Zajko chcel iba zaspať, ale namiesto toho rozhádal rodičov na celom svete

Pamäť je milosrdná a asi mnohé matky veria, že jedného dňa im vytesní z hlavy všetky zúfalé večery, kedy nebolo tej sily ako dostať deti do postele. Rev, vresk, plač, hádzanie sa, trhanie pyžama, vyhrážky susedov, že vás udajú na sociálku za týranie detí. Aj takto môže vyzerať ono z reklám známe (a v realite nedosiahnuteľné) položenie krásneho dieťatka do postieľky, zhasnutie a… zabudni. V realite vyzerajú rozhovory matiek o spánku detí asi takto:

„Ako ste spali?“

„Ja nespím už sedem rokov. Čo ty?“

„Priľahla som ho. Prisahám, že hodinu behal okolo obývačky cez kúpeľňu do kuchyne. Zdrapila som ho za slipy, dala na posteľ a ležala som na ňom, kým neprestal kopať a nezadrichmal!“

„Včera som malú hodila mužovi do obývačky a zamkla som sa v spálni. Bola som v takom stave, že keby nebol doma, vyhodím ju z okna.“

„Veď bývate na prízemí.“

„Hej. Čerstvý vzduch unavuje.“

Atakďalej. To len na opis toho, aké strašné môže byť uspávanie detí a učenie ich nejakému životnému režimu. Švédsky psychológ Carl-Johan Forssén Ehrlin to dobre vie a vyplnil medzeru na trhu svojim dielom. Keby matky neboli zo zaspávania detí zrútené, asi len ťažko by sa knižka Zajko, ktorý chce zaspať dostala okamžite na prvé priečky predajností najväčších knižných e-shopov. Tým viac, že si ju autor vydal celkom sám, bez účasti akéhokoľvek vydavateľského domu.

Táto kniha však nie je klasickým čítaním pred spaním. Ak ju predstavíte deťom ako nový príbeh, ktorý by sa im mohol páčiť, zrejme sa ďaleko nedostanete. Obsah je totiž veľmi jednoduchý, až primitívny, obrázky dosť bizarné, kĺžuce na hranici roztomilosti a hororu. Ak ju budete čítať bez prípravy, žiadne dieťa pri nej nezaspí a potvrdíte si, že ste naleteli dobrému marketingu. Tiež treba povedať, že s touto knihou veľa vody nenamútite pri dojčatách, batoľatách ani škôlkarských maláčikoch. Aby o ňu vôbec dieťa zakoplo, potrebuje mať s čítaním pred spaním aspoň akú takú skúsenosť, približne 5 a viac rokov a ochotu skúsiť predspánkovú hru – aspoň tak som to ja predniesla svojim deťom a neboli proti. Kým vám poviem, ako to dopadlo u nás, nemôžem vynechať to najpodstatnejšie.

Viac ako celý príbeh je dôležitý odkaz na obale knihy – Zajko, ktorý chce zaspať je určený rodičom. Ich má naučiť ako môžu pomôcť deťom sa uvoľniť a naladiť sa na pokojné zaspávanie. Obsahuje totiž podrobne opísaný autogénny tréning, čo je v psychológii najčastejšie využívaná forma relaxácie. V skratke ide o to, že pri intenzívnych pocitoch pociťujeme telesné zmeny: pri strese sa nám zrýchli tep srdca, sťahuje sa žalúdok, svaly sú napäté, potíme sa. Úžasné však je, že to funguje aj naopak. Naša myseľ je naprogramovaná tak, že ak si my dokážeme privodiť iné telesné stavy, zmení sa aj prežívanie emócií. Čiže ak sa uvoľníme a naučíme vedome regulovať naše telesné prežívanie, môžeme si výrazne uľaviť od stavov úzkostí, stresu, napätia a podobne. Práve preto by som túto knihu hneď nezavrhovala ako úplnú hlúposť a nezmysel. Mnohé deti naozaj ťažko spracúvajú zážitky zo dňa, ktoré im nedovolia zaspať. Autor v knihe rodičov doslova vedie za ruku, keď boldom v texte označuje pasáže, ktoré máte zvýrazniť, kurzívou časti, ktoré máte hovoriť pomaly a vsúva tam aj miesta, kde máte deti osloviť menom alebo si zívnuť. Súhlasím, človek sa pri takomto čítaní sprvu cíti ako blázon. Znova si však treba pripomenúť, že nečítame deťom obyčajnú rozprávku, ale text, ktorý im má pomôcť sa uvoľniť.

U nás to prebiehalo tak, že sme absolvovali typický večer, kedy si syn urobil úlohy, potom sa spolu hrali, najedli, ešte sa chvíľu hrali, umyli, vliezli do postele, každému som, ako obyčajne, čítala z knihy, ktorú si vybral a až následne na to sme siahli po Zajkovi. Pre úplnosť musím povedať, že obe moje deti boli ako bábätká veľmi slabí, tzv. desaťminútoví spáči, dobre poznám a pamätám si stavy šialenstva, ktoré som prežívala z nevyspatia. Mladšia dcéra sa doteraz v noci občas budí alebo vstane o tretej a odmieta znovu zaľahnúť. Syn už chodí do školy, hráva futbal a šach, preto jemu spánok konečne problémy nerobí (skôr sa už posúva do fázy dlhého ranného budenia). Kým štvorročné dievčatko reagovalo len na vyslovenie jej mena slovíčkom „Áno“ a zvyšok čítania odignorovala hrajúc sa s koníkmi, syn to poňal ako vedecký experiment. Pýtal sa, prečo stále hovorím práve teraz, zaujímal sa o postavy, hľadal, kde je v knihe napísané jeho meno a páčilo sa mu, že je súčasťou deja, snažil sa opakovať zívania, podľa pokynov uvoľňoval telo a skutočne zaspal ešte pred koncom príbehu.

Kiež by existoval fungujúci návod na detský spánok. Ani nie pre deti samotné, tie nakoniec odkvecnú tak či tak, ale najmä pre mamy, z ktorých mnohé musia veľmi skoro nastúpiť do práce a preto sa snažia deti ukladať v časoch, kedy sa to ratolestiam nehodí. Tak, ako po stáročia na túto fázu ľudského života nevymyslel nikto nič všeplatné, ani kniha Zajko, ktorý chce zaspať nemôže byť považovaná za jednoznačný a na každého platný recept. Zo spánkových štrapácií deti raz vyrastú aj bez nej. Rodičia sa však môžu so Zajkom naučiť niečo nové, čo môžu s deťmi, ktoré nedokážu pred spaním zastaviť myšlienkový tok a vyselektovať všetky vzruchy skúsiť, naučiť sa pravidlá autogénneho tréningu a aplikovať ho neskôr už po svojom. Je tiež dosť pravdepodobné, žeby to raz mohlo pomôcť aj im samým. Autogénny tréning, ako je opísaný v knihe, totiž platí aj pre deti dávno dospelé.

Knihu na recenziu poskytlo vydavateľstvo Ikar. Fotografie: autorka

Viac z mojich kníh a recenzií si prečítate tu.