Denník N

Začiatok príbehu a veci s tým súvisiace

Z pôrodnice sme si domov doniesli dievča. Dievča ako všetky ostatné. Niečo po treťom roku sa moje „dievča“ rozhodlo, že bude používať WC ako chalani. Spomienky na to, ako som svojmu dieťaťu vysvetľovala, že nemôže, lebo tak to robia chlapci, prišli až neskôr. V deň, keď vám to puzzle, ktoré „neviditeľne“ skladáte roky, zapadne do seba.

V druhej triede základnej školy sme riešili záujmové krúžky. A ja som opäť vysvetľovala: „Futbal? Ale veď ten je pre chlapcov!“ V ôsmich rokoch začalo odmietanie ženského oblečenia. Brala som to ako fakt s tým, že veľa športuje a ja som tiež v mladosti chodila len v nohaviciach.

Viackrát padli vety ako : „Mami, chcela by som ísť k psychológovi“, no zakaždým som „jej“ povedala, že tam chodia len ľudia, ktorí majú problémy, s ktorými si nevedia dať rady. Čo by mohlo trápiť moje večne usmiate dieťa? Zdôverovalo sa mi predsa so všetkým.. a tak sme tam nešli. Polrok, predtým ako som „to“ zistila, sa u „nej“ rapídne zmenilo správanie. Povedala som si, ok, to bude puberta…

Spätne si neviem odpovedať na otázku, či som tieto i mnohé iné veci prehliadala, nevidela a nepočula, kvôli tomu, že som nechcela, alebo by mi nič také nenapadlo ani vo sne.

Dva roky dozadu. Deň ako každý iný. Až kým pri káve neotvorím počítač a nezistím, že moje dieťa zostalo prihlásené na sociálnej sieti. Ani neviem prečo, spomeniem si na nedávne rodičko, na ktorom nám prízvukovali, aby sme dávali pozor na svoje deti aj na nete. Prebehnem okom správy, až kým ma nezarazí tá jedna, ktorá mi otočí život o 360 stupňov. Moje “dievča“ v nej píše o láske ku kamarátke.

Keď príde domov zo školy, sadáme  si do kuchyne a ja som pýtam, na to čo som našla. A od toho momentu, aj keď som síce nevedela čo sa deje, vedela som s istotou, že je to pravdivé. Ako mama som nikdy nezapochybovala o svojom dieťati práve pre ten obraz z našej kuchyne. Moje dieťa sedelo na stoličke v úplnom tichu s výrazom, akému rozumejú len rodičia .. Určite ho mnohí z Vás poznajú.. tie chvíle, kedy presne viete, že svojmu dieťaťu veríte na milión percent. Že nemáte najmenší dôvod o ňom pochybovať. O dva dni nato ma poprosí, aby sme šli k detskej psychologičke a ja konečne počúvnem..

Ordinácia a príjemná doktorka. Moje dieťa predo mnou odmieta hovoriť, tak je tam dve hodiny samé, kým ja čakám na „ortieľ“. Potom ma zavolajú dnu, sadnem si a dozviem sa to.

“Viete, Vaše dieťa je iné. Ale nie je to inakosť v sexuálnej orientácii. Vaše dieťa sa už roky cíti a prežíva veci ako chlapec. Ide o transsexualizmus.“

Pri tých slovách ma doktorka chytí za ruku, usmeje sa a povie mi: „dýchajte“. Ani neviem ako sme si dohodli ďalší termín, ani ako sme vyšli von. Viem len, že som asi vyzerala dosť desivo, lebo moje dieťa mi celú cestu hovorilo „dýchaj mama“. Lenže ja som takmer nedýchala. V mojej hlave i v duši nastal absolútny chaos a moje pľúca boli zasypané balvanmi. Z toho dňa si príliš veľa nepamätám, zato si presne pamätám tú noc. Nočná mora, v ktorej moje dieťa niekto vraždil. Dookola. A potom milión myšlienok. Nasledujúce noci vyzerali rovnako. A dni? Ticho, plač, ticho. A dva základné pocity:

  1. Toto, čo sa deje je celé moja vina. Určite som niečo pokazila ( Prosím, nikdy toto nepovedzte žiadnemu rodičovi trans*dieťaťa. Aj ak si to myslíte. Naozaj nie.)
  2. Moje dieťa neexistuje. Alebo ešte presnejšie: moje dieťa zomrelo. To, ktoré mám doma, je nejaké cudzie. Je to dieťa, s ktorým už niekoľko dní nehovorím, lebo toho jednoducho nie som schopná. Ono je tiež rado, že hovoriť nemusí.

Som už raz taká: ak padnem, tak až na samé dno. Ale staviam sa pomerne rýchlo. Keď prejde najväčší šok a ja začnem hľadať informácie na nete, príde ďalší. Predstavte si, že sa práve zžívate s tým, že vaše dieťa je iné, ako ste si vyše desať rokov mysleli a snažíte sa to akceptovať. A v tom období  na mnohých stránkach nájdete diskusie s vyjadreniami, že ľudia ako Vaše dieťa by mali zhorieť v pekle,byť izolovaní od spoločnosti, zavretí v ústavoch ako nebezpeční  a podobne. ( Týmto by som tiež rada apelovala na niektorých diskutujúcich pod mojimi blogmi ) To, ako takýchto ľudí vníma väčšina spoločnosti, Vám donesie pocit. č. 3. strach.

Strach z toho, že ak je naozaj pravda to, že vaše dieťa je trans* – a vy hlboko v sebe viete, že naozaj je… Čo potom Vaše dieťa čaká v živote? Strach z toho všetkého, čo bude, aj keď si to neviete ešte ani predstaviť. Strach z toho, že ….

Asi po dvoch týždňoch, odkedy to zistím  mi kamarátka pošle video. S dospelým chlapcom, ktorý je taký, ako moje dieťa. Sedím pri tom videu hodiny a prehrávam si ho dookola. So slzami na tvári, na svetri, v očiach. A potom ho hľadám podľa mena, skontaktujem sa s ním a o ďalšie dva týždne si sadám na vlak do hlavného mesta. Na podpornú skupinu pre trans*ľudí. S kufrom plným obáv z toho, čo ma čaká.  Bola som síce vychovaná k rešpektovaniu všetkých ľudských bytostí  a tak trochu chápala, že sa treba vyrovnať s tým, že moje dieťa je trans*, ale tu ma čakali úplne cudzí, dospelí ľudia. Čo ak sa mi napriek celému môjmu srdcu, duši, nastaveniu zhnusia a cez nich aj moje dieťa? Čo ak zistím, že to vôbec neviem prijať? Čo ak…?

Vstupujem dnu a na moje prekvapenie i úľavu tam sedia… Ľudia. Úplne takí istí, ako ja. Hovoria s priateľkou, ktorá ma sprevádza a počúvajú ma. A K., vďaka za tú vetu, ktorú si mi vtedy povedala: „ale veď to nie je tak, že už nie je Vaše dieťa -,ono je predsa presne také isté, ako bolo“

S tým pocitom a pre mňa tak podstatnými informáciami som sa na druhý deň vrátila domov. A znovu sa na svoje dieťa začala dívať ako na svoje dieťa. Opravila som si v hlave i v duši tú úplne prvú vetu „Z pôrodnice sme domov doniesli dievča na „z pôrodnice sme domov doniesli dieťa“. Časom som ho doma začala volať mužským menom, aké si sám vybral. Postupne sme to oznámili rodine a najbližším priateľom, absolvovali rôzne vyšetrenia.

Svoje dovtedy tak čiernobiele videnie sveta najlepšie chápem na historke z tohto obdobia, kedy som hľadala po celom dome, čo najmodrejšie a najchlapčenskejšie periny. Keď sa syn vrátil domov zo školy a spýtal sa čo robím, dostala som od života jednu z mojich najobľúbenejších lekcií. O tom, ako som bola roky uviaznutá v rodových stereotypoch.  V tom formáte „ chlapci =penis, futbal, autíčka a hlavne modrá .) Dievčatá =vagína, bábiky a ružová.

Nevyberáme podľa toho už kočík? Nepýtame sa svojich tehotných kamarátiek, nieto či bude dieťa zdravé, ale či to  bude chlapec alebo dievčatko? Jasné, určite sa nájdu ľudia, ktorí povedia: „ale veď to je predsa normálne“. (Ja by som radšej použila slovo „zaužívané“ lebo slovo „normálne“ sa naozaj snažím mazať z môjho slovníka.) Chcem povedať, že to rozhodne nikomu nezazlievam, bola som sama taká istá. Ani sa nechcem púšťať do debát o tom čo je lepšie a čo horšie. Len keby sme sa na chvíľu vedeli pozrieť tak, ako sa nepozeráme bežne…tak, ako sme zvyknutí. Možno keby viac rodičov rátalo aj s možnosťou, že sa im narodí trans*dieťa, predišlo by sa tak  mnohým bolestivým situáciám pre obe strany. Možno by sa nám to deti nebáli povedať samé.. ( keď som sa ja svojho syna opýtala, prečo mi to nepovedal skôr, povedal „ mami, ja som Ti nechcel ublížiť“.)Možno to všetko, čo by som ešte chcela povedať v tomto blogu (ale už teraz je hrozne dlhý .) )najlepšie vystihuje tento citát :

„A lot of parents will do anything for their kids except let them be themselves“ BANKSY

 

 

Na záver sa chcem poďakovať všetkým, ktorí nám v diskusii vyjadrili porozumenie a podporu. Rovnako všetkým, ktorí mi napísali niečo ako Michal „nikdy som sa s tým nestretol, neviem si to predstaviť, ale chcem sa pýtať a chcem počuť odpoveď, porozumieť.. A ešte k ľuďom, ktorí písali veci typu „najlepšie by bolo, keby ste obaja zdochli“.. Vám už v diskusii odpovedať nebudem, lebo život ma naučil ešte niečo, je príliš krátky na to, aby som sústredila svoj čas a energiu na ľudí, ktorí neporozumejú nikdy..

 

 

Teraz najčítanejšie

Anna Brawne

Človek a hrdá mama trans*dieťaťa. Obyčajná baba, čo by rada priniesla svoj pohľad na veci, život a svet. "If there’s one thing I’ve learned in life, it’s to fight. Fight for what’s right. Fight for what you believe in, what’s important to you. But most importantly, fight for the ones you love, and never forget to tell how much they mean to you while they’re still alive." " Whoever saves one life saves the world entire." " No Man Is an Island " " Neexistuje nič dôležitejšie, ako zostať človekom" " Musíme opustiť život, ktorý sme plánovali, aby sme mohli žiť život, ktorý na nás čaká."