Denník N

Zakážu médiá diskusie na webe?

Ilustračné foto: TASR/AP
Ilustračné foto: TASR/AP

9 poznámok k rozhodnutiu Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

V júni Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) v Štrasburgu rozhodol, že za urážky v internetových diskusiách sú zodpovední aj majitelia webov. Odvtedy sa medzi odborníkmi diskutuje o tom, či verdikt predznamenáva koniec slobodných diskusií na webe. Sú médiá naozaj zodpovedné za všetko, čo ľudia napíšu pod ich článkami? Budú musieť administrátori čítať všetky príspevky a preventívne mazať tie, ktoré by mohli niekoho uraziť? Budú to musieť robiť aj blogeri? Pristúpia médiá k definitívnemu zákazu anonymity? Alebo začínajú zlaté časy pre agresívnych diskutérov?

Na niektoré z týchto otázok odpovie až prax – či už samotných médií alebo slovenských a európskych súdov. Polemika o týchto otázkach je ale zaujímavá aj pre množstvo aktívnych diskutérov.

Nie som právnik, nerobím si nárok na odborný výklad verdiktu ESĽP. Po jeho celom preštudovaní som ale spísal niekoľko poznámok.

Komu sa nechce čítať, môže si pozrieť záznam zo štvrtkovej diskusie na túto tému:

Stručne o prípade

Celý spor sa začal na stránkach najväčšieho estónskeho spravodajského portálu Delfi.ee. Ten v januári 2006 zverejnil článok o prevádzkovateľovi lodnej dopravy k miestnym ostrovom, ktorý nechal trasu v zime prerážať ľadoborcami. Znemožňoval tým vznik lacnejšej a časovo menej náročnej trasy pre autá po silnom ľade. Pod článkom ľudia napísali 185 príspevkov.

Po šiestich týždňoch sa dopravná spoločnosť ozvala. Požadovala zmazanie 20 agresívnych príspevkov a odškodné 500-tisíc estónskych korún (zhruba 32-tisíc eur). Médium ešte v ten deň príspevky odstránilo, no odmietlo čokoľvek zaplatiť. Právnici argumentovali tým, že akonáhle sa administrátori o problematických príspevkoch dozvedeli, konali. Odvolávali sa pritom na zaužívanú prax, podľa ktorej nie je médium zodpovedné za príspevky na webe, pokiaľ na ne nebolo upozornené.

Vec teda skončila na súde, a ten v roku 2008 rozhodol, že médium musí zaplatiť – aj keď stokrát nižšiu sumu – v prepočte zhruba 320 eur.

Právnici portálu Delfi sa obrátili na ESĽP v Štrasburgu, aby preskúmal či rozhodnutím estónskych súdov nedošlo k obmedzeniu slobody prejavu. Neuspeli – 15 zo 17 sudcov rozhodlo, že nedošlo k porušeniu Európskeho dohovoru o ľudských právach (konkrétne článku 10).

1. Diskutéri sú zodpovední za to, čo napíšu. Médiá sa ale zodpovednosti nemôžu zbaviť

Ak teraz niekto tvrdí, že celú zodpovednosť za príspevky v diskusii nesú po novom médiá, mýli sa. Naďalej platí, že diskutéri môžu niesť následky za to, čo napíšu na webe. Sudcovia ale pripomínajú, že médiá sa svojej zodpovednosti nemôžu zbaviť tým, že zverejnia pravidlá diskutovania.

Aj médiá teda nesú zodpovednosť za to, ak diskusia poškodzuje niekomu dobré meno. Poškodený má pritom na výber, či bude požadovať odškodnenie od média alebo od autora príspevku.

2. Niekedy je zložité žalovať samotného autora príspevku

Súd upozorňuje na fakt, že v niektorých prípadoch je prakticky nemožné podniknúť právne kroky proti autorovi problematického príspevku. Ak totiž človek diskutuje pod vymyslenou prezývku, zaregistruje sa na falošný či dočasný e-mail, pripája sa na web anonymne (napríklad cez Tor), je prakticky nemožné ho vypátrať.

Ak médium umožňuje ľuďom diskutovať anonymne, musí podľa súdu niesť časť zodpovednosti. Sudcovia v rozsudku tiež pripomínajú, že existujú viaceré stupne anonymity – diskutér napríklad môže pred verejnosťou vystupovať pod pseudonymom, ale redakcia môže jeho totožnosť poznať, a dokonca aj overiť.

Verdikt súdu je v tomto smere pomerne opatrný, ale v redakciách môže po jeho prečítaní vyvstať otázka, či by nemali administrátori poznať skutočnú identitu diskutérov.

Za zmienku stojí aj názor slovinského sudcu Boštjana Zupančiča, ktorý v priloženom stanovisku píše, že podľa neho je anonymné diskutovanie neprijateľné. “Zdá sa, že sme už zabudli, že nie tak dávno bola totožnosť autorov ‘listov do redakcie’ dvakrát skontrolovaná, než ich bolo možné zverejniť,” napísal. Nuž, a naozaj to tak bolo?

3. Diskusie nie sú len online úložiskom názorov. Aj keď…

Médium argumentovalo, že len vytvára platformu na slobodnú výmenu názorov. Že je vlastne vo vzťahu k diskusným príspevkom len nejakým hostingom, a preto nemôže niesť následky za to, čo vytvoria iní.

Súdy ale nepresvedčili. Hlavným dôvodom bolo to, že médium k diskusiám pristupuje aktívne, vyzýva ľudí, aby komentovali články. Médium síce nie je autorom príspevkov, ale má nad nimi a celým okolitým prostredím kontrolu. Naopak – v momente, keď človek príspevok do diskusie vloží, kontrolu stráca – nemôže ho upraviť ani odstrániť. Médium teda nie je vo vzťahu k diskusiám pasívne. Nevytvára niečo na spôsob hostingu, ale skôr ho podľa súdu možno označiť ako “content service”.

Avšak slovenské, české a ďalšie európske súdy si zákon vykladajú širšie a naďalej chápu, že médium vytvára priestor na výmenu názorov a nemôže vedieť o všetkom, čo ľudia do diskusie napíšu. Štrasburský súd pritom nevraví, že by bol tento výklad nesprávny. To ani nemôže, lebo na to nemá kompetenciu. Len konštatuje, že ani opačný výklad nemusí byť porušením slobody prejavu.

4. Za negatívne reakcie nemôžu vždy novinári, ale majú ich predpokladať

Novinári neraz pustia do svojich článkov priveľa negatívnej energie, živia strach, vezú sa na emóciách či nenávisti. Tým môžu zvýšiť koncentráciu agresívnych príspevkov v diskusiách. Súd ale konštatoval, že text na webe Delfi bol vyvážený a nebol útočný. Jeho právnici tento fakt spomenuli a uviedli, že negatívne reakcie v diskusii neboli dôsledkom novinárskej práce, ale boli vyvolané konaním samotnej dopravnej spoločnosti.

Novinári podľa súdu mali predpokladať, že téma vyvolá negatívny ohlas medzi čitateľmi, a preto mali zvýšiť aj pozornosť v diskusii pod článkom.

5. Informácie sa na webe šíria rýchlo. Médiá musia zasahovať rýchlo

Portál Delfi maže 20- až 30-tisíc príspevkov mesačne (teda sedem až desať percent zo všetkých komenárov). Každý čitateľ môže nevhodné príspevky nahlásiť administrátorom. Diskusný systém automaticky filtruje vulgarizmy. Aj napriek tomu nie sú ich diskusie prechádzkou ružovou záhradou. (A ktoré sú?) Estónske súdy im vyčítali, že v tomto prípade si ani po šiestich týždňoch problematické príspevky nevšimli.

Keďže sa informácie na webe bleskovo šíria, je podľa sudcov nedostatočné odstrániť podobné príspevky po dňoch či dokonca týždňoch. Štyria sudcovia ESĽP v priloženom komentári dokonca hovoria o úmyselnej ignorácii. Médiá podľa nich musia konať rýchlejšie.

Sudcovia András Sajó a Nona Tsotsoria, ktorí ako jediní stáli na strane média, vo svojom stanovisku pripomínajú, že každý si môže ochranu svojich práv zabezpečiť jednoduchým nahlásením problematických príspevkov administrátorom. Pýtajú sa tiež, prečo dopravná spoločnosť šesť týždňov nereagovala a pri tak dôležitej téme neupozornila médium na nevhodné príspevky skôr? Médium má konať okamžite, ale firma môže pokojne vyčkávať a taktizovať?

6. Sloboda prejavu sa nevzťahuje na vulgarizmy a podnecovanie nenávisti

Štrasburský súd pri posudzovaní bral do úvahy sumu 320 eur, ktorú malo médium zaplatiť dopravnej spoločnosti. Zdôraznil tiež, že všetky príspevky boli naozaj agresívne – podnecovali násilie, boli vulgárne, či dokonca rasistické. Neboli to podľa neho sporné tvrdenia alebo hodnotiace úsudky, pri ktorých nie je isté, či ich treba odstrániť alebo nie.

Komentáre v diskusii prekročili hranice oprávnenej kritiky. Súd konštatoval, že sloboda prejavu nemá chrániť tento typ osobných útokov. Môžeme len hádať, ako by súd rozhodoval, keby príspevky neboli evidentne za čiarou a keby bola pokuta naozaj veľká.

Hoci – medzi žalovanými príspevkami bol aj komentár v znení “a good man lives a long time, a shitty man a day or two” (dobrý človek žije dlho, na hovno človek deň alebo dva). Je na diskusiu, či tento príspevok obhajuje násilie a či by ho slovenské médiá po upozornení zmazali, alebo nechali.

7. Budú médiá potrebovať armádu administrátorov? Alebo zakážu diskusie?

Ak majú médiá predpokladať negatívne reakcie a odstraňovať ich v čo najkratšom čase, tak sa nemôžu spoliehať na to, že túto prácu urobia k plnej spokojnosti samotní novinári. Tí na dôkladné čistenie diskusií nemajú čas. Redakcie teda potrebujú vyškolených zamestnancov, ktorí budú diskusie sledovať od rána do noci. Estónsky web Delfi od roku 2013 na tento účel zamestnáva piatich ľudí.

Z rozhodnutia ESĽP nevyplýva, že ak administrátori prehliadnu nenávistný príspevok v diskusii, hrozí médiu zničujúca žaloba. Avšak požiadavka proaktívne kontrolovať všetky príspevky môže v konečnom dôsledku viesť do stavu, že médiá sa už vôbec neodvážia otvoriť diskusiu pod háklivými témami. Alebo môže zvýšené riziko viesť k tomu, že administrátori budú mazať všetky príspevky, ktoré by mohli niekoho uraziť.

Treba tiež uviesť, že ESĽP skúmal postup estónskych súdov vo vzťahu k Európskemu dohovoru o ľudských právach. Podľa európskeho práva ale naďalej platí, že médium nesie zodpovednosť až za tie príspevky, na ktoré bolo upozornené. Problém ale môže nastať, ak budú napríklad slovenskí sudcovia nesprávne interpretovať rozsudok ESĽP a potrestajú médium aj za tie príspevky, o ktorých nevedelo. Vzhľadom na malú skúsenosť našich súdov s podobnými prípadmi sa to môže stať veľmi ľahko.

8. Médiá na diskusiách zarábajú. Naozaj?

Presvedčenie, že médiá na internetových diskusiách len zarábajú, je bežné medzi čitateľmi a zjavne aj medzi sudcami. Tí v rozsudku píšu, že čím má médium viac príspevkov v diskusii, tým väčšiu má čítanosť. Čím väčšiu má čítanosť, tým viac zarába na reklame. Zdá sa to byť logické, ale väčšina manažérov médií by mala k tejto rovnici pripomienky.

Áno, diskusie môžu viesť k tomu, že ľudia strávia na webe viac času. Ale to ešte neznamená, že médium automaticky zarobí na reklame viac.

Navyše, ako píšu sudcovia Sajó a Tsotsoria, skutočnosť, že médiá fungujú na komerčnom princípe, nemôže byť použitá proti nim. Nemôže byť zámienkou, aby niesli zodpovednosť za iných a aby došlo o obmedzeniu slobody prejavu.

9. A čo blogeri? Sú zodpovední za príspevky pod článkami?

Súd vylúčil, že by sa toto jeho rozhodnutie dotýkalo služieb, kde samotní užívatelia otvárajú nové diskusné vlákna. Ak teda ľuďom žiaden prevádzkovateľ neurčuje tému, o ktorej majú diskutovať, tak sa ich tento verdikt netýka. Rozhodnutie teda nemá vplyv na rôzne diskusné fóra a poradne, sociálne siete a dokonca ani na blogy.

Samozrejme, to, že sa ich tento rozsudok netýka, neznamená, že by sa ich nedotýkalo európske právo. Naďalej teda platí, že ľudia môžu niesť zodpovednosť za to, čo vo virtuálnom prostredí zverejnia.

Záver

Verdikt ESĽP treba brať s chladnou hlavou. Posudzoval špecifickú situáciu, v ktorej bola udelená veľmi nízka pokuta za niekoľko veľmi agresívnych komentárov. Skonštatoval, že estónske súdy svojim rozhodnutím neobmedzili slobodu prejavu.

Rozsudok nemusí predstavovať žiadnu katastrofu pre internetové diskusie. Naďalej totiž platí európske právo, podľa ktorého sú médiá zodpovedné až za tie príspevky, na ktoré boli upozornené.

Pohroma môže ale nastať vtedy, keď budú slovenské súdy verdikt ESĽP interpretovať nesprávne a budú požadovať, aby médiá naozaj skontrolovali každý jeden príspevok v diskusii. V tomto je rozhodnutie sudcov v Štrasburgu nešťastné a otvára priestor pre naozaj škodlivé verdikty súdov na národnej úrovni.

 

Prečítajte si tiež: Sociológ Simon Smith napísal na blogu zaujímavú úvahu o tom, či vôbec môžu byť internetové diskusie slušnejšie. A či to od nich máme vyžadovať. Nemali by sme sa skôr zamerať na to, aby diskutéri viedli svoje spory do dôsledkov?

Teraz najčítanejšie

Filip Struhárik

Redaktor a editor Denníka N. Pripravuje MediaBrífing - týždenný newsletter o médiách a internete. Pochádza z Martina, vyštudoval žurnalistiku, v rokoch 2009 - 2014 pracoval ako editor online spravodajstva a projektový manažér na SME.sk. V roku 2019 dostal na Novinárskej cene čestné uznanie „za prínos k rozvoju digitálnych médií a online žurnalistiky“ a za to, že sa stal „watchdogom sociálnych médií“. V roku 2020 získal Cenu otvorenej spoločnosti venovanú pamiatke Karola Ježíka. Jeho novinársku prácu ocenil dvakrát aj Literárny fond. Je členom hodnotiacej komisie projektu Konšpirátori.sk a spolupracuje s medzinárodnou organizáciou Reportéri bez hraníc. Napísal knihu Co je nového v médiích.