Základné kameňe spisovatelského umeňja (I)
Baví ma, že tá rímska jednotka v zátvorke vyzerá trochu ako – viete čo. A tam ma môžete po dočítaní poslať, ak ste schopní argumentačne doložiť, že tam patrím.
Téma je veľmi, preveľmi široká, a tak ju pojednám v sérii článkov. Priebežne pritom bude čoraz zjavnejšie, aké sú moje názory na literatúru staromódne.
Príde mi najjednoduchšie vyjsť z premisy (pozoooor, cudzie slovo), že každé umelecké dielo tvorí obsah (ČO) a forma (AKO). Budete znieť o dosť inteligentnejšie, ak miesto toho budete hovoriť o fabulách a sujetoch. Ja sa ale nesnažím robiť dojem, snažím sa byť zrozumiteľná.
To, čo nasleduje, nie sú definície, ale moje názory. Okrem ČO a AKO ma (najmä v súvislosti so súčasnou slovenskou literatúrou) naozaj eminentne zaujíma aj PREČO.
ČO
Táto časť je veľmi jednoduchá, písať sa dá o predsa čomkoľvek. Stratili ste sa cestou zo školy. Rozišla sa s vami žena, zrútil sa vám svet. Pohádali ste sa s mamou. Umrel vám pes, mačka, iné zviera. Alebo si nejaký príbeh vymyslíte. Trnavské Mýto obsadili bytosti z iného sveta.
Ak máte v úmysle čitateľa baviť, je to vaša vec, a potom si skutočne píšte, čo (aj ako) sa vám zachce.
Ak ašpirujete na nejaký zásadnejší umelecký počin a chcete sa považovať za seriózneho spisovateľa, mohli by ste sa predovšetkým zamyslieť nad tým, čo vás vlastne motivuje.
Odpoveď, že niekoho to písanie „proste baví“, je pre mňa na facku. Áno, presne tu to začne byť zaprášené. Myslím si, že písať by sa malo z nejakej vnútornej potreby. A že mám naozaj svetu čo povedať. To, že mi zomrel pes, si naostatok môžem zapísať aj do denníka. Príliš veľa ľudí si to neuvedomí.
Trochu sa bojím pokračovať, cítim, že sa do popredia tlačia frustrácie nahromadené vo mne z predchádzajúceho zamestnania. Niekoľko rokov som pracovala vo vydavateľstve a videla záplavy rukopisov, ktoré sa autorom zjavne zdali nádejné. Doteraz ma to budí zo sna.
Skúsme ináč – nehovorím, že nás má motivovať túžba po spáse ľudstva umením. Je všeobecne známe, že Dostojevskij písal hlavne preto, aby mal peniaze na svoju gamblerskú závislosť. Stendhala poháňala jeho krajná ctižiadostivosť, túžil po uznaní. (Stendhal bol divoký. Do denníka si poznačil, ako si ženu pridržať lakťom, ak sa príliš vzpiera v intímnych chvíľach.) Na druhej strane, majú niečo spoločné – štvala ich vášeň. Nepísali preto, že by ich to „bavilo“. Bolo to pre nich bytostne dôležité.
Som romantik, mám sklony predstavovať si, že taký intenzívny vnútorný tlak sa prejaví aj na výsledku. Dá dielu náboj. Je väčšia šanca, že to nebude čajové. (Ako sa hovorí, musíš horieť, aby si zapálil.) S tým by sa, pravda, dalo polemizovať. Polemizovať by sa dalo so všetkým, no nechcem zložiť článok zo samých odbočiek.
Aby sme sa posunuli, povedzme, že nám zomrel pes a cítime neodolateľnú potrebu o tom napísať poviedku. Určite bolo v dejinách ľudstva napísaných už mnoho poviedok o mnohých mŕtvych psoch. Odradí nás to? Neodradí. Pretože my to napíšeme ináč.
AKO
Nejde iba o to, či sa svoj príbeh osobnej straty rozhodneme vyjadriť poviedkou alebo veršovaným eposom. Forma je aj jazyk. Forma je okrem toho ešte všeličo, ale ja sa zastavím pri tom jazyku a pohodím vám sem niekoľko fragmentárnych postrehov.
Svoj jazyk používame obvykle bez rozmyslu. Mama sa pýta, čo chcem na raňajky. Nepotrebujem päť minút na to, aby som nejako sformulovala, že rožok s maslom. Umelecký text je niečo iné. Záleží NA VŠETKOM. Caps lock je namieste. Lebo toto je ďalší bod, ktorý adeptom spisovateľského remesla často uniká.
Rudo Sloboda poznamenal v jednej eseji: „Šikula vie, že pre spisovateľa niet bezvýznamného slova.“
Počas univerzitných štúdií nám jeden profesor v rámci nejakej hodiny hovoril niečo podobné o umení hereckom. Je treba si byť vedomý každého pohybu – zdvihol ruku, jemne ňou pohol dopredu a hovorí: „Hmota proti hmote.“ Takmer ste cítili, ako sa tá dlaň prediera vzduchom. Geniálne.
Nehovorievali nám rodičia: „Trochu sa zamysli, kým niečo vypustíš z úst?“ Mali pravdu. A to vtedy ešte netušili, že príde éra internetových diskusií.
Vilikovský v jednom rozhovore povedal, že niekedy za deň napíše len jednu vetu, a aj tú na druhé ráno škrtne. Možno preháňal, ale na ilustráciu je to presné. (Ale ja by som mu to aj verila. Čítajte Vilikovského, uvidíte.)
Jediný autor mojej generácie, ktorý toto berie zodpovedne, je Balla. Balla nehádže vety, ako keď si vy ráno nakážete ten rožok. Má to premyslené. A nepustí text z ruky, kým si to nevycizeluje. To nikto iný nerobí. Dobre, možno je načase zahrnúť sa do štatistík – ja som sa o to tiež vždy snažila, úporne, autisticky, a myslím, že sa mi to darilo. Ale celkový obraz kazí trebárs pri mojej poslednej knihe práve fakt, že bola napísaná bez vnútornej potreby. Takže je to výborne napísané, ale v podstate o hovne. Na druhej strane, to je ešte stále lepšie oproti mnohým iným autorom, ku ktorým sa časom dostanem a ktorí nevedia ani ČO, ani AKO, a predsa vytrvalo publikujú.
Ak ste pozorne čítali predchádzajúci článok, možno ste si teraz všimli, že mám tu hore vo dvoch vetách za sebou napísaná, napísané. Neviem to napochytre preformulovať. Ale teraz je obsah dôležitejší než forma. Niečo sa vám snažím povedať. Aj keď krivo.
Ďalej.
Do tejto podkapitolky (AKO) rozhodne patrí štýl. Úvahami o štýle trávim zimné večery. A bude to na celý život. Zadefinovala by som si ho zjednodušene ako trademark. Vidíte úryvok a hneď uhádnete autora. (Nie preto, že je to o Budapešti, a tak to asi bude Kepplová, alebo že sú tam cigoši, bude to Agda Bavi Pain – to by bolo ČO.) Štýl si spájam s kvalitou. V tejto súvislosti ma mätie Ivana Gibová; zdá sa mi totiž, že má svoj štýl, konzistentný a ľahko rozpoznateľný, ale kvalitná literatúra to rozhodne nie je. (Zato však vtipná. Guilty pleasure jak vyšité.)
Začína to byť príliš fragmentárne. Naspäť do lajny. Chcem zmieniť predovšetkým jedno trochu kontroverzné vyhlásenie Ivana Koleniča, že totiž písanie na počítači zničilo štýl v slovenskej literatúre (ak zostaneme na našom dvore) – dnes všetci píšu rovnako.
Počula som ten rozhovor prvýkrát asi pred rokom a odvtedy ešte niekoľkokrát, je dostupný v archíve Slovenského rozhlasu. Doteraz naň často myslím. Verona Šikulová, druhý hosť relácie, povedala, že píše normálne rukou na papier a potom si to prepisuje do počítača. (Zopakovala túto informáciu neskôr v inom vynikajúcom rozhovore, tentoraz s Vladimírom Petríkom. Ktorý, ak vás to zaujíma, píše na stroji. Mňa to všetko zaujíma veľmi.)
Je to radikálny výrok a môžeme ho brať s rezervou, faktom však ostáva, že na počítači píšeme ináč. Na obrazovke je veľmi ľahké sledovať celok, kedykoľvek sa vrátiť, niečo skontrolovať, vymazať, prepísať či úplne poprehadzovať odstavce. To sa do určitej miery dá aj v zošite, ale ak tú mieru prekročíte, vznikne priveľký chaos, a vy si to zrejme budete musieť prepísať nanovo, aby ste sa v tom celkom nestratili. Či? Oponujte, čakám.
Okrem toho vás zrejme klávesnica neunaví tak rýchlo ako pero. Takže máte ideálne podmienky pre rozlet. Päťsto strán ako nič.
Toto nemám premyslené. Len si tu tak nad tým uvažujem.
Pán Kolenič svoju myšlienku trochu rozvinul a spomenul pritom Vincenta Šikulu. Nie náhodou sa nám tu toto veľké meno slovenskej literatúry vracia. Šikulov štýl je jedinečný. Nikdy v našej tvorbe nebolo slovo bližšie hudbe. Mám TAKÚ chuť citovať. Ale to by sa článok už neúnosne predĺžil.
Nemyslím si, že by Šikulovu muzikálnosť počítač bol býval zabil. Ale naozaj sa zamýšľam nad tým, že dnes možno o niektoré svojráznosti niektorých autorov prichádzame. Ako povedal pán Kolenič – všetci píšu rovnako – a toto sa ako jedna z možných príčin ponúka. Ja neviem. Mám dopité pivo a asi to balím.
Záverom poznamenám, že k nadpisu tejto série ma inšpiroval Instagram, kde som počas bezprizorného preskakovania medzi profilmi emo teenagerov (snažím sa zostať v obraze, keď ide o život mladšej generácie) natrafila na #kameňe. Príde mi to super. Zvyšok som si vymyslela.
Szia, priatelia, spite tuho a sladko jak gaštanové kone, nech zajtra nevyzeráte jak neprebudení.
