keď sa s Winnetouom nachádzali v praskajúcom drevenom sude pod vodou… Ale o tie pri dobrodružstve nejde nutne. Sam dokonca použil svoju známu repliku: „ak sa nemýlim“, s prídavkom bonusového smiechu, čo však nemalo šancu upokojiť po pôvodine dychtivého fanúšika, ktorý pri tomto pokračovaní slávneho eposu musí jednoducho pochopiť, že tu vôbec nejde o Mayovku, ani o metamorfózu pôvodných Winnetouoviek, že tu ide o niečo celkom iné, niečo, čo drží pohromade len duch winnetouizmu.

To, čo ma značne vyrušovalo, bola prostá lineárnosť deja, v ktorom sme síce nevedeli presne nakuknúť tesne za roh, ale určite sme vedeli, kam ten rad rohov povedie. Mexikánci chcú podrezať tak trochu bláznivého profesora (pripusťme, že ide o istý druh stereotypu crazy vedca), ktorý sa pre svoje vylúčenie z odbornej komunity ocitol na dne. Môže za to jeho zaujatosť starými indiánskymi báchorkami o ukrytých pokladoch, čo je aj dôvodom, prečo ho vodca mexickej bandy napokon nezabije, ale naopak, ako ďalšia, tentoraz vskutku šialená postava filmu, sa s ním vydáva hľadať poklad. Odbachne ho až tesne predtým. To je ten rad rohov: vieme, že ho odbachne, ale nevieme, kedy presne sa to pred nájdením pokladu stane. I môj sedemročný syn uhádol, že to, čo Mexikánec v neohrabanej snahe obdarovať svoju novoobjavenú Carmen pomaly ťahá z debničky, budú červené šaty. No, a v tejto scénke vidím koncentrát toho, o čom je vlastne celý film. Jeho základom nie je dobrodružstvo, je to príbeh o láske. Okrajovo sa spomína Ribana, ktorú Winnetou kedysi dávno stratil. Ten hlavný je tu však Old Shatterhand, ktorým to stále lomcuje a nevie si nájsť svoje miesto na zemi. Integruje sa medzi Apačmi (čo je zrejmé už z úvodnej scény chytania divokých koní) a nielen on sa zamiluje do šamanky Nšo-či, ale našťastie aj ona do neho. Láska je ako oštep, ktorého hrot ostáva zapichnutý niekde v hrudi. My však premýšľame, čo je to za oštep, keď Old Shatterhand z akýchsi inter-kultúrnych dôvodov a pre praskanie svojich civilizačných koreňov po niekoľkomesačnom pobyte v indiánskej osade Nšo-čino pozvanie na spojenie odmieta. Potupne odchádza od Apačov a chce byť opäť inžinierom, pričom sa chytá na inzerát v novinách, ktoré si so Samom číta uprostred apačských plání (!). Po podvratnom pôsobení pri ničení mosta by ho už bieli sotva prijali medzi seba a zrejme by mal byť zákonom súdený. Je nám však jasné, že potrebuje opäť naplno spoznať, že tá skutočná kultúra sa nachádza medzi koňmi, tomahavkmi a šamanskými tancami. Nechce sa nám však uveriť, že by naozaj zabudol po pár mesiacoch jesť príborom mäso. Snáď mu len nechutí!

Takýchto detailov je tam až príliš veľa na to, aby sme tento počin mohli vôbec označiť za dobrý film, nieto ešte za dôstojné pokračovanie starých Winnetouov. Všetko to pozeráme len kvôli úcte k nim, hoci pri Tajomstve strieborného jazera si to pripomíname o trochu menej často ako pri jednotke. Ale späť k láske. Je jasné, že Nšo-či sa nejako musí opäť spojiť s Old Shatterhandom, respektíve, že on to všetko nejako zachráni potom, čo ju unesú Mexikánci. Ako šamanka totiž dokáže nájsť cestu k zabudnutému pokladu. Vodca banditov v nej spoznáva svoju niekdajšiu nevestu Carmen, hovorí jej o minulom živote, pričom je čoraz zreteľnejšie, že nie je len nejakým emocionálne-labilným sociopatom, ale aj psychotikom, ktorý splieta svoje minulé zážitky s prítomnosťou. Vrcholný prešľap dvojky je práve v tom, že sa pokúša presvedčiť indiánsku šamanku – ktorá by to podľa neho mala zrejme dobre vedieť – že je nejaký život pred životom. Reinkarnácia sa tu stáva niečím hodným zamyslenia, čo spirituálnu úroveň príbehu posúva za mnou tolerovateľnú hranicu. Ateizmus niekdajšieho kresťana Old Shatterhanda v porovnaní s reinkarnačnými debatami prehltneme len ako ťažšie, ale v podstate stráviteľné sústo. Aj Sam si nájde svoju lásku, a to až takmer kristovským spôsobom, keď si v meste vyberie prostitútku, namiesto divokého sexu si prosí len vydrhnúť chrbát počas kúpeľa v drevenej kadi a po družnom rozhovore jej dá dostatok peňazí, aby si namiesto kurvenia mohla otvoriť obchod. To je vlastne jej vykúpenie v pravom zmysle slova, pričom by mohlo byť súčasťou krátkeho romániku pre násťročné. Sam sa stáva jej posledným zákazníkom a pri vstupe do obchodu ho už čaká ponuka na spoločný život. Dostávame sa tak k zaujímavým gender issues. Niečo som už spomenul v prechádzajúcej minirecenzii, teraz je to však už nad slnko jasnejšie. V tomto filme totiž balia ženy chlapov, nie chlapi ženy. Svoje áno hovoria muži, i keď v záverečnom deji Old Shatterhand kľačí pred Nšo-či, robí to však už len preto, že spackal jej pôvodné pozvanie v indiánskom stane, z ktorého vtedy s plačom vybehla. Po dvojke síce neodchádzame so slzami od televízora my, stále ale nevieme, čo si o tom všetkom máme myslieť. Ostáva v nás síce nejaký dobrý pocit, s mýtom sme sa však už nadobro rozlúčili a kým na dvojku sme sa ešte mnohí tešili, k trojke už zasadneme azda len my skalní, aj to iba z akejsi vnútornej fanúšikovskej povinnosti.

Posledný boj

(Der letzte Kampf)

Právom podľa mňa ide o tretí diel, ak to koncipujeme ako gradáciu, ktorej vyvrcholenie nás čaká na konci. Keď nad tým všetkým premýšľam, film by sa mohol volať aj Old Shatterhand, pretože hlavnou postavou je nesporne on. Jeho príchod a očakávania, ako aj kultúrna frustrácia a napokon príklon k Apačom v prvej časti, jeho vnútorný zápas o svoju identitu s jednoznačným víťazstvom tej novej, apačskej, ktorá je však prirodzene napojená na jeho mravný základ a zmysel pre dobro a spravodlivosť, až po tretí diel, keď sa napokon stane náčelníkom – veď po zbrataní s Winnetouom prostredníctvom rán na zápästiach mu v žilách koluje práve jeho krv.

Na rozdiel od predchádzajúcich častí nám prestane vadiť, že scény nie sú zaplnené prériami, že im chýba farba, že indiánov je zúfalo málo a ich osada pôsobí biedne ako detský letný nábor v údolí a že akčné scény sú, povedzme, trochu skromnejšie a nenáročnejšie. Jednoducho, pri trojke nám nenapadne riešiť, že film má veľmi malú výpravu a chýba mu vizuálna šťava, pretože, a to som nesmierne rád, cítime od začiatku veľké napätie. Taký realistický a búrku emócií spôsobujúci súboj, aký sa odohral medzi Winnetouom a Tokvi-Kavom, by sme v pôvodných winnetouovkách, kde sa medveď zabíjal nožíkom, sotva našli. V trojke sa naozaj bojíme o osud všetkých hlavných postáv, pričom Winnetou stále ostáva Winnetouom z jednotky, Old Shatterhand sa vyvíja, ako som to už naznačil, a zo Sama Hawkensa sa stáva Sam Hawkens z pôvodných verzií. Preráža totiž jeho dobrosrdečný vzťah k druhým, úcta k ženám (najmä k tej vlastnej, exprostitútke), ustavičná sranda a vtípky, a napokon jeho rola helpera, v ktorej sa plne odovzdáva veci Winnetoua a Old Shatterhanda, takže z jeho obchodíku už na koniec neostane nič, keďže jeho obsah uvoľňuje pre potreby záverečného boja a nasýtenie Apačov, ktorí sa skrývajú v chladnej nehostinnej jaskyni. Winnetou sa však ani nemusí vyvíjať – všetky postavy totiž konvergujú do spoločnosti, v ktorej – a teraz ma prosím neviňte z nejakého marxizmu alebo ideologického kolektivizmu – v ktorej je jedinec dôležitý ako pevná súčasť celku, ako niekto, kto sa neohne pred hŕbou bankoviek, tak, ako ľudia v Roswelli, kde pred nimi ustupujú všetci – od šerifa, najatých banditov, sudcu, až po súdnu porotu z ľudu. A tento vývoj potrebujú bieli, nie príslušníci kmeňovej spoločnosti. Jedinec v skutočne morálnej spoločnosti má pevný ideový základ, vie kam patrí, a ako veľmi miluje miesto, kde patrí, preto si ho musí aj náležite brániť. Jeho hodnoty sú neviditeľnou kostrou, ktorá sa skloní pred tým, čo si to zaslúži, ale ostáva vzpriamená pred neprávosťou. Presne takýchto hrdinov čakáme od správnej kovbojky, ale – povedzme si pravdu – aj od skutočnej ľudskej spoločnosti. Ideály indivídua sú pritom nastavené tak, že je ochotný padnúť za spoločnú vec, za spoločné dobro a odriekať si z toho, čo nadobudol. Vyprázdnenie Samovho obchodu pre potreby indiánov je tak krásnym symbolom toho, že materiálne hodnoty nie sú ničím iným, než nosičom, podporou, ktorá má slúžiť tým duchovným. Samova žena k nemu veľmi ťažko prišla, ale pri rozdávaní a zapojení sa do záchrany indiánov na nej nesledujeme žiadne váhanie. Dobro si vyžaduje spontánnu pohotovosť a dobro sa šíri samo (bonum est diffusivum sui).

Posledný boj je bojom medzi zloduchom, ktorý je teraz naozaj skutočným hajzlom, lebo z neho máme nervy, len čo sa na neho pozrieme, jeho bandou, napokon však všetkými, ktorých si kúpil peniazmi a svojimi zákernými plánmi, a medzi Apačmi, ale nakoniec vlastne všetkými indiánmi, ktorí zanechávajú nepriateľstvá medzi sebou a stávajú sa, presne ako Winnetou a Old Shatterhand, bratmi. Základ tohto boja nie je súperenie o pôdu a teritórium, ani o survival, hoci o to všetko pri tom skutočne ide. Základom je sen o lepšej spoločnosti, a práve počas posledného dielu máme pocit, že pokojné vzájomné spolužitie národov je jeho hlavnou osou a motívom. Vidíme, ako sa vzájomne znepriatelené kmene zjednocujú, hoci to vyžaduje veľkú námahu, ale najmä spoločnú motiváciu. Vidíme, ako sa v stodole u Old Shatterhanda odohráva scéna ako z nebeského kráľovstva, kde za jeden stôl sadnú bieli a indiáni, hodujú, smejú a zabávajú sa spolu. Práve toto je kľúč od celého diela. Pred jedlom sa totiž traja poľskí katolíci prežehnávajú a krátko pomodlia, Old Shatterhand prosí Ježiša, aby prišiel medzi nich (ušlo mi, kedy sa stal kresťanom; z psychologického hľadiska váham, či ide o príklon ku koreňom pri stretnutí s odlišnými kultúrami, alebo de novo získanú vieru po konfrontácii s mnohými vnútornými zápoleniami, bojom o identitu a odovzdaní sa láske) a Apači sa z chuti vysmievajú z toho, koľko problémov narobia bieli muži s jedlom.

Nemá tu zmysel dopodrobna pitvať dej, a tentoraz dokonca ani kritizovať, pretože ten film je vskutku veľmi pekný. Nevieme sa od neho odtrhnúť, takže na záchode spravíme naozaj rýchlovku počas scény, od ktorej nič veľké nečakáme, ale aj dve takto ubehnuté minúty potom veľmi ľutujeme. Tretí diel završuje trilógiu tak, že ju pasuje do vyššieho stavu, než v akom sme ju videli zo začiatku, naši hrdinovia si napriek nesúladom so starými predlohami získavajú veľké sympatie divákov, ktorí pri chrumkách a džúsoch pred televízorom namojdušu túžia po lepšom svete. Lepší svet, skutočný multikulturalizmus, ktorý je problémom našej doby, sa odohral v stodole Old Shatterhanda, ale verím, že mnohí sme také niečo zažili aj sami na sebe. Vízia tejto žiarivej stodoly vedie aj k obetiam, pričom každý musí zapracovať v tom vlastnom spoločenstve, tak ako Old Shatterhand na súde v Roswelli a Winnetou pred Tokvi-Kavom a indiánskymi náčelníkmi, aby sen spoločnej stodoly neostal naozaj len snom. Súčasťou, ba nevyhnutnou podmienkou jeho splnenia je však to, že si všetci nesieme svoju vlastnú kultúru v sebe. Bez kultúry totiž nie je možný žiadny multikulturalizmus. Možno práve to je dôvod toho, že z úst Old Shatterhanda počujeme úctivo vychádzať meno Ježiš.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú psychické poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.