Za dverami

Dnes to od rána vyzerá na celkom pekný deň. Konečne, minulý týždeň sa to vôbec na jarné počasie nepodobalo, slnko sa na oblohe takmer neukázalo, zato dažďových kvapiek bolo viac ako dosť. Silný vetrisko všetko ešte viac zhoršoval, pri pohľade z okna typická jesenná idylka. Lenže kalendár zavesený na stene hovorí čosi iné, jar je v plnom prúde, o slovo sa prihlásil máj.

Mária má na sebe hrubý sveter, aj v byte je chladno a riskovať v tomto stave prechladnutie, by bolo veľmi odvážne. Opatrným pohybom ľavou rukou prichytí hrnček s drobnými kvietkami, položený na antikorovej tácke. „Ešte bude horúci,“ povie Táňa a pustí sa do skladania manželovej košele. „Nevadí, času mám dosť,“ tichým hlasom poznamená Mária. Ešte pred viac ako týždňom by jej nenapadlo, že bude svojej vlastnej dcére závidieť žehlenie. Ako by aj mohlo, túto činnosť nikdy nemala rada, lenže život niekedy poriadne zamieša karty. Pozorne sleduje každý pohyb horúcej žehličky, ktorá sa kĺže po vzorovanej látke, do okolia uvoľňuje obláčiky pary. „Hneď by som ti pomohla, chcem byť užitočná.“ „Ale, mami, netráp sa hlúposťami, musíš vydržať a budeš aj žehliť,“ povie Táňa láskavým hlasom, nechce byť na mamu zlá, ale občas jej lezie na nervy, najhoršie sú tie jej náreky.

„Keby si musela takto vysedávať ako ja, tak by si ma pochopila,“ nechce sa vzdať mama. „Hm, hlavne trocha viac trpezlivosti by sa ti zišlo.“ Táňa nervóznymi pohybmi poskladá žehliacu dosku a odloží ju do kúta, žehlenia by ešte mala dosť, ale potrebuje trocha pokoja. Skontroluje mamu, odloží prázdny hrnček, zapne jej televízor a zmizne v kuchyni za zatvorenými dverami.

Potrebuje chvíľku pookriať, po maminom úraze sa všetko skomplikovalo, veď sa nevie ani sama obliecť. Kontrolka na rýchlovarnej kanvici už nesvieti, do maličkej šálky naleje vodu, pridá cukor, premieša. Vôňa čerstvo zomletej kávy ju pošteklí v nose, posadí sa k nej, nemyslí na nič, len oddychuje.