Z autobusu Sedemdesiatpäť ukáž mi bájny Rím

Metro tiež nie je bohviečo. Volume tvojho zariadenia neprehluší piskot podzemky „číslo“ B. Okrem toho nefunguje klimatizácia. A pre niektorých možno aj dobre, lebo z Céčka ťa musia rozmrazovať. Tento nepríjemný kontrast ti však spôsobí aspoň príjemný zápal močových ciest. Z autobusu deväťdesiat sa nedostaneš živý ak nastúpiš na štartovacej zastávke Termini a chceš vystúpiť v polovici trate. Nápodobnosť s tridsaťjednotkou z Mlynov na Zochovú čisto náhodná. V každom veľkomeste existuje jeden killer. Čo jeden. Lenže ja som z malej dediny. Keď sme mali štyri roky, pieskovisko bolo desať krokov od hnojiska u deda na záhrade a autobusy chodia doteraz prázdne, lebo ľudia nikam nechodia. Ale na toto nemám. Alebo práve preto. Viac ako pot nezvládam chvátajúce ruky všade okolo mojej hlavy. A vlastnú nervozitu.

No v autobuse Sedemdesiatpäť za centrom, z Ponte Mammolo; tam to teprve žije. Karoséria hrkoce, ujovi padajú okuliare, chlapcovi lezú pri nárazoch slúchadlá z uší a ja cítim polohu všetkých vnútorných orgánov. Som najnetechnickejší typ, nechceli by ma ani ako komparz vo fabrike na Lego; ale dobrovoľne rozmýšľam čo existuje na tlmenie nárazov vozidla. Ak sa ti podarí a nezomrieš na ceste, zomrieš v mestskej doprave. Zvyk je železná košeľa. V autobuse Sedemdesiatpäť sa spolu vezú Indovia, Filipínci, Rumuni, Rusi a rôzni černosi. Sem-tam nejakí Talianski dôchodcovia, ktorým už naordinovali nešoférovať. Všetci rozprávajú silným rímskym dialektom. Taliani stále niečo chcú. Najprv sa pýtajú, až potom rozmýšľajú, ako využiť vlastné zdroje na vyriešenie prob…;

nedomyslím a už sa ma starká pýta, do ktorého autobusu nastúpila.

–Nerozprávam po taliansky.

Talianov nezaujíma, že nehovoríte po taliansky ak je šanca, že viete, čo potrebujú.

­-Sedemdesiatpäť. Ukazujem na prstoch najprv sedem, potom päť.

Nejaký mladík za oknami čaká na nie Sedemdesiatpäťku. Meantime rozkopáva okolité smeti. Má čo robiť. Čo Kysučanovi prekáža v Ríme? Keďže kostolov je tu na osobu tak cca rovnako, odpoveď znie ,neporiadok´. Bordel. Hrozný bengál. Smetisko. Potkany. Chlap v košeli valí /rozumej šinie sa v kolóne/ vo veľkom Nissane, poutiera si nos a papier vyhadzuje oknom. Decká vedľa ihriska dožujú jablká a ohryzky zahadzujú za živý plot niekomu na pozemok. Aspoň že prostitútky na Via Collatina si na seba vzali kožuchy. (Prečo má Rím prostitútky? Lebo Vatikán nedovolí nevěstince. Prečo Rím toleruje Vatikán? Lebo voliči. Lebo voliči pobožníci. Prečo má Rím Vatikán? Lebo protiklady sa priťahujú a vo svete musí byť harmónia. –pozn. neredaktora). Popri ceste v Sedemdesiatpäťke je bilboard za bilboardom reklama na gay weddings- dvaja bozkávajúci sa muži v oblekoch. Harmónia. Vo vesmíre. Aj na zemi.

Aj cesty sú plné dier. Za sedem dní sme roztrhali dve pneumatiky. Virginia Raggi, primátorka, povedala, že Olympijské hry nebudú, lebo Rím má iné problémy. Napríklad diery na cestách. Samozrejme, mimo centra. A nejaký oponent povedal, že to je hanba a voliči Raggi na to, že čo sa obúva, že či nevidí tie diery.

Na Sedemdesiatpäťku niekedy čakám aj stodvadsať minút. Ale moja obľúbená charakteristika večného mesta je červeno-žltá, ktorá sa však nedá vidieť z autobusu a niekedy aj hej, hlavne keď hrá AS Roma doma: vo Vatikánskom rozhlase v centrálnom prehliadači fotografií po zadaní ,,Francesco“ skôr ako pápeža vyhodí Tottiho. Il Capitano. Sempre. Ale teraz už vynášam.

Systém nefunguje, až sa zdá, že sa nik oň nesnaží, ale existuje nálada, zvyklosť a inakosť. A bary a trattorie sú plné, napriek tomu sa žobráci vo Vatikáne nedajú nakŕmiť a Taliani vedia, že keď praskne pneumatika treba zavolať mestských a ak prežijete byrokratický obrad, zaplatíme to všetci zo svojich daní. A všetko toto je presné aj nepresné, pekné aj odpudzujúce. Záleží len na nás. Stáli mi vlasy dupkom, dnes by som Sedemdesiatpäťku nevymenila. Človek musí trochu otupieť, kým začne tolerovať. Ale niekedy si toleranciu mýlime s nezáujmom. Keď zvolili Kotlebu do parlamentu, chodili sme a pýtali sme sa gymnazistov na Kysuciach, čo je dobré a čo zlé na Slovensku. A jeden, že: ,,Dobré je, že môžeme odísť.“ A niekedy je to ozaj dobré. Nech idú, aj ja som šla a videla, že žiaľbohu a možnože aj vďakabohu, v každom poriadku sú isté diery. A veľa z nás sa vráti domov, hádam múdrejších, a o tom to celé azda je. O tom som nikdy nepochybovala.

Nabudúce s radosťou o tom, koľko zmyslov je v Rímskych nezmysloch.