Z hľadiska zákona aj vyššieho princípu mravného!

A práve paralelou s Heydrichom, začal svoju reč na včerajšom súdnom pojednávaní vo Svidníku, Daniel Lipšic, obhajca výtvarníkov Petra Kalmusa a Ľuboša Lorenza, ktorí sú súdení preto, že poliali pamätník Vasiľa Biľaka, vrcholného reprezentanta komunistického režimu, ktorý bol dôvodne podozrivý, že bol spoluautorom a signatárom tzv. pozývacieho listu, legalizujúceho vpád cudzej armády na územie nášho štátu a následného horlivého normalizátora, červenou farbou. Tým, ktorým táto paralela pripadá príliš silná či nenáležitá pripomínam, že v dôsledku invázie cudzích vojsk na naše územie zahynulo viac ako sto nevinných obetí. Iba na území Slovenska ich Ústav pamäti národa eviduje tridsať.

Paralela Heydrich – Biľak

Súčasťou pamätníka je tento text: „V obci Krajná Bystrá sa narodil 11.8.1917 Dr. Vasiľ Biľak, čelný funkcionár Komunistickej strany Československa, poslanec FZ ČSSR. Zaslúžil sa v rokoch 1950 – 1988 o rozvoj východného Slovenska“.
Predstavme si, že by v Nemecku, 25 rokov po skončení vojny a páde nacistického režimu, postavili v Halle, rodisku Reinharda Heydricha, pomník s textom: „V meste Halle sa 7. marca 1904 narodil Reinhard Heydrich, popredný funkcionár Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei, skr. NSDAP), veliteľ Gestapa, šéf Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti a zastupujúci ríšsky protektor Protektorátu Čechy a  Morava. Zaslúžil sa v rokoch 1932 – 1942 o rozvoj Halle a Saska – Anhaltska“. Predstavme si ďalej, že svoj protest proti takejto očividnej nehoráznosti by prejavil občan XY, ktorý prežil holokaust tým, že by pomník polial hnedou farbou. A pokúsme sa predstaviť si, že by príslušný súd v Halle, na základe žaloby podanej krajskou predsedníčkou NSDAP, ktorá pomník svojmu parteigenosse Reinhardovi dala postaviť, následne súdil občana XY za poškodenie cudzej veci a žiadal od neho náhradu škody, ktorej výška bola „odborne“ posúdená iba na základe fotografie, hnedou farbou poliateho pamätníka. Dokážete si predstaviť takúto absurdnú situáciu? Ja nie. A pritom presne toto sa udialo na Slovensku, štvrťstoročie po páde totalitného komunistického režimu a zdá sa, že Polícii, Prokuratúre, Okresnému súdu vo Svidníku a časti našej verejnosti to nepripadá ani trochu absurdné.

Čo hovoria platné zákony

Včerajší súd bol preto pozoruhodný z viacerých aspektov. Nejde tu totiž iba o spomínaný vyšší mravný princíp, etiku či morálku, ale aj o dodržiavanie platných zákonov a ich interpretáciu, ignorovanie či dokonca dezinterpretáciu, nielen zo strany laickej verejnosti, ale aj zo strany orgánov polície, prokuratúry či súdnictva. Na Slovensku totiž platí zákon 125/1996 Z.z o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, prijatý Národnou radou 27. marca 1996, ktorý definuje zločinecký charakter komunistického režimu 1948 – 1989 a v prvých dvoch paragrafoch hovorí o tom, že režim založený na komunistickej ideológii bol odsúdeniahodný, že KSČ aj KSS boli organizácie, ktoré svojim členom nezabránili páchať zločiny, a to aj na ľudských právach a slobodách, a že odpor občanov proti komunistickému režimu bol oprávnený a hodný úcty. Ako aj to, že každému kto prispel k jeho pádu a znovunastoleniu demokracie patrí vďaka.
Naviac, súčasťou zákona 300/2005 je aj § 422d o osvienčimskej a jáchymovskej lži, navrhnutý poslancom Petrom Osuským a schválený NR SR, ktorý doslovne hovorí: Kto verejne popiera, spochybňuje, schvaľuje alebo sa snaží ospravedlniť holokaust, zločiny režimu založeného na fašistickej ideológii, zločiny režimu založeného na komunistickej ideológii alebo zločiny iného podobného hnutia, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.

V tejto súvislosti je významné ďalšie ustanovenie v preambule zákona č. 125/1996 Z. z. podľa ktorého sa komunistický režim a tí, ktorí ho aktívne presadzovali „spojil s cudzou mocnosťou a od roku 1968 udržiaval uvedený [zločinný] stav pomocou okupačných vojsk.“

Kalmus a Lorenz prehlásili, že sú nevinní

Obhajca Daniel Lipšic založil obhajobu práve na týchto skutočnostiach a na tom, že výtvarníci konali v nutnej obrane, aby zabránili spáchaniu zločinu. Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz prehlásili, že v zmysle obžaloby sa cítia absolútne nevinní, lebo zvolili najjemnejšiu formu protestu proti ignorovaniu u nás platných zákonov, ktoré boli podľa ich názoru porušené výstavbou a odhalením pamätníka človeku, ktorého považujú za zločinca a vlastizradcu. Svojim činom chceli upozorniť verejnosť na neprijateľnosť stavania pamätníkov na verejných miestach reprezentantom a potentátom totalitných režimov, či už ide o ľudí spojených s obdobím vojnovej Slovenskej republiky, ktorá bola satelitom Hitlerovej Tretej ríše, alebo komunistického Československa, ktoré bolo satelitom Stalinovho a Brežnevovho ZSSR.

Nevyznieva v kontexte platných zákonov záver vyšetrovateľa, podanie prokuratúry a akceptovanie takéhoto výkladu udalosti zo strany Okresného súdu prinajmenšom bizarne? A v duchu tejto bizarnosti prebehlo aj včerajšie pojednávanie a všetko čo sa v súvislosti s ním odohralo pred jeho začiatkom, počas pojednávania aj po jeho skončení.

Pred pojednávaním

Hodinu pred pojednávaním bola chodba pred miestnosťou č. 111 ešte prázdna. Postupne sa však zaplnila priaznivcami obvinených výtvarníkov aj fanúšikmi žalujúcej strany. Podporiť Kalmusa a Lorenza okrem iných prišli poslanci NR Peter Osuský, Janka Šípošová a Alojz Hlina, bývalý primátor Liptovského Mikuláša, Alexander Slafkovský, vydavateľ slovenskej literatúry Koloman Kertész Bagala a aktivistka Viera Dubačová. Neľúbosť priaznivcov Biľakovho pamätníka vyvolali fotografie z invázie cudzích vojsk v roku 1968, ktoré som mal so sebou a neskôr transparent s preškrtnutým Biľakovým portrétom. V emotívnych slovných prestrelkách siahli niekoľkí „Biľakovci“ aj k výrazom vhodnejším skôr do IV. cenovej skupiny ako do budovy súdu. Emóciám najviac podľahol  Róm, ktorého vidieť aj na fotografiách z odhalenia Biľakovho pamätníka a istá bývalá súdna exekútorka, ktorá bola výkonu tejto funkcie zbavená rozhodnutím ministra spravodlivosti 10. januára 2013. Súdu sa zúčastnil aj podpredseda KSS, Jalal Suleiman, aj niekdajší náčelník organizačného a analytického odboru Správy ŠtB v Košiciach, Peter Nišponský. KSS si dve videá dokumentujúce atmosféru dala na svoju Facebookovú stránku aj s patričným komentárom. Odporúčam.

V súdnej miestnosti

JUDr. Štefan Bujňák, ktorý je zároveň predsedom Okresného súdu vo Svidníku, vzhľadom na okolnosti, atmosféru aj záujem médií, nemal včera určite ľahkú úlohu. Samotné pojednávanie viedol slušne a korektne, žiaľ, zatiaľ v duchu obžaloby, ktorá skutok klasifikuje ako prečin poškodzovania cudzej veci spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 20 k § 246 ods. 1 Trestného zákona. Auditórium musel napomenúť a varovať počas reči Daniela Lipšica, na ktorú búrlivo reagoval Biľakov fanklub. Po upozornení, že ak bude takéto správanie pokračovať, dá vyprázdniť súdnu sieň, výkriky ustali, iba jednu súdružku vždy po nejakej Lipšicovej vete, ktorá vyvolala jej nevôľu, opakovane chytal ostentatívne hlasitý záchvat kašľa.

Nezvykle pôsobilo aj to, že zástupkyňa poškodenej strany, predsedníčka krajskej organizácie Komunistickej strany Slovenska (KSS) v Prešove, Helena Polanská, sedela vedľa prokurátora. Z jej svedectva najviac zaujala skutočnosť, že k požadovanej náhrade škody vo výške 3 500 € dospeli na základe „znaleckého“ posudku vypracovaného podľa fotografie. Zaujímavá bola aj reakcia H. Polanskej na otázku obhajcu, v čom bol Vasiľ Biľak ako rodák z Krajnej Bystrej významnou osobou, okrem toho, že bol špičkovým funkcionárom komunistickej strany, na ktorú nedokázala zmysluplne odpovedať. Vzhľadom na požiadavku právneho zástupcu obvinených o vypočutie ďalších svedkov a prijatie posudku vypracovaného pracovníkom Ústavu pamäti národa, bolo ďalšie pojednávanie vytýčené na 14. marca. Aký to symbolický dátum…

Pred budovou súdu

Po skončení pojednávania ma pred budovou prekvapili hlasné komentáre podpredsedu KSS, Jalala Suleimana, ktorý opakovane tvrdil, že Kalmusov otec musel vraj ako fašista ujsť do Nemecka. Pán Jalal asi dobre nepočul čo odpovedal Peter Kalmus na otázku JUDr. Bujňáka či bol nejako prenasledovaný komunistickým režimom. Kalmus totiž odpovedal, že jeho otec, ktorý sa na Slovensko uchýlil kvôli rasovo motivovanej perzekúcii v Hitlerovskom Nemecku ešte pred 2. svetovou vojnou, opustil po okupácii sovietskou armádou ČSSR, lebo už nedokázal žiť v dusivej normalizačnej atmosfére, ktorá tu aj zásluhou Vasiľa Biľaka zavládla. Následne mal, vtedy iba 17-ročný Peter Kalmus, problémy s ŠtB a štúdiom. Tvrdiť o niekom kto ušiel kvôli svojmu pôvodu pred Hitlerom, že je fašista, dokáže naozaj iba komunista, schopný naozaj všetkého. Konečne opätovne to potvrdil už o malú chvíľu, keď fyzický atak svojich súdruhov otočil typicky po komunisticky presne opačne ako sa odohral.

Druhým momentom bol pokus o fyzickú inzultáciu zo strany dvoch súdruhov, ktorým sa nepáčila známa Bielikova fotografia muža s odhalenou hruďou stojaceho pred ruským tankom, ktorú som držal v ruke. Jeden z nich mi fotografiu vytrhol a skrčil ju. Keď sme sa spolu so synom voči takémuto správaniu slovne ohradili, začali do nás strkať. Jeden sa ma opýtal či chcem jednu po hube a druhý syna, či chce aby ho niekam kopol. Nakoľko sme o potýčku neprejavili záujem a incident si všimla aj kamera RTVS, pridali ešte pár vyhrážok a nechali nás na pokoji. Jeden z nich o chvíľu, po tom ako zápalisto tvrdil, že zásluhou odstránenia spravodlivého komunistického režimu ľudia u nás žijú v biede a hladujú, nasadol do svojho terénneho tátoša, o akom sa bežnému občanovi ani nesníva a odišiel. Iba dodám, že ja osobne som žiadne auto nikdy nevlastnil.

V Krajnej Bystrej

Pred súdom sa skupina podporujúca výtvarníkov spontánne rozhodla, že sa pozrieme na inkriminovaný pamätník v Krajnej Bystrej. Rovnako ako na súde, opäť sme boli so synom na mieste prví. Pri pamätníku pred Obecným úradom stálo auto Polície a strážil ho dvaja policajti. Kvôli objektivite treba priznať, že iba plnili príkaz svojich nadriadených, nijako nám nebránili v prístupe ani v položení dvoch fotografií z r. 1968 k pomníku. Najmä jeden z nich bol sympatický a zhovorčivý, Druhý si zachovával skôr určitý odstup, no možno to bolo iba tým, že bol v službe. Skôr ako prišli ostatní sme si obzreli okolie a zaujal ma najmä pravoslávny kríž na bočnej fasáde obecného úradu. Ako vidieť, vyhovieť sa tu snažia naozaj každému. Krajná Bystrá a jej Obecný úrad sa tak môžu stať univerzálnym pútnickým miestom.

Po príchode ostatných sme si urobili nejaké skupinové fotografie pred Vasiľovým pamätným pamätníkom, obalili sme ho transparentom s textom „Zločincom pomníky nepatria!“, ktosi k nemu postavil ako stráž malého snehuliačika a rozišli sme sa domov s prísľubom, že sa znovu stretneme vo Svidníku 14. marca.

Policajné manévre v Krajnej Bystrej

Za zmienku snáď stojí, že skôr ako sme odišli, dorazilo na prístupovú cestu k Obecnému úradu ďalšie auto Polície s posádkou, a pri odchode sme pri konci dediny minuli ďalšie dve, ponáhľajúce sa zachraňovať pomník pred nehroziacim nebezpečenstvom. Neviem kto mal na svedomí tieto manévre, ale vzhľadom na sústredenie policajných síl v okolí Krajnej Bystrej by človek čakal, že sa tam práve odohráva dramatický stret s bojovníkmi z Islamského štátu. Štefan Klimek, jeden z účastníkov akcie, popísal svoje skúsenosti takto: „ŠtB nás neprenasledovala, ale šesť policajných áut na 13 km nie je náhoda. Z toho dve ma zastavili. Prvý si odpísal údaje z OP, a keď som sa ho opýtal čoho som sa dopustil, odpovedal – Nič len bežná kontrola. Druhý sa ma opýtal čo tam robím z D. Kubína, ja že idem do Poľska. – Tak to ste zle odbočili, mali ste ísť rovno! To mi je teraz jasné, hovorím…“

Slovo na záver

Neviem ako lepšie zakončiť blog, ako citáciou dvoch statusov Ľuba Lorenza: „Vychádzajúc z vyjadrení a silných rečí predstaviteľov a sympatizantov KSS (a podobných strán), že okres Svidník je plný „ich“ ľudí, a že na Biľaka nedajú dopustiť, očakával by som ich davy. „Argument“ o tom, že za jeho éry mali prácu a teraz sú nezamestnaní, by túto teóriu podporoval. Ak by z 33 000 obyvateľov okresu prišiel len každý stý človek (keby len každý stý bol oddaný komunista nesmierne milujúci tohto nešikovného krajčíra), museli by zabrať celé parkovisko, foyer, schodisko, chodbu aj súdnu sieň. Namiesto toho som na Okresnom súde vo Svidníku stretol, okrem tej hŕstky nevhodne sa správajúceho, vulgárne nadávajúceho, hlúpeho „lumpenproletariátu“ (ako ich nazýval a spoliehal sa na nich už Lenin) prevažne dôchodkového veku, poblúdeného Sýrčana a ukážkového príkladu blondýnky z vtipov, už len slušných ľudí z celého Slovenska, ktorí neváhali pricestovať zo stovky kilometrov vzdialených miest a obcí, aby nás podporili, vyjadrili súhlas s naším konaním, nesúhlas s existenciou pamätníku Vasiľa Biľaka a postupom polície a prokuratúry, ktorá ignoruje platné zákony a konaním proti odporcom trestných činov trestným činom napomáha.“

„Hoci v právnom a demokratickom štáte by iniciátorka stavby Biľakovho pamätníka nesedela vedľa prokurátora, ale oproti nemu, a my maximálne v pozícii svedkov, bolo nám cťou vypočuť si fantastickú obhajobu, ktorú, zastupujúc nás, predniesol na Okresnom súde Svidník náš advokát Daniel Lipšic. Úplne sa stotožnil s našim činom aj pohnútkami, ktoré nás k tomu viedli, a celú našu obhajobu postavil na nutnej obrane slobody, demokracie, slušnosti, morálky.
Čo je veľmi dôležité, nevolal tým po prižmúrení oka nad nejakým trestným činom, ale naopak, po dôslednom dodržiavaní platných zákonov. O nutnej obrane, šírení a propagácii ideológii vedúcich k potláčaniu ľudských práv, ako aj o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu.
Bol to zážitok. Ďakujeme!“

Fotografie: © Eugen Korda, Vlado Šuranyi, Štefan Klimek, autor a archív autora. Menovaným ďakujem za povolenie použiť ich fotografie v blogu.
Zvlášť ďakujem pani Alici Bielikovej, za láskavé povolenie použiť v blogu fotografie jej nebohého manžela Ladislava Bielika.

Na tému stavania pomníkov predstaviteľom totalitných režimov som v minulosti napísal blog s názvom „O symboloch a značkovaní územia.“

Pre tých, ktorí si pre mladší vek nemôžu pamätať čo sa odohralo v roku 1968, pripájam niekoľko ilustračných fotografií.