Za Matkou Terezou po vlastných zdrojoch

Možno to bol jeden z emailov, ktoré kolujú a vysvetľujú veľké pravdy o obchodoch s liekmi. Možno to bol študent sociálnej práce, ktorý sa popri štúdiu o charite dopočul od nekonvenčného profesora o odvrátených praktikách Misionárok Lásky. Počas sviatočných príprav na svätorečenie Matky Terezy som sa snažila spomenúť si, z akého zdroja moje podvedomie drží informáciu, že Matka Tereza odopierala chorým liečbu.

Príspevok Otakara Horáka ma znova vrátil k úvahe a znova som sa opýtala: ak je to pravda a Matka Tereza bola viac neexistujúcim hrdinom, ako dobrodinkou najchudobnejších, ako je možné, že proces kanonizácie tieto vážne pochybenia neukázal? Je Brian Kolodiejckuk, postulátor zodpovedný za zbieranie dôkazov o svätosti Agnes Gonxha Bojaxhiu, zaujatý výmyselník? Idealizovala sestra Mary Prema Piericková pred médiami, keď na tlačovej besede pred kanonizáciou spomínala na Matku Terezu ako na radostne a so zápalom evanjelizujúcu osobu? A potom, v každej kauze kanonizácie existuje aj promótor, ktorý má hľadať príčiny, ktoré môžu prekážať svätorečeniu. Prečo pri procese nezavážili dôkazy, ktoré sú dostupné v knihách a článkoch časopisov? Prečo verejnosť neprotestovala? Prečo, prečo, prečo? Kardinál Jozef Tomko stretával Matku Terezu osobne: ,,Sprevádzal som pápeža Jána Pavla II. na jeho ceste v Indii a Matka Tereza nás vodila v dome, kde založila svoju rehoľu a ukazovala nám svojich chorých. Pamätám si, ako vedľa nás bolo počuť chrčanie umierajúceho človeka, ktorý bol už ale zaopatrený, očistený, a pritom to nebol asi ani kresťan.“ Larivée vyčíta novej svätici: ,,Keď prišlo na ľudské utrpenie, rada rozdávala modlitby, ale milióny nie. Keď Indiu zasiahli početné záplavy alebo po explózii vo fabrike na výrobu pesticídov v Bhopale ponúkla ľuďom modlitby, ale nie priamu či peňažnú pomoc“, píše Otakar Horák.

Ak sa rozhodneme hľadať dobro, nájdeme ho. Ak sa rozhodneme hľadať zlo, nájdeme ho tiež. Vždy sa prikloníme k pravdám, ktoré naše vnútro priťahujú najviac. Rozhodnúť sa na základe slov druhých, je ako dať sa chytiť udicou, na ktorej visí, čo nám viac chutí. Nikdy som nesledovala život Matky Terezy zblízka, je však ženou, ktorá prudko ovplyvnila dejiny 20. storočia. Verím, že počas jej apoštolovania neboli všetky kroky iba sväté. Ale  necítim odopierať jej svätosť, lebo ak sa každý zahľadíme do svojho života, uvidíme, aké ťažké je preťať reťaz zla, ktoré sa môže šíriť (aj v nás) v rôznych podobách. Aké ťažké je zmeniť kurz a stať sa dobrým. Alebo len: aké ťažké je meniť a zmeniť seba. Matka Tereza to opakovane dokazovala. Prikladám slovo Fera Neupauera: ,,A čo ten príbeh o dílerovi drog, ktorý sa rozplakal, keď počul jej príhovor …iste ste to čítali. Nenazvať to zázrakom?“

_____________

 

Svätorečenie Matky Terezy bolo považované za jednu z pokojnejších ceremónií. Tá však začína tak isto, ako ceremónie vypätejšie: od rána sa na Námestie Svätého Petra hrnuli zástupy veriacich. Vstala som o 5.30 aby som absolvovala cestu cez Rím a dostala sa na námestie dve hodiny pred začatím. Po bokoch námestie nebolo úplne zaplnené. Promenáda vlajok, ľudia posedávajúci v tieni, ktorý im vytvorili okolostojaci. Za mnou dvaja vyčerpaní pútnici z Čiech. Cestu do Vatikánu absolvovali stopom, karimatky a ruksaky pohodené okolo, na jednom z nich pripevnený obrázok Matky Terezy zničený počasím. Predo mnou skupinka starších Talianov zo severu v žltých klobúkoch. Rybárske stoličky, ďalekohľady. Ženy natierali mužom zátylky opaľovacím krémom a tí si ich potom v návale tepla oblievali vodou. Spoločne sa bavili ako dvadsaťroční na Woodstocku, až kým sa celé námestie nemodlilo ruženec. Vlajky, vlajky a ešte vlajky; kosovské hviezdy, macedónske slnko, albánske orly, sem-tam jarmulky. Ľudia tápajúci v dave, chvíľu pred začatím hľadali svoje skupiny. Zahaľujem sa do šatky, lebo mi horí krk, Česi vstávajú z karimatiek. Vedľa stojí kňaz mne nejasného pôvodu, asi Ind. Čierne nohavice, čierna polokošeľa a brožúrka modlitieb, ktorú zhotovili na túto príležitosť. Mám ju tiež a ovievam sa. Žena predo mnou, ďalšia Talianka, samotárka ako ja, zo svojej brožúrky číta, a potom vbehne do davu a prosí ľudí aby sklopili dáždniky, lebo nevidno; ceremónia začína. Dve staršie Angličanky s hrubou vrstvou bieleho krému na tvárach, sa prederú do „nášho“ teritória. Prosia Talianku, aby odohnala ďalšie dáždniky na obzore. Ind drží brožúrku vzpriamene aby z nej mohli čítať ďalšie dve staršie blondíny.

Zrazu si jedna z Angličaniek potrebuje sadnúť na zem a my ostatní jej robíme tieň, pokračujeme v modlitbe. Po chvíli v horúčave nevládze už ani sedieť na dlaždiciach, a tak si líha, lakeť má opretý o moje chodidlo a ja to, samozrejme, dovolím. Ind, napnutý ako struna, ju chráni pred ľuďmi, ktorí prechádzajú okolo, pričom stále drží brožúrku pred očami dvoch ďalších žien. Tie z nej teraz vďačne spievajú. Z dlaní mu kvapká pot. Jedna žena zo skupinky severných Talianov sa otáča k Angličanke a ponúka jej vodu, pýta sa, či je všetko v poriadku. Angličanka prikyvuje. Obe konverzujú vo vlastnom jazyku. Talianka v žltom klobúku za pomoci manžela bez vyzvania rozprestiera nad Angličankou biely dáždnik, snažíme sa jej vytvoriť tieň.

A vlastne nič viac ani nič menej napísať nechcem. Iba o absolútnej oddanosti situácii, ktorú som s tými náhodnými ľuďmi prežila.

Pápež vyhlasuje Matku Terezu z Kalkaty za svätú. Odniekiaľ z ďaleka sa šíri potlesk, až je napokon tak silný, že všetci plesáme srdcom. Vlajky vejú, ja slzím a Talianka, samotárka, si tisne obrázok Matky Terezy k ústam.

Nikto z prítomných v tej chvíli neriešil rozbroje, či Matka Tereza podávala ruky diktátorom. Všetci presne vedia, prečo tam sú. Všetci oslavujú dotyk tejto ženy s ich životom, pretože zmena, ktorá sa vďaka tomu udiala, je ich osobnou skúsenosťou.

Odchádzam, som šťastná a pohľad mi spočinie na slovenských vlajkách. Môj zážitok zo svätorečenia katolíckej misionárky spočíva v jednom: v čudovaní sa, že žijeme v tak všemožnom svete a stále odmietame veriť na zázraky. Alebo jednoduchosť zázraku. Odmietame svätosť ženy, ktorá prispela k mieru vo svete, potrebujeme dokazovanie za prítomnosti porôt a celého Vatikánu. A pritom zázrakov sa v nedeľu udialo toľko, koľko ľudí prišlo na Námestie Svätého Petra. A každé svedectvo je iné a všetky ich ovplyvnila Agnes. Znova si požičiavam slová Fera Neupauera: ,,Nenazvať to zázrakom?“