Denník N

Základné kameňe spisovatelského umeňja (II)

Začnime od začiatku. Prvý diel úplne od začiatku nebol. Alebo ako sa to vezme. V každom prípade si nepotrebujete prečítať predošlú časť na to, aby ste porozumeli tejto. To vám nijako nepomôže. Nič, nič vám nepomôže. (smiech)

Keď som pred časom písala SAMUEL SAMUEL, bolo to len pre radosť, bol to verejne odovzdaný darček Samuelovi, literárne graffiti, nežný pozdrav cez megafón. Tak či tak – srdce zaspievalo, nastúpil rozum, aby sa na to pozrel zbližša. Napadlo mi pritom, že by niektoré tie úvahy mohli byť užitočné či inšpiratívne pre ďalších, pre vás, maliarov slov.

Netradične asi prejdem rovno k veci. Odkazujem priebežne k vlastnému textu (tu).

Napríklad rozprávač. Ako povedal Beckett: „Dofaka s prvou osobou.“ Súhlas. Samozrejme je to úplne právoplatný postup, akurát mám intenzívny dojem, že nám to v poslednej dobe v praxi neraz degeneruje do podoby akejsi prostoduchej selfie literatúry. Rozumieme si? Alebo príliš dlhá veta?

Taaakže si poviem, že budem rozprávať v tretej osobe. Stojím ďalej pred rozhodnutím, čo všetko bude rozprávač vedieť. Otázky: Je to nezaujaté oko, ktoré vidí iba povrch? Či oko vševediace, ktoré je schopné čitateľovi priblížiť vnútorné pochody ktorejkoľvek postavy? A ak je vševediaci, bude neutrálny, alebo bude zainteresovaný?

Follow me?

Napríklad veta hneď z úvodu:
Neobrátil sa k nej, iba rukou ju nahmatkal, zaboril jej prsty do vlasov.

Môžem povedať, že ju nahmatkal nežne, alebo že jej prsty do vlasov zaboril vášnivo, prípadne nedočkavo, prípadne so zvláštnou, dojemnou urgenciou. Tým text citovo zafarbím; podsúvam čitateľovi, ako si má Samuelove gestá interpretovať. To nie je zle. Je to skrátka voľba, rozhodnutie, ktoré zrejme musíte na začiatku urobiť. A držať sa toho.

Ináč, keď sme pri tom, pozoruhodný rozprávač je trebárs v Kepplovej Refluxe. Sledujte ho, až to budete čítať. Akurát som si nebola ani trochu istá, že je pozoruhodný zámerne.

Okej. Rozhodla som sa, povedzme, pre to nezaujaté oko. To mi ďalej trochu spôsobuje problémy, obmedzilo to totiž moje možnosti, čo o postavách povedať. Ale to je dobre! Prečo je to dobre? Pretože obmedzenia roznecujú vynaliezavosť. A na vnútorné pohnutia hrdinov nepotrebujem nutne plytvať (akostnými) prídavnými menami (bola krásna, bol nervózny), komunikujeme predsa aj neverbálne. Ak niekto zvesí plecia, rozumieme, že situácia je neradostná.

Keď už tvrdím, že treba vybrať si rozprávača a držať sa ho, mohla by som vysvetliť ten rozšafný slalom medzi ich a er-formou, ktorý bije do očí v samom úvode SAMUEL SAMUEL.

Má to vysvetlenie, ktorým by som sa radšej nechválila, tak odveďme pozornosť. Aha! – Ak píšete dlhší text, je možné, ba pravdepodobné, že chvíľu, niekoľko strán potrvá, kým sa vám takpovediac usadí štýl. Nejako začnete, ale ešte nemáte úplne presnú predstavu, ešte len sa rozbiehate; postupne si nájdete, čo vám vyhovuje, a bežíte až do cieľa viac-menej vyrovnane. Keď sa potom obzriete za seba a prečítate si začiatok, môže z celku štýlovo trochu vypadávať. Ako keby ste s veľkou vervou, v záchvate inšpirácie začali štrikovať šál a chvíľu hádzali raz hladko, raz obratko, kým si ujasníte, že na šál je lepšie iba hladko, nemá zmysel zdobiť.

K týmto prvým krivým stranám sa potom treba vrátiť a prerobiť ich. Ja som to neurobila. Neberiem sa príliš vážne. Vodu kážem, víno pijem.

To bol oslí mostík.

Mnohí autori sa domnievajú, že na to, aby mohli tvoriť, sa potrebujú stimulovať alkoholom. Sadnú si s pohárikom za stôl a cítia sa ako Hemingway. Dobre. Mám k tomu dve poznámky: Za prvé, do švungu sa dá dostať aj inými metódami, aj keď to, pravda, trvá možno o trochu dlhšie než kopnúť do seba 0,5l Jamesona. Skúste sa nad tým sami zamyslieť. Za druhé, ak už opití píšete, ešte si to po sebe aspoň raz triezvi prečítajte.

Včera som si hovorila, či to nie je podobné s hudbou. Pustíte si k tomu písaniu hudbu, ktorú máte radi a ktorá vo vás vyvoláva veľa emócií. To, že ste plní emócií, však automaticky neznamená, že ste schopní ich preniesť na papier. (Stendhal: Moment, kedy som dojatý ja a kedy je dojatý čitateľ, sa nekryje.) Tiež som tak práve včera napísala tri strany, výdatne posilnená hudbou (tá istá pesnička stále dokola, celý deň, naveky, toto chcem na pohrebe, you know what I mean). Potom som hudbu vypla a prečítala si to po sebe, euforka ma prešla.

Problém pre pokročilých:

Si ohňostroj nápadov, v hlave jasne vidíš skvelé momenty a dych vyrážajúce dejové zvraty – ale pred sebou máš tyraniu tých mnohých postupných kapitol, čo by tam mali byť, aby čitateľ vedel, ako si sa dostal od babky v kresle k dealerom z hongkonských bočných uličiek. Lebo čitateľa nemôžeme úplne opustiť. Nemôžeme? Pozastavila som sa nad týmto nedávno cestou k chladničke, napadlo mi totiž – veď prečo by všetko muselo byť vysvetľované? Nemusí byť všade logika a kauzalita. Prečo si nepísať len tak pre radosť?

Týmito úvahami sa nezdržujte a cvičte sa na kratších útvaroch.

Keď som spomenula cestu k chladničke, pripomeniem, čo vraj ukázali neurologické výskumy – rýchlou chôdzou sa vám aktivuje mozog. Celá jedna časť sa úplne rozžiari. Verím tomu. Kým som ešte chodievala do práce a z práce, úplne som to cítila. V hlave som napísala TAKÉ veci! Ale potom si sadnete – alebo rovno ľahnete – a máte siedmy boží deň, už nepohnete prstom.

Takže – ak sa v písaní zaseknete, vstaňte a poprechádzajte sa.

Trochu mi to na druhý pohľad pripadá ako ten druh dobrých tipov, keď ti v ženskom časopise povedia, že hej ak máš chuť na zemiakové lupienky, nakrájaj si na kolieska mrkvu. Nuž, ja sa snažím, je na vás, čo si z toho vyberiete.

Uvažovala som dosť aj nad sexom v literatúre. Keby som to vedela lepšie napísať, Samuel s Laurou by sa už iste vyspali. V prvej kapitole. Go for it, man. Akurát neznášam všetky tie chujoviny typu zahryzla si do pery, vzdychla a privrela viečka, alebo dokonca vstúpil do nej. Možno to tam ani nemá čo robiť. Je obrovský rozdiel medzi sexualitou a erotikou. To, čomu sa dnes bežne hovorí erotický román, je z drvivej väčšiny literárna pornografia. Pornografia je v podstate nuda. Alebo no dobre, zábava, ale na ako dlho?

Čítala som trebárs pred dvoma rokmi Hranu rozkoše od Berlinovej a viem, že tam bola nejaká kožená bunda a Ducati a že sa tam šukalo hore-dole po celom tom meste (ktoré autorka, pamätám si z nejakého rozhovoru, nikdy nenavštívila, proste ten román napísala podľa Google Maps). Emocionálna hodnota tejto spomienky je nulová a kultúrne ma to rozhodne nepozdvihlo.

Vedľa toho si spred desiatich rokov stále živo vybavujem leto, slnkom zaliatu kuchyňu a dievča, čo si pred ohromeným Batailleho hrdinom sadá holým zadkom do taniera s mliekom. Don’t ask me why. A potom sa tam ešte niekto zavrie do skrine, že? A pociká sa. Nejde o to, že sú to bizarnosti. Keby išlo o bizarnosti, môžete si prečítať trilógiu o spiacej krásavici od Anny Rice. Annu Rice si všetci vybavujú predovšetkým ako autorku Interview s upírom, ale garantujem vám, že stačí niekoľko strán hociktorej časti tejto trilógie a ani na toho upíra už sa nikdy nepozriete bez rumenca v tvári. A to je teda čisté literárne porno.

Ale sme sa zakecali, čo!
Batailleho vrelo odporúčam, keby vás ten rozdiel medzi sexualitou a erotikou zaujímal. (Mal by.) Francúzi vedia. Aj Nemci. Pozri kapitolu Pornografická společnost, Společnost intimity a Společnost obnažování v knihe Vyhořelá společnost od autora menom Byung-Chul Han.

Aj to bol oslí mostík. Do nikam. Žiadny druhý breh nie je.

Hovorila som si, že je to vlastne veľmi pekné – písať pre jedného človeka. V podstate princíp fanfiction, viete, o čom hovorím, sledujete tento fenomén, všakáno, tak skrátka fanfiction pre jedného človeka. Ako pre Samuela. Pravda, Samuelovi to neprekáža. Niekto by možno neskákal od radosti, čo s ním vyvádzate vo svojich literárnych fantáziách. Tough luck. Ja si píšem s väzňami, toto ma nerozhodí.

Záverečnú úvahu tohto motivačno-inšpiratívneho článku venujem úvodzovkám.

Úvodzovky spomaľujú, nie? Málilinko, ale predsa brzdia flow? Sú to veľmi drobné znamienka, pravda, ale aj bodka je drobné znamienko, a nie je bez významu. Skúsila som tretiu časť SAMUEL SAMUEL napísať bez úvodzoviek. Naozaj mi to pripadá svižnejšie. Ale chce to dosť zručnosti. Pozri, kto to hovorí; občas to človeku chvíľu trvá.

Na dnes stačilo.
Ak k tomu máte pripomienky, ozvite sa. Chcem vedieť, ako to máte vy. S rozprávačmi, s alkoholom a sexom. Cítim vás a cením. Asi traja, štyria z vás mi poslali svoju poviedku, nech poviem, čo si o nej myslím. Som polichotená a vzchádzajú z toho zaujímavé debaty. Ďakujem. Kto sa doteraz hanbil – nehanbite sa, pošlite. V súkromnej korešpondencii som úplne nežná.

Teraz najčítanejšie