Denník N

Zaľúbený autizmus

Kamera ide stromoradím a začíname byť pozorovateľmi troch ľudských príbehov. Teenager, pár a muž v strednom veku. Všetci na odlišnej úrovni spektra autizmu. Moja zvedavosť ma tak priviedla k zážitku, ktorý je oveľa silnejší ako som očakával.

Dnes to pojmem viac cez zážitok a moje dojmy bez pseudomúdrych rečí a omáčok. Je jeden chlapík menom Matt Fuller a ten natočil dokument Autism in Love (USA 2015, 76 min.). Film získal cenu na festivale Tribeca. Zvedavosť ohľadom danej témy a aj to ako je sfilmovaná po „americky“ ma pritiahla do kina. Návšteva bola slušná a po projekcii bola naplánovaná diskusia s britským profesorom.  Tým je Dr. Anthony Bailey, ktorý sa autistickým pacientom  venuje vyše 30 rokov a pôsobil aj na univerzite v Oxforde  Sedíme teda s kamarátmi v kine a ja sa obzerám okolo. Vekový priemer je vyšší a hneď ma ako prvá napadá otázka koľko rodičov, ktorí vychovávajú diagnostikované deti, tu práve s nami sedí?

Tma, pukance (áno, sme prasatá!) a film beží…

Lyndsey a Dave sú spolu 8 rokov, obaja autisti. Lyndsey zasnívaná, umelecky založená, Dave teoretik, vidiac veci cez čísla a vedecké argumentovanie. Na začiatku môžete byť zaskočení jeho nervovými tikmi a asi aj trochu vyrušujú. V skratke – na konci ich časti vo filme vidíme happy end a veľmi romantickú a nešikovnú žiadosť o ruku Je mi jasné, že ženy v sále si hádam aj vzdychli, že by túto udalosť chceli zažiť asi nejak takto, kľudne aj s dávkou trápnosti. Táto dvojica je veselá. veľmi inšpirujúca a asi  najviac rúca u väčšiny podvedomý stereotyp.

Stephen, žije dočasne zas so svojimi rodičmi v St. Paul v Minnesote. Má trvalé zamestnanie. Vo voľnom čase sedí pred televízorom a hrdo sa predvádza pred mamou, sledujúc vedomostnú reláciu, keď odpovedá na jednu otázku za druhou. Jeho žena umiera na rakovinu. On to vie, viackrát to opakuje a vy pochybujete, či rozumie, čo to znamená, či si uvedomuje, čo môže nasledovať. Nesúdite ho pre jeho klamlivú chladnosť, vzbudzovanú monotónnym hlasovým prejavom avšak je možné, že máte problém sa vžiť do situácie.

Lenny je teenager z Los Angeles. Žije s mamou, ktorá ho mala ako dosť mladá. Ich vzťah vyzerá skôr kamarátsky než ako matka a syn. On sám neoplýva sebavedomím, uvedomuje si svoju odlišnosť, je z nej nešťastný a najviac na svete si želá byť “normálny“. Rozpráva nám ako  vníma vzťahy. Niektoré názory ohľadom ženy, ktorá by mala byť jeho partnerkou sú trošku zmätené a vyplývajú práve z jeho nízkeho sebavedomia a tiež sú úplne bežne ovplyvnené médiami v čom sa nijak nelíši od nás. Je to úsmevné aj smutné, dokonca sa rozrozpráva aj o skúsenosti  s prostitútkou :). Počas nakrúcania Lenny padol na svoje dno a nebol na tom najlepšie mentálne. Lenny vo svojej najväčšej úprimnosti a smútku dohovára osobe, ktorá drží kameru aby neplakala, že na to je tu on. Keď ticho v kine zrazu rozbíja celkom hlasný ženský plač z viacerých strán, dostávam odpoveď na svoju prvotnú otázku. Je to mrazivé a zrazu si uvedomujem, že moja zvedavosť ma priviedla k zážitku, ktorý je oveľa silnejší ako som očakával.

autism-in-love-clip3-mezzanine

Matt Fuller si vybudoval k postavám určitý vzťah, na základe ktorého nám podsúva príbeh týchto ľudí jednoduchým a priamočiarym spôsobom, citlivo, rešpektujúc odlišnosť každého jedného príbehu. Kamera miestami pracuje s limitovaným farebným filtrom, ktorý výborne dokresľuje niektoré situácie (špeciálne krásna sa mi zdala scéna keď Lyndsey ide v metre nahor eskalátorom). Hudba pomáha emóciám ale ostáva nevtieravá. Režisér nijak nezasahuje bezprostredne do toho čo vidíte, neuvidíte jeho tvár ani nezačujete jeho hlas. Ukazuje nám ľudí, ktorí môžu byť trochu odlišní od nás ale majú rovnaké problémy. Objavujú vzťahy, randenie, lásku.

V diskusii neskôr kládlo otázky viacero ľudí s touto diagnózou a dodali celému dialógu úplne nový rozmer. Niektorých sa dotklo, že sa ľudia smiali na istých pasážach. Tiež mi to prebehlo s miernou výčitkou hlavou keď sme sa zabávali na niektorých momentoch. No nakoniec sa mi sa skôr zdalo, že ľudia len prijali ruku ktorú k nám dokument načiahol, tým čo nám ponúkol. Otvoril nám oči, vybudoval v nás za tú chvíľu spätosť s postavami, otvorenosť s úprimným porozumením, pokoru aj radosť. Na konci filmu si napríklad všimnete, že už vôbec nevenujete pozornosť tikom, ktoré má Dave.
Áno, ľudia sa smiali, ale aj plakali a mňa napadla ďaľšia otázka. Koľko „zatiaľ nediagnostikovaných“ sedí medzi nami…

 

Film môžete určite nájsť na internete a aj ho podporiť ak ho zhliadnete na oficiálnej web stránke tohto dokumentu (v angličtine).

Fotky zdroj: © A CG Entertainment production

Mrzí ma že som zatiaľ nevidel dokument Jara Vojteka Tak ďaleko, tak blízko (2014) , venujúci sa takisto autizmu. Videli ste ho?
Strávil natáčaním tohto dokumentu 7 rokov. Slovom: sedem rokov! Návštevnosť v kinách neodrazí ani milióntinu energie, ktorú Jaro Vojtek do toho vložil a aj preto každý deň ďakujem za ľudí ako je on.

 

Teraz najčítanejšie