Z Teheránu do Bratislavy

Venus sa narodila v Iráne a svoje detstvo prežila v Teheráne, kde žila so svojimi rodičmi a súrodencami. Celá rodina vyznávala bahájsku vieru, ktorá je po Islame druhou najrozšírenenjšou v Iráne. „V Iráne je vaše náboženstvo viditeľné, nie je to také súkromné ako v Európe. Napríklad v škole hneď spoznáte kto k akému náboženstvu patrí.  Neustále sme museli dokazovať v škole, že moja viera neznamená nič zlé, musela som denne čeliť predsudkom. Všetka naša konverzácia doma prebiehala spôsobom, že s bratmi sme sa pýtali rodičov, prečo o nás tvrdia rôzne veci a rodičia sa nás samozrejme snažili podporovať, aby sme ostatným o nej hovorili. Tiež si spomínam na príhodu, keď sme mali kúpiť auto, ale otec nechal na mňa, aby som vybrala farbu ako 5 ročná, čo ma potešilo, pretože záležalo aj na mojom názore.“

Detstvo a dospievanie však priniesli aj negatívne okamihy. „Keď som mala asi 11 rokov, začala revolúcia a mojou dennodennou aktivitou bolo chodiť každé ráno po noviny, aby mohli moji rodičia skontrolovať, ktorí z ich priateľov boli popravení alebo zadržaní. Bývali sme blízko väzenia a susedka raz hovorila mojej mame, že ráno počula streľbu z popraviska. V hlave potom neustále premýšľate, či tam bol niekto koho ste poznali a podobne. Do tohto väzenia boli umiestňovaní ľudia označení ako politickí väzni. Keď jedného dňa došlo aj na mojich bratov, ktorí boli uväznení, našla som svojho otca plakať vo svojej izbe. Vždy bol veľmi optimistický človek, ktorý sa nikdy nevzdával a vždy veril v lepšie zajtrajšky. Vidieť ho takto v beznádeji a vedieť, že mu nijako nemôžem pomôcť bolo jedným z najhorších zážitkov v mojom živote. A tiež, keď som zistila, už rok žijúca vo Švédsku, že zomrel pri autonehode. V takýchto ťažkých chvíľach mi pomohla hlavne moja viera, keďže je to veľmi pacifistické náboženstvo s dôrazom na porozumenie medzi rôznymi náboženstvami a kultúrami. Vždy máme hovoriť pravdu a to nám dodáva silu.“

Revolúcia zmenila život Venus na nepoznanie. Ako šestnásťročná utiekla z Iránu. „Moji rodičia chceli, aby som ušla z Iránu, tak som sa vydala cez Pakistan, kde som strávila tri mesiace. Pre mňa to bola svojím spôsobom veľká zmena, pretože som pochádzala zo strednej triedy a napriek všetkému, čo musela moja rodina zažívať, som vyrastala v celkom pokojnom prostredí. V Islamabáde som prvýkrát narazila na kontrast bohatí verzus chudobní. Po troch mesiacoch v Pakistane som ako utečenka získala pas a odletela so Švédska, kde už žil môj starší brat. Vo Švédsku som žila a študovala šesť rokov. Potom som sa presunula do Československa, kde som pôvodne prišla navštíviť pár zahraničných študentov.“

Prečo práve Československo? „Počas môjho štúdia na univerzite prišlo niekoľko študentov z Olomouckej univerzity, s ktorými som sa zapojila do množstva mimoškolských aktivít. Spolupracovali sme s Červeným krížom, Amnesty, UNICEF aj OSN v otázkach rovnosti pohlaví, podporovali sme nápad celosvetového občianstva, čo boli pre mňa veľmi dôležité témy. Rozhodnutiu odísť do Československa napomohli práve spomínaní študenti, niektorí učitelia a hlavne to, že niektoré veci považované vo Švédsku za samozrejmosť, ako sloboda slova, boli v mnohých krajinách nemysliteľné. Dorazila som do Československa a zistila som, že ľudia sa naozaj o takéto veci zaujímajú, možno práve preto, že režim ich násilne väznil vo vlastnej krajine. Cítila som, že by som mohla byť nápomocná komunite ľudí, ktorá sa podobne ako v mojej krajine, nemohla slobodne vyjadrovať. Pôvodne som tu plánovala zostať rok organizovať semináre na univerzite, ale môj pobyt sa nakoniec predĺžil. Vystriedala som niekoľko miest, medzi inými Banskú Bystricu alebo Olomouc, no a momentálne žijem a pracujem v Bratislave.“

Ako už bolo spomenuté, Venus sa s Amnesty prvýkrát stretla na univerzite vo Švédsku. „Na univerzite som sa začala zaujímať o ľudské práva. Veľa ľudí začne počas vysokoškolského štúdia spolupracovať s rôznymi neziskovými organizáciami a v bahájskej komunite sme boli vždy ochotní pomáhať. S Amnesty sme chodili po školách a snažili sa ukázať, že nie všade vo svete to chodí ako vo Švédsku. Spolupráca s Amnesty pokračovala aj v Čechách a na Slovensku. „Posledných 7-8 rokov som sa snažila informovať vládne a mimovládne organizácie a médiá o situácii v Iráne, pretože som cítila, že to je moja povinnosť. Niekedy je to jediný prostriedok pomoci, informovať medzinárodnú komunitu o tom, čo sa deje v Iráne (pokračujúce represie a prenasledovanie bahájov, ale aj ostatných obyvateľov Iránu).“

Venus aktívne spolupracuje aj ako živá kniha a na rôzne stredné školy chodí už viac ako rok. Prečo sa rozhodla byť živou knihou? „Moji priatelia z bahájskej komunity vo Viedni mi povedali, že sa pred pár rokmi stali súčasťou tohto projektu. V tej dobe som nevedela o čo ide, preto som si to neskôr doma vyhľadala na internete. Veľmi sa mi ten nápad zapáčil.  Moja dcéra sa zúčastnila projektu „Výzva k ľudskosti“, kde som sa stretla s ľuďmi z Amnesty. Hľadala som dobrovoľníkov pre moje projekty s rómskymi komunitami a oni zase potrebovali ľudí na živé knižnice. 

Nebola by to Živá knižnica bez otázok študentov. Aké sú tie najčastejšie, ktoré Venus dostáva? „Väčšinou sú to typické otázky, napríklad prečo Iránska vláda prenasleduje Bahajov, ale niekedy aj aké bolo moje posledné jedlo pred odchodom z Iránu (smiech). Hlavne dievčatá sa ma pýtajú aké ťažké bolo opustiť moju rodinu. Častou otázkou je tiež, či som šťastná a prečo radšej nežijem vo Švédsku, kde je život ľahší. A na otázku, ktoré zo všetkých miest, kde som žila je mojím domovom odpovedám, že kdekoľvek, kde človek môže zmysluplne prispievať  do zlepšenia spoločnosti. Momentálne je teda môj domov Slovensko.

Okrem toho, že Venus pracuje v škôlke, venuje sa viacerým spôsobom pomoci druhým. Jedným z nich je spolupráca s rómskou komunitou v Banskej Bystrici. „S Rómami sa mi pracuje fantasticky, pracujem na programe, ktorý pôvodne začal v Latinskej Amerike za účelom lepšieho vzdelávania detí. Zistila som, že nie je určený len pre bahájsku komunitu, chcela som ho teda rozšíriť ďalej a začala som sa angažovať v Bratislave. To ma začalo veľmi napĺňať, že môžem robiť niečo zmysluplné, napríklad pomáhať deťom a rodinám so vzdelaním.  Zapojila som tiež svoje deti, navštevovali sme spolu kurzy a po skúsenostiach so vzdelávaním rómskych detí sme sa rozhodli urobiť kemp, kde sa množstvo takýchto detí môže spoznať a to bola pre nás veľká skúsenosť. Veľa mojich priateľov z Bratislavy  a inde má predsudky voči tejto skupine ľudí, aj ja som mala, ale naučila som sa tieto predsudky búrať bližším kontaktom. Jedna americká fotografka chcela navštíviť niekoľko rómskych oblastí spolu s ochrankou. Povedala som jej nech ide radšej so mnou. Ukázala som jej, že je veľmi veľa rómskych matiek, ktorým záleží na tom, či si ich deti urobili úlohy, či sa majú v škole dobre a podobne. Ale väčšina ľudí týmto veciam neverí, pokiaľ ich neuvidí na vlastné oči.“

A čo plánuje Venus do budúcna?   Založila  som svoju škôlku, keďže som chcela, aby moje deti vyrastali trochu inak. Tak sme začali naberať iné deti, priestory nášho domu začali byť malé, tak sme prenajali väčšie priestory. Týmto spôsobom sme sa dopracovali až do otvorenia prvého stupňa základnej školy a tento rok máme prvýkrát prvákov. Je to samozrejme aj ťažká práca, ale človek zistí, že je vlastne jednoduché vytvoriť pre tieto deti lepšie prostredie. Sú kreatívnejší, ovládajú rôzne druhy umenia. A keď vaše dieťa vyrastá šťastne, je to zadosťučinenie. Stále sa chcem zlepšovať a učiť. Možno by sa raz vrátila späť do Iránu alebo Afganistanu a odovzdala moje skúsenosti s výchovou detí. Aj na Slovensku sa musíme stále učiť ako porozumieť menšinám žijúcim tu, podieľať sa na ich integrácii a to bude ešte dlhá cesta. Je veľmi dôležité vychovávať deti, aby boli pravdovravní a spravodliví ľudia a chceli venovať svoju energiu a talent v prospech celého ľudstva. To je ale výzva pre celý svet, nielen pre mňa.

Autori: Dominik Braun, Martin Sýkora

Foto: Adam Kordoš, Jozef Rojik

Blogy nemusia nevyhnutne reprezentovať názory, postoje alebo politiky Amnesty International.

Živé knižnice majú silu sprostredkovať príbehy ľudí ako je aj ten Kajin a to všetkým tým, ktorí by sa s ňou vo svojom živote možno ani nestretli a ich názor by bol vytváraný len na základe skreslených informácií z médií. Na to, aby sme mohli pomocou Živých knižnice naďalej pomáhať búrať predsudky na školách a vo verejných priestoroch však potrebujeme aj Vašu podporu. Prispejte na organizáciu Živých knižníc TU:

https://www.dobrakrajina.sk/sk/projekt/precitaj-zivu-knizku-a-buraj-predsudky