Denník N

Za pekný úsmev

O bradatom knihovníkovi, ktorý si robil svoju prácu poriadne.

Pred niekoľkými rokmi som navštívil Univerzitnú knižnicu a ako úplný nováčik do sveta akademického písania som zamieril k jednému z konzultantov. Odhadoval som ho na štyridisatnika, pôsobil veľmi uvoľnene a príjemne. Okrem zvučného hlasu a dobrej nálady ma na ňom upútali aj dlhé vlasy a brada, za ktorú by sa nehanbil ani svätý Mikuláš (alebo jeho napodobovatelia).

Keď som naňho vychrlil svoje predstavy a zúfalstvo, s pokojným úsmevom sa pustil do práce a po chvíľke bola na svete hotová rešerš. Pripravil mi ju rýchlo a bez nepríjemných rečí. Keď som sa ho opýtal, čo som dlžný, odvetil: „Jeden pekný úsmev.“ Iste, v súčasnosti to môže znieť čudne, ale v jeho prípade bolo jasné, že tá veta pochádza zo srdca. Úsmevom som, samozrejme, zaplatil a vybral sa svojou cestou.

Dnes som opäť v knižnici. Masívnu rešerš mi pripravila iná pracovníčka, no rovnako ochotná a trpezlivá. Príhodu s bradatým knihovníkom som jej medzi rečou porozprával. Mlčky sa pousmiala a keď mi e-mailom zaslala dlhočizný zoznam periodík, trpezlivo mi vysvetlila, čo ďalej a poslala ma do oddelenia časopisov. Tam sa na mňa z fotografie usmieval môj starý známy, bradatý knihovník. Vo fialovom tričku a s čiernym pruhom cez pravý roh papiera.

Aj keď pán, ktorého meno som nikdy nepoznal, už za pekný úsmev pripravuje rešerše na Onom svete, verím, že jeho odkaz pretrvá nielen v tejto knižnici. Verím, že budeme pamätať na to, aby sme svoju prácu pre druhých robili poctivo a ochotne, bez ohľadu na plat a citové či hormonálne výkyvy. A že budeme ľuďom pomáhať len tak, bez fliaš či bonboniér. Za pekný úsmev.

Teraz najčítanejšie