Denník N

Z gardistu – komunista

Pamätníci hovorievali: Za Slovenského štátu sme sa pýtali – Komunisti, kde ste? Odpoveď znela – V Hlinkovej garde. Po februári 1948 to bolo zase takto – Gardisti, kde ste? V komunistickej strane.

Tieto slová ale mimoriadne neradi počujú pohrobkovia a obdivovatelia hnedo-čiernej aj červenej totality. Potvrdzujú však nepochybnú príbuznosť dvoch navonok rozdielnych totalitných systémov, ktoré napriek ideologickým rozdielom spája sklon k brutálnemu potláčaniu odlišných názorov, čierno-biele videnie sveta a pevné presvedčenie o vlastnej neomylnosti. Pochybovačom ponúkam na zamyslenie krátky príbeh. Odohral sa na Starých Horách, krátko po potlačení Slovenského národného povstania.

Porozprával mi ho pred dvoma desaťročiami, dnes už nebohý pán Karol R. z Ružomberka. Pán Karol mal židovský pôvod a v dobe SNP bol na prahu mladosti. V tej dobe sa skrýval u jedného obyvateľa Starých Hôr. V okolí obce vtedy nemecké hliadky a členovia Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy pátrali po povstaleckých vojakoch, partizánoch a Židoch. Koho zadržali, mal osud spečatený. Nasledoval prevoz do Banskej Bystrice a odtiaľ do Kremničky, kde všetci zadržaní skončili v masových hroboch.

Jedna z hliadok, zložená z dvoch členov POHG, náhodne zadržala aj pána R. Mal síce falošné doklady, no ani tie mu nepomohli. Jeden z členov hliadky bol totiž z Rybárpoľa a pána R, ktorý sa „previnil“ tým, že bol Žid, spoznal. Odviedli ho na strážnicu s inštrukciou odovzdať ho posádke prvého nemeckého auta, ktoré pôjde do Banskej Bystrice.

Mladý člen POHG, rybárpoľský „roduverný Slovák“, brat P., sa netajil svojim menom a bydliskom. Zrejme to vzhľadom na osud, ktorý mal postihnúť židovského mládenca, nepovažoval za potrebné. Po chvíli však zo strážnice odišiel a druhý člen hliadky POHG na jeho prosby, podporené celou finančnou hotovosťou, ktorú mal pri sebe, pána R. prepustil. Dokonca ho kvôli jeho bezpečnosti odprevadil na miesto, kde ho zadržali. Pán R. sa takto zachránil a neskončil v masovom hrobe.

Nakoľko po skončení vojny netúžil po pomste, aktívneho člena POHG patričným orgánom neoznámil, ani sa o jeho minulosti nikde nezmieňoval. Až po čase, keď zomrel otec dotyčného P., dlhoročný člen KSČ a mal dokonca oficiálny stranícky pohreb, zmienil sa pred kýmsi o minulosti jeho syna. Ten si to nenechal pre seba, a tak sa mu čo nevidieť dostalo cti zoznámiť sa aj s manželkou zomrelého. Táto, inak tiež dlhoročná súdružka, mu prišla robiť výčitky, ako sa vraj opovažuje škodiť ich rodine. Márna bola jeho snaha vysvetliť jej, že keby bol chcel škodiť či pomstiť sa, mal na to dosť možností. Vďaky či dokonca ospravedlnenia sa veru nedočkal.

Čo sa týka synčeka zo zaslúžilej komunistickej rodiny, bývalého príslušníka Pomocných oddielov Hlinkovej gardy, ani ten sa veru v nových pomeroch nestratil. Ako súdruh P., s červenou knižočkou zaručujúcou majiteľovi svetlú a šťastnú budúcnosť a so správnym triednym a kádrovým pôvodom, stal sa neskôr riaditeľom istého, nie bezvýznamného banskobystrického podniku. S gloriolou verného zástancu práv pracujúcich si aj po Novembri užíval nie najskromnejší dôchodok a zrejme aj z neho, ako z mnohých jemu podobných, bol opäť Veľký Roduverný Superslovák.

Teraz najčítanejšie

Ján Benčík

Nakoľko mi nie sú ľahostajné pomery na Slovensku, píšem na webe Denníka N blogy o tom, čo považujem za nebezpečné. Píšem o konšpirátoroch, kremeľských trolloch, pravicových aj ľavicových antiliberálnych extrémistoch. Niektorí ľudia ma za to majú úprimne radi, iní ma rovnako úprimne nenávidia. A niektorí sa mi dokonca vyhrážajú. Beriem to ako niečo, čo súvisí s tým, čo robím.