Za mladi som bol naivným fanúšikom liberálnej ekonómie, ale vyliečil som sa
Otázka dnes vôbec nestojí tak, že si máme vyberať medzi trhom alebo štátnymi zásahmi do ekonomiky. Väčšine ľudí na Slovensku totiž nepomáha ani miklošovsko-sulíkovský liberálny ekonomický prístup, ani Ficova oligarchicko-socialistická ekonomika.
V roku 1991 som začal študovať na Národohospodárskej fakulte Ekonomickej univerzity. Musím sa priznať, že som bol vtedy naivným friedmanovcom a „klausovcom“. Veril som liberálnym poučkám, že štát je najhorší vlastník, že čím viac trhu, tým lepšie. Keď som sledoval ekonomický vývoj v Českej republiky za Klausa a porovnával som ho s ekonomickým vývojom na Slovensku za Mečiara, mal som pocit, že liberálne poučky fungujú. Ekonomický vzostup Slovenska za Miklošovej ekonomickej politiky sa mi spočiatku zdal byť dôkazom o tom, že aplikovanie liberálnej politiky naozaj ekonomike Slovenska pomáha.
Lenže potom prišla svetová ekonomická kríza v roku 2008. Pri analýzy jej príčin, dôsledkov a poučení z jej priebehu som si uvedomil jednu zásadnú vec: Dobré fungovanie ekonomiky sa nedá dokázať makroekonomickými číslami. Ľudia totiž nie sú čísla. A ekonomika štátu má slúžiť ľuďom. Ekonomika môže „číselne“ rásť pekne, ale väčšina ľudí sa môže mať zle. Darmo máme hospodársky rast, ak veľkú väčšinu z jeho ekonomických výstupov dostane iba 1 percento najbohatších ľudí a 90 percent ľudí sa má rovnako, alebo stále horšie.
Na Slovensku žijú tri ekonomické triedy ľudí
Ľudia na Slovensku sa z hľadiska podielu na ekonomickom raste delia na tri triedy. Najbohatších horných 10 tisíc, to sú ľudia, ktorí bohatnú vždy a za každej vlády. Hospodársky rast na za posledných 15 rokov skonzumovali najmä najbohatší oligarchovia, ich kamoši politici a nadnárodné korporácie. Česť patrí výnimkám, slušným podnikateľom, ktorí predávajú svoje produkty na trhoch bez dosahu štátu, najmä na internete.
Druhou ekonomickou skupinou je horných 500 tisíc ľudí, ktorí majú v živote šťastie a dostali talent alebo príležitosť postarať sa o seba samých. Týmto ľuďom liberálna ekonomická politika vyhovuje. Ak sa im štát nestará do života, vedia sa o seba postarať sami a „vybojujú“ si svoj podiel z ekonomického rastu.
Lenže na Slovensku máme aj 5 miliónov ďalších ľudí, ktorí môžu byť rovnako šikovní, ako vyššie spomínaných 500 tisíc, ale stala sa im niektorá z nasledujúcich vecí: Napríklad – starajú sa o svojich starších rodičov, ktorí potrebujú opateru, a preto nemôžu odísť zo Svidníka do Londýna, Prahy alebo do Bratislavy, kde by na trhu práce vedeli uplatniť svoje schopnosti za slušný plat. Alebo pred dvadsiatimi rokmi podpísali ručenie za úver bratovi, ten nešťastne zomrel a odvtedy sú „úverovými otrokmi“, pretože do konca života nebudú vedieť dosplácať tento záväzok. Alebo sa narodili a žijú v Rimavskej Sobote, kde môžu byť radi, že sa vôbec za smiešny plat zamestnajú.
Takíto ľudia bez vlastnej viny nemajú žiaden podiel na hospodárskom raste Slovenska. Naopak, musia sa zadlžovať, aby si vôbec zachovali životnú úroveň z minulosti. Ficov oligarchický štát sa o nich nestará, pretože sú mu hlboko ukradnutí. Ale nestará sa o nich ani liberálny štát, pretože sa vraj majú o seba postarať sami. A pritom oni by sa radi o seba postarali, ak by im štát aspoň trochu pomohol.
Vytriezvenie
Definitívne som sa z liberálnych ekonomických poučiek, ale aj z rečí o sociálnom štáte, vyliečil vtedy, keď som sa začal pozerať na slovenskú ekonomiku z pohľadu mikroekonomických čísel, teda z pohľadu konkrétnych ľudí. Za posledných 15 rokov totiž vôbec nebolo podstatné, či sme tu mali ficovsko-oligarchickú ekonomickú politiku, alebo miklošovsko-sulíkovskú liberálnu ekonomickú politiku. Uvediem iba dva príklady:
Čistý majetok rodín
Od roku 2000 do roku 2015 klesol čistý majetok slovenských rodín v pomere k ich disponibilnému príjmu celkovo o 10 percent. Za Dzurindu a Radičovej to bol pokles približne o 9 percent (za Dzurindu pokles, za Radičovej mierny vzostup) a za Ficových vlád pokles približne o 1 percento.
Pre porovnanie, v rokoch 2000 až 2015 stúpol čistý finančný majetok rodín v pomere k ich disponibilnému príjmu v Maďarsku o 35 percent, v Česku o 16 percent a v Poľsku o 53 percent.
Dlhy rodín
Od roku 2000 do roku 2015 stúplo zadlženie slovenskej rodiny z 15 percent na 53 percent pomeru k jej disponibilnému príjmu. Ekonomicky liberálne vlády Dzurindu a Radičovej si tento 3,5 násobný rast zadlženia rodín rozdelili s Ficovými vládami v pomere 3:2.
Z informácií Štatistického úradu je zrejmé, že zadlžovanie slovenských rodín sa stále zvyšuje. V roku 2010 bolo zadlžených 27 percent rodín, v roku 2014 to bolo už 37 percent rodín. Nulové úspory má 30 percent slovenských rodín a 57 percent slovenských rodín minie mesačne všetok svoj disponibilný príjem – teda nič neusporí. Zadlženosť slovenských rodín v spotrebných úveroch stúpla za posledné dva roku z 25 miliárd na 31 miliárd eur!
Prečo sme na tom takto zle?
Naše každoročne vyprodukované národné bohatstvo (HDP) sa prerozdeľuje extrémne nespravodlivo. Na platy zamestnancov ide na Slovensku iba 39 percent HDP. V Slovinsku je to 50 percent HDP, v Nemecku 51 percent HDP, v Dánsku 53 percent HDP.
Kapitálu (firmám) ide na Slovensku až 51 percent HDP, v Nemecku 39 percent HDP, v Slovinsku 36 percent HDP a v Dánsku dokonca iba 33 percent HDP. Zjednodušene povedané, môžeme mať akokoľvek vysoký hospodársky rast, profituje z toho najmä kapitál a nie ľudia.
Takéto sociálne nespravodlivé prerozdelenie HDP je približne rovnaké počas Dzurindových vlád, Radičovej vlády aj Ficových vlád. Pokiaľ neurobíme niečo s nastavením našej ekonomiky, ktorá slúži ako zásobáreň lacnej pracovnej sily a eldorádo pre zahraničný kapitál, ľudia sa budú mať stále rovnako zle – väčšina bude žiť z ruky do úst.
Hybridná a asymetrická ekonomická politika
Prestaňme si konečne vyberať medzi štátom a trhom. V dnešnej globalizovanej ekonomike zlyháva aj trh, aj štát. Preto nemôžeme takpovediac „vsadiť“ všetko na jednu kartu. Musíme postupovať selektívne, vyberať si ekonomické nástroje podľa situácie a najmä musíme rešpektovať asymetrické postavenie slovenskej ekonomiky na globálnom trhu. Slovenský HDP bol v roku 2016 približne rovnaký ako tržby automobilky BMW alebo reťazca TESCO. To je naša reálna ekonomická sila, s ktorou môžeme vyjednávať s globálnymi ekonomickými hráčmi.
Kde funguje trh, tam nezasahujme. Pomáhajme malým a stredným podnikateľom, znižujme im dane, odvody a odbremeňme ich od administratívy a zložitého účtovníctva. Odmeňujme ich za každého zamestnaného človeka, pretože si to zaslúžia – realizujú tým veľmi dôležitú sociálnu úlohu v spoločnosti.
Ale vo vzťahu k veľkým nadnárodným korporáciám musí štát vyjednávať veľmi tvrdo. Záujmy Slovenska a nadnárodných korporácií sú totiž úplne rozdielne. Korporácia chce minimalizovať náklady, chce platiť minimálne dane a dovážať lacnú pracovnú silu zo zahraničia. Tým chce maximalizovať zisk, ktorý chce s minimálnym zdanením vyviezť zo Slovenska von. V záujme ľudí na Slovensku je však presný opak: chceme, aby každá korporácia zvyšovala svoje náklady na platy zamestnancov, zdanila tu čo najviac peňazí a zo zisku vyviezla mimo Slovenska čo najmenej.
V dnešnej globálnej ekonomike už neplatia žiadne liberálno-socialistické poučky. Slovensko ako menšia ekonomika je nielen hráčom určujúcim ekonomickú politiku, ale aj potenciálnou obeťou biznis stratégie globálnych hráčov – štátnych aj súkromných. Tu nefunguje žiaden trh – iba sila, záujmy a šikovnosť pri ich presadzovaní. Kritériom našej úspešnosti nie sú makroekonomické čísla o hospodárskom raste, ani čísla o raste priemernej mzdy. Žiaden ľudský príbeh totiž nie je priemerný – každý z nás ho žije reálne.
V ekonomickej politike Slovenska by sme sa mali rozhodovať na základe zdravého sedliackeho rozumu. Ak nejaký ekonomický nástroj zlepší mesačný pomer „príjmy/výdavky“ bežných slovenských rodín, a toto ekonomické opatrenie je udržateľné, tak poďme do toho. Na tom, či je tento ekonomický nástroj trhový alebo nie, ľuďom vôbec nezáleží. Ľuďom záleží na tom, aby slovenská ekonomika fungovala v ich prospech a nie v prospech oligarchov alebo nadnárodných korporácií. Napríklad dnes je v záujme ľudí na Slovensku štátny zásah v tom, že vláda nepovolí dovoz lacnej pracovnej sily zo zahraničia do Jaguáru, a tým dotlačí Jaguár k zvýšeniu platov pre Slovákov.
Myslím si, že pre slovenskú ekonomiku dnes platí presne to, čo Teng Siao Pching povedal pred štyridsiatimi rokmi ako odpoveď na otázku, či ide Čína budovať socialistickú, kapitalistickú alebo nejakú inú ekonomiku: „Nie je podstatné, či je mačka čierna alebo biela. Podstatné je, že chytá myši.“