Winter is coming
Včera sme si pre návštevníkov Dňa otvorených dverí v parlamente pripravili okrem iného malý darček. Škrabky na ľad. Malé, biele, s logom SaS. Vonku tropické teplo, tieklo asi nielen zo mňa a vyzeralo to možno aj bizarne. Ale poznáte to úslovie – keď sa zima opýta… Celý ten čas som sa však nevedel zbaviť myšlienky najmä na tých, ktorým bude v zime chýbať oveľa viac ako škrabka na ľad. Myslel som na utečencov, ktorých tragédia sa k nám priblížila na dosah. Ak sa na zimu nepripravíme aj s touto myšlienkou, tragédia v dodávke pri Parndorfe bude len prvou z ďalších.
V mnohých častiach Európy trávia túto noc ľudia na trávnikoch, pod stromami, vedľa koľajísk alebo na chodníkoch miest. Fotografie a videá sú už nielen z juhu Talianska alebo Grécka, ale aj Szegedu a Budapešti. Záchytné tábory, ktoré pre utečencov pripravujú alebo už postavili, sú preplnené alebo im chýba dostatočné vybavenie. U nás máme za sebou gabčíkovské referendum a pred sebou najväčší test ľudskosti od čias našich starých rodičov.
Existuje len veľmi malá šanca, že sa pre týchto ľudí v pohybe nájde dobré a koncepčné riešenie ešte predtým, ako teploty klesnú k nule. Šanca, že s takýmto riešením príde slovenská vláda sa k tej nule blíži tiež. Ako poslanec Národnej rady a verejný činiteľ prežívam nepríjemný pocit zlyhania. Hoci nestrácam odhodlanie presviedčať kolegov zo všetkých politických strán, že tón i obsah diskusie na tému utečenci sa musí zmeniť bez ohľadu na blížiace sa voľby, som rozčarovaný z jej doterajšieho vývoja. Našťastie sú tu ešte vždy občania – nepolitici.
Pred pár dňami odštartovala Výzva k ľudskosti. V tejto chvíli počet jej podporovateľov už zrejme presiahol hranicu 10 tisíc. Kliky a lajky sa v priebehu víkendu začali meniť na konkrétne činy, ľudia zbierajú jedlo, šatstvo a iné potrebné veci, prispievajú vo finančných zbierkach alebo sa hlásia za dobrovoľníkov. Konkrétna pomoc smeruje do Rakúska, Maďarska aj Čiech. Zatiaľ, čo sa volená reprezentácia štátu tvári štátnicky rozvážne a premiér Fico bľaboce svoju mantru o odmietaní kvót, pričom ani o tých trápne vybraných kresťanských rodinách zatiaľ veľa nevieme, kam ich umiestnime bez vyvolania menšej občianskej vojny, ľudia tejto krajiny konajú. Vedia totiž, že ak nebudeme konať dnes, uvidíme o pár týždňov na maďarských hraniciach, železničných staniciach a cestách scény, ktoré sa budú podobať tým z vojnových filmov.
Čaká nás tvrdá a komplikovaná diskusia o tom, čo ďalej a ako z dnešnej situácie von. Ako a kde hranice utesniť a následne riešiť problémy ľudí, ktorí sa budú hromadiť za nimi. Či tábory stavať veľké a mimo obývaných území, dokonca aj mimo územia EÚ alebo malé a blízko k ľuďom, aby vytvárali predpoklad na budúcu jednoduchšiu inklúziu. Na úrovni spoločenstva EÚ určite príde k prehodnocovaniu fungovania Dublinského systému, ktorý hovorí, že za utečencov zodpovedá krajina, cez ktorú do EÚ vstúpili. Rozvojová pomoc snáď konečne začne byť investíciou do stability a budúcej prosperity tretieho sveta, nielen povinnou jazdou, ktorá sa v každom rozpočte okresáva na nutné minimum.
No kým sa budú hľadať modely budúceho fungovania sveta, nesmieme stratiť zo zreteľa, že sme v prvom rade ľudia. Bolo by veľkou chybou zabudnúť na dianie okolo nás. Vyriešenie utečeneckej krízy bude európskou maturitou, no kým sa k nej dostaneme, musíme si urobiť aj svoju domácu úlohu. Nenechať ľudí umierať. Pretože ide zima a ľudia prichádzajú s ňou.
