Denník N

Zamilovaný rebel

29 rokov. Toľko nadelil osud anglickému básnikovi a esejistovi Percymu Bysshe Shelleymu: Krátky, no búrlivý život v búrlivej dobe.

Percy B. Shelley sa narodil pred 225 rokmi, 4. augusta 1792, do šľachtickej rodiny. Jeho otec bol úspešným mužom, členom parlamentu. Dúfal, že najstarší syn pôjde v jeho stopách. On si však zvolil inú cestu.

 

Šikana pre dievčenský vzhľad

 

Bezstarostné detstvo sa preňho skončilo rýchlo, v 10. rokoch, keď ho poslali do internátnej školy. Nezapadol do mládežníckej partie. Príťažou mu bol jeho šľachtický pôvod a najmä zvláštny, dievčenský vzhľad, kvôli ktorému sa stával terčom posmeškov. To ho privádzalo k zúrivosti, v hneve si nekontrolovateľne trúfol aj na o hlavu vyšších spolužiakov a ešte viac sa im odcudzil.

 

Utiekal sa ku knihám a skúšal sám písať. Mal len 18 rokov, keď vlastným nákladom vydal román Zastrozzi a spolu so sestrou Elizabeth dve zbierky veršov. Na jeseň 1810 začal študovať na univerzite v Oxforde, kde si našiel len jediného priateľa Thomasa Jeffersona Hogga. Po polroku museli obaja zo školy odísť. Dôvodom bolo vydanie a šírenie brožúrky Nevyhnutnosť ateizmu. Nepomohol ani zásah vplyvného otca. Odišiel do Škótska, kde sa zoznámil so 16-ročnou Harriet a hneď v lete sa s ňou oženil.

 

Shelley – ateista

 

Shelley bol ateistom. Najpriamejšie to vyjadril v Kráľovnej Máb: „Boh nejestvuje. Túto negáciu však treba vnímať ako popretie tvorivého Božstva. Hypotéza o všetko prestupujúcom Duchu, ktorý je rovnako ako svet večný, zostáva nedotknutá…“

 

Manželstvo ako voľnomyšlienkar nebral vážne. Dôležitejšie preňho bolo podporiť írske snahy o slobodu. V septembri 1812 sa v Londýne zoznámil nielen s filozofom a kníhkupcom Williamom Godwinom, ale aj s jeho 16-ročnou dcérou Mary.

 

Očarený Shelley píše zamilované verše (tieto i ďalšie v preklade Jany Kantorovej – Bálikovej):

 

Si jemná, dobrá, no môj svet sa zrúca,

ak zistím, že tá priazeň bola hraná,

ak vyhostíš ma z útočiska – srdca,

či ak sa znížiš k maske pohŕdania,

i keď len preto, aby ukrytou

zostala láska, búrka pocitov.

 

Manželstvo bez lásky? Tyrania!

 

A hoci Harriet čakala jeho druhé dieťa, myšlienkami – a nielen nimi – bol už s Mary. Vtedy napísal báseň Kráľovná Mab oživenú esejami. Dal ju vytlačiť, no z obavy pred prenasledovaním ju nešíril. Napriek tomu sa dostali do predaja pirátske kópie.

 

V jednej z esejí sa zamýšľa nad láskou, nad vzťahom muža a ženy: „Muž a žena by mali byť spolu len dovtedy, kým sa ľúbia. Zákon, ktorý ich zväzuje čo len na krátky čas po skončení vzájomnej oddanosti, by sa mal považovať za netolerovateľnú tyraniu.“

 

Keď prehrmeli napoleonské vojny, odišiel Shelley s Mary, so spoločným synom Williamom a jej nevlastnou sestrou Claire do Švajčiarska, aby sa stretli s básnikom Georgeom G. Byronom. S ním mala Claire milenecký vzťah, ktorého výsledkom bola dcéra Allegra.

 

V Byronovej spoločnosti sa Shelley rozpísal a aj Mary dala na papier hororový román Frankenstein. Po návrate ich čakali dve tragické udalosti. Samovraždu spáchala nevlastná Maryna sestra Fanny a pred Vianocami aj tehotná Harriet, ktorá márne nachádzala útechu u neznámeho námorníka. V liste na rozlúčku prosila manžela, aby dcéru Ianthe dal do opatery sestre a sám sa postaral o výchovu syna Charlesa. Aby mohol naplniť toto jej posledné prianie, zlegalizoval svoj vzťah s Mary, no súd mu zakázal stýkať sa s deťmi, lebo „hlásal a praktizoval to, čo je v rozpore s morálkou“.

 

Zarytý vegetarián

 

Shelley bol zarytým vegetariánom. Venuje tomu jednu esej v sprievodných textoch ku Kráľovnej Mab:

 

„Porovnávacia anatómia nás učí, že človek sa vo všetkom podobá plodožravým zvieratám a ničím nepripomína mäsožravce. Nemá pazúry, ktorými by sa mohol zadrapiť do svojej obete, ani dlhé a zahrotené zuby na trhanie vláknitého mäsa. Aj mandarín s tými najdlhšími nechtami by mal pravdepodobne problémy udržať čo i len zajaca…

Obhajcovia konzumácie živočíchov by si mali overiť svoju spôsobilosť, a ako to odporúča Plutarchos, roztrhať zubami živé jahňa, ponoriť hlavu do jeho vnútorností a utíšiť si smäd horúcou krvou…

Malé deti zjavne uprednostňujú pred mäsom pečivo, pomaranče, jablká a iné ovocie. Postupne si však na mäso zvyknú a čisto rastlinná strava im určitý čas spôsobuje vážne ťažkosti.

 

Staval sa aj proti alkoholu:

 

„Na alkohol si mladý človek zvyká iba s ťažkosťami. Takmer každý z nás si spomenie, ako zvraštil tvár pri prvom poháriku. Čistý inštinkt je vždy neomylný. Rozhodnutie, že živočíšna strava je pre nás tá pravá, je vynesením rozsudku zločinca nad sebou samým. Ba ešte horšie, je to presviedčanie zaslepeného pijana o tom, aké je brandy zdravé…

Koľké tisíce sa zmenili na zbojníkov a vrahov, fanatikov a domácich tyranov, zvrhlíkov a neviazaných dobrodruhov len preto, že konzumovali alkoholické nápoje. Keby boli svoj smäd tíšili len čistou vodou, boli by okolo seba šírili šťastie prameniace z ničím nenarušeného cítenia! Koľko úplne nepodložených názorov a absurdných inštitúcií pochádza od pijanských a neznášanlivých jednotlivcov! Nikto ma nepresvedčí, že keby parížsky ľud tíšil svoj hlad vždy pri prestretých stoloch s ovocím a zeleninou, nedal by svoj brutálny hlas rozsudku smrti nad Robespierrom! Mohli by sa ľudia, ktorých vášne nezvrátili neprirodzené podnety, pokojne pozerať na upaľovanie kacírov? Mal Nero zdravú životosprávu? Svedčí vari o zdraví jeho tvár, znetvorená grimasou nenávisti k celému ľudstvu?

 

Zatiaľ čo Mary čaká ďalšieho potomka, Percy píše pamflety a príhovory, v ktorých vyčíta ľuďom, že žialia nad smrťou princeznej, ale popravu troch robotníkov za ich revolučné aktivity si nevšímajú. Medzitým komponuje svoju najdlhšiu báseň Vzbura islamu, v ktorej podáva vlastnú, zidealizovanú predstavu o Veľkej francúzskej revolúcii, keď jej aktérom vyčíta krvavú pomstu za minulé zlo. Esej o kresťanstve, ktorú napísal v lete 1817, zostala v rukopise. Jeho tvrdenia, že Kristovi nasledovníci prekrútili jeho učenie a morálne zásady, sa Mary zdalo príliš odvážne.

 

Najlepší sonet

 

V roku 1817 napísal aj najlepší sonet Ozymandias, ktorý vznikol pri návšteve výstavy staroegyptských sôch v Britskom múzeu:

 

Hľa, pútnik, čo sa vrátil z diaľky, vraví

nám tieto slová: Pár nôh z kameňa

bez trupu stál tam, z majestátnej hlavy

spleť trosiek v piesku púšte… Zvraštená

tvár, úzke pery, výraz despotu

sú svedectvom, že sochár vnímal správne

tie vášne – pečať mĺkvej skale dal,

svoj výsmech pýche, črty veľavravné.

A do podstavca vyryté sa skvelo:

„Som Ozymandias, všetkých kráľov kráľ.

Hľaď, mocný, zúfaj, vidiac moje dielo!“

Viac nezostalo. Vôkol ruiny

tej obrej sochy bezmedzne a smelo

sa do diaľavy tiahli piesčiny.

 

V roku 1818 Shelley s manželkou Mary, s Claire a deťmi opúšťajú Anglicko a novým domovom sa im stalo Taliansko. Milano, Livorno, Benátky, Rím… Časté sťahovania zaplatili životom dcérka Clara a syn Williams, na ktorého pamiatku napísal jednu zo svojich najkrajších básní. Ochladli aj vzťahy s Mary. Záchranu hľadali v adoptovaní dievčatka, ale to neprežilo druhý rok života.

 

Skľúčený bolesťou za strateným synom Williamom napísal:

 

Synček môj stratený – to v tebe žila

Tá jasná duša, ktorá ohňom zmaru

Svoj prechodný šat náhle pohltila,

Pretože zľahka zakrývala jej žiaru.

A tak hrob skrýva jeho popol nemý,

no ty tam nie si. Nie v tej chladnej zemi.

Ak mohol zmar vziať tvoju bytosť sladkú,

tak pomníkom jej bude na pamiatku

žiaľ, ktorý stihol mňa a tvoju matku.

 

Kde si mi, dieťa, drahá bytosť vrúcna?

Verím, že tvoja duša sýti čistou

a intenzívnou silou svojho súcna

dnes lásku rastlín a iných živých listov,

čo rastú v troskách tohto cintorína.

Chcem veriť v to, že cez korene vzlína

sa do trávy a kvetov, do kalichov,

čo žiaria krásou, blažia vôňou tichou

časť z teba…

 

Rozhovory s Byronom privedú Shelleyho k napísaniu epickej básne Odpútaný Prométeus i k ďalším dielam, ktorých námet našiel v antike, no v ktorých poukazuje na súdobé problémy. Príkladom môže byť Citlivá rastlina, v ktorej alegoricky hlása potrebu Dobra, Krásy a Pravdy. Napriek kvalite básní odtrhnutý od vlasti strácal čitateľov, čo ho viedlo k pesimistickým myšlienkam a odoberalo mu chuť do ďalšej tvorby.

 

Pieseň pre Angličanov

 

V tom čase napísal svoju najlepšiu prózu Obrana poézie a sériu kratších politických básní. Medzi nimi aj Pieseň pre Angličanov:

 

Prečo orieš, Angličan,

keď to všetko zhrabne pán?

Prečo v pote poroby

spriadaš látku na róby?

 

Prečo znášaš chudobu

od kolísky do hrobu,

aby každý parazit

pot i krv ti mohol piť?

 

Prečo, britský včelí roj,

kuješ putá – osud svoj,

zbrane, nech ťa zahriaknuť

má čím tupý leňoch trúd?

 

Máš svoj pokoj, blahobyt,

jedlo, dom, kde dá sa žiť?

Čože je to za život,

že zaň platíš strach i pot?

 

Seješ, no iní budú žať,

pre iných tkáš ten krásny šat,

oberú ťa aj o zvyšok,

kuješ meč – a im zdobí bok.

 

Sej, ale neživ tyrana,

tkaj odev, no nie pre pána,

a svoje si vždy pred ním chráň,

kuj meče – nech máš vlastnú zbraň.

 

Do brlohov ťa naprace?

Jemu si stvoril paláce!

Že duša v putách nevládze?

Ty si si ukul reťaze!

 

Len do úmoru or a kop

A vykop si svoj vlastný hrob,

utkaj si rubáš pohrebný,

Anglicko zráta tvoje dni!

 

Táto báseň sa šírila medzi ľudom a prvé dva verše sa stali bojovým pokrikom anglických komunistov. O chudobe a spravodlivej odmene za prácu sa zamýšľa aj v jednej z esejí.

 

Tragická smrť

 

Leto 1822 trávili Shelleyovci v Lericejskom zálivu Tyrrhénskeho mora. Začal písať básnickú skladbu Triumf života, no už ju nedokončil. Pri plavbe na loďke 8. júla ich zastihla búrka. Po štyroch dňoch našli na brehu neďaleko Viareggia telá Shelleyho a kormidelníka Williamsa. Plavčíka Charlesa si vzalo more. Kvôli vyhlásenej karanténe museli ich telá spáliť na mieste, kde ich našli.

 

Jeho Mary sa s ním rozlúčila nasledujúcimi veršami:

 

Tvoj koráb v slnku pýšil sa,

keď ráno začal púť.

Je poludnie a víchrica,

a do brál hnal ho prúd.

Ó, žiaľ, ó, žiaľ!

Duchovia z morských pien

na vlnách si ťa kolíšu,

 nech spíš svoj večný sen.

 

Na brehu ležíš, ticho spíš,

zvuk hrán z vĺn letí sem,

chór morských nýmf ti nôti v tíš

to večné rekviem.

Sú tu, sú tu

duchovia z morských pien,

keď pri poduške z vodných rias

strážim tvoj večný sen.

 

Znie mojou dušou zjatrenou

plač z diaľav na mori –

to hlbočina ozvenou

o tebe hovorí.

Ó, čuj, ó, čuj!

Duchovia z morských pien

dnes kvília – a mne zostáva

len žiaľ, môj večný tieň.

 

Neskôr spomínala, ako sa jej pár dní predtým zdôveril, že videl svojho dvojníka, ktorý rukou ukazoval na more.

 

O Shelleyho smrti necelý mesiac pred tridsiatkou boli pospletané najrôznejšie teórie. Trpel depresiami a mal samovražedné sklony, možno si ho piráti splietli s bohatým Byronom a nevylučuje sa ani politická vražda, keďže už predtým niekto po ňom strieľal. Loď, ktorú našli pri brehu, mala dieru, ktorá vznikla po zrážke s väčším plavidlom. Jeden zo Shelleyho životopiscov uvádza, že nejaký taliansky rybár sa pri poslednej spovedi priznal, že narazil do Shelleyho lode s cieľom ju vyrabovať, ale príliš rýchlo sa potopila.

 

Denník The Courier škodoradostne napísal: „Shelley, autor akejsi bezbožnej poézie, sa utopil a teraz už vie, či boh existuje alebo nie.“ Mary vybrala zo spáleného tela srdce, ktoré mala až do konca života uložené v Shelleyho zbierke básní. Jeho popol uložili na protestantskom cintoríne v Ríme.

 

Percy B. Shelley zanechal napriek krátkemu životu bohaté básnického dielo, ktoré bolo vzorom pre ďalšie generácie poetov, predovšetkým anglických. Ale medzi jeho obdivovateľov sa hlásili – z filozofického pohľadu – napríklad aj Karl Marx alebo George Bernard Shaw. A jeho verše vnímavému čitateľovi alebo poslucháčovi majú čo povedať aj po dvoch storočiach.

 

Foto: University of Oxford

Teraz najčítanejšie