Z Horného Záhoria, z hodiny slovenského jazyka …
enem náš Jožka ze slovenčinú ešče si vúbec netyká …
Priam zbožňujem spevavú, vynaliezavú záhoráčtinu
a keď taký štamgast v bistri na Záhorí „má slinu“ …
alebo aj taký žiačik základnej školy na hodine slovenského jazyka,
ktorý napriek veľkej vlastnej snahe so slovenčinou zatiaľ si netyká …
Ako Jožka, keď v škole preberali samohlásku a s dvomi bodkami, teda široké e,
že kto nejakú vetičku so slovíčkom, v ktorom je samohláska ä povedať vie …
A keď nikto sa nehlásil, pani učiteľka snažila sa byť nápomocná,
nech pokúsia sa vytvoriť vetičku, v ktorej bude slovíčko nevädza.
Aktívna žiačka Januľka takmer okamžite: Nevädza je modrý kvet.
Pani učiteľka: Veľmi dobre, Januľka, kto ďalší pokúsi sa o odpoveď?
Kreatívnejšia Maruška: Nevädza je poľný kvet, čo rastie na medzi.
Pani učiteľka: Výborne, Maruška, utvorila si rozvitú vetu, čo ma teší.
A už sa hlásil len Jožka, ten vnímal síce slovenské slová, ale hovoril iba po záhorácky.
No a navyše, jeho vetná tvorivosť mala nezriedka charakter nápaditý, chochmesácky.
Nuž a tak po vyvolaní pani učiteľkou povedal „šalamúnsku“ vetu: Náš súsed chodzí za mamú.
Za katedrou videl stáť učiteľku slovenského jazyka veľmi prekvapenú …
a tak rýchlo dodal: A tata o tem nevjedzá.
Vari len na Záhorí vedia podstatné mená používať aj ako slovesá … (-:
29.01.2017
Poznámky:
1/
Lingvistická konzultantka použitých záhoráckych suovíček, slovných spojení, ceuých vetičiek,
Smolinčanka telem aj dušú: Jan(k)a Ovečková (Ing., PhD.), z rodostromu pôvodných „ovečiek“.
2/
Obrázok z vlastných zdrojov
