Denník N

Zápisky zo Srbska: moje 2 týždne v utečeneckom tábore

Kam človek dovidí, nič len polia a spaľujúca horúčava. Vitajte v Srbsku. Foto: autor článku.
Kam človek dovidí, nič len polia a spaľujúca horúčava. Vitajte v Srbsku. Foto: autor článku.

Mestečko Šid v severozápadnom Srbsku má asi pätnásťtisíc obyvateľov. V jeho okolí sa nachádzajú dva utečenecké tábory: Adeševci, postavený doslova na diaľničnej pumpe, a Principovač. V oboch táboroch majú utečenci pevnú strechu nad hlavou, posteľ, pravidelné dávky jedla, sprchu a prístup k zdravotnej starostlivosti. Počet utečencov v týchto táboroch sa nijako radikálne nemení; oba tábory spolu čítajú stabilne okolo tisícdvesto obyvateľov. Začiatkom augusta som mal možnosť stráviť s týmito ľuďmi dva týždne – do Srbska som vycestoval ako dobrovoľník českej organizácie PLNU – Pomáhame lidem na útěku.

I.

Organizácia PLNU sa začala formovať a pôsobiť na balkánskej trase pred dvoma rokmi, keď vrcholila utečenecká kríza a cez Srbsko prechádzali desiatky tisícov utečencov (vtedy primárne zo Sýrie). Čoskoro začalo PLNU koordinovať dobrovoľnícke aktivity v Maďarsku, Srbsku, Macedónsku a Grécku. Momentálne tzv. „Czech Team“ pôsobí práve v spomínaných oficiálnych táboroch v okolí mestečka Šid. Od januára 2017 pomáhajú dobrovoľníci PLNU v táboroch prevádzkovať práčovňu a knižnicu, dohliadať na nočný kľud, rozdávať hygienické balíčky či organizovať voľnočasové aktivity ako sú letné kino alebo hodiny cudzích jazykov.

II.

Do Šidu prichádzam neskoro večer. Cesta mi zaberie celý deň – z časti kvôli môjmu chronickému perfekcionizmu (na každý prestup si musím nechať aspoň 2 hodiny), z časti kvôli zvláštnej tendencii srbských rýchlikov spravidla neprekračovať rýchlosť 60 km/h. Bratislava – Budapešť – Novi Sad – Šid. Teplomer ukazuje štyridsať stupňov. Klimatizácia vo vlaku sa snaží, no nestíha. Na hraničnom priechode v Subotici stojíme asi hodinu – vlak vypne motor a s ním aj klimatizáciu.

Na autobusovej stanici v Šide ma víta koordinátor Milan. Bol by rád, keby som si ďalšiu noc vzal nočnú smenu v tábore, keďže chlapov na nočné smeny je už tradične nedostatok. Nedbám, neprišiel som sa sem flákať. Vtedy ešte netuším, že osem zo svojich jedenástich nocí v Srbsku strávim v stanoch utečeneckého tábora. Netuším ani to, aký vďačný za to budem.

III.

Raz večer sa u nás v Šide zastaví Paolo. Bývalý mestský policajt z Verony si plní svoj dávny sen a na bicykli cestuje okolo sveta. Zahráme si s ním Wish You Were Here a dve hry pokeru. Verona – Francúzsko – Španielsko – Latinská Amerika – Japonsko – Južná Kórea. V Latinskej Amerike si vraj vymýšľal španielske slová. Je to ľahké, vraví, väčšina slov má v Španielčine a Taliančine rovnaký základ. Uvedie vietor ako príklad. Viento – vento. Z Južnej Kórei išiel rovno do Tallinnu, pretože nedostal víza na blízky východ. Tallinn – Poľsko – Rumunsko – Srbsko. Cestuje už 9 mesiacov, o tri týždne by mal byť doma vo Verone. Chce, aby jeho cesta trvala 314 dní – ako číslo pí, nech to má celé aspoň nejaký zmysel. Berie si so sebou malú gitaru.

IV.

Prvý krát v Adeševci. Zaujme ma rôznorodosť jeho obyvateľstva. Afganistan, Pakistan, Sýria, Eritrea, Irán, Irak, Uzbekistan. Ekonomickí migranti, aj tí čo si zachraňujú život (ako sa to populárne zvykne škatuľkovať). Je tu každý, od vyštudovaného programátora, ktorého snom je spraviť si PhD na Oxforde, až po chalana, ktorý si dlhú chvíľu kráti pravidelným vystrájaním na čerpacej stanici a učením sa srbských nadávok, ktoré potom spokojne reprodukuje jej zamestnancom. Stretávam tu rodiny s deťmi i bezdetné páry. Niektorí cestovali sami, ďalší so súrodencami a iní zase s kamarátmi. Sú tu takí, ktorých v Európe niekto čaká, no aj takí, ktorí ani nevedia kam idú. Niektorí prišli nedávno, iní sú tu už osem mesiacov.

Keď sa ich pýtam aké sú ich plány do budúcna, odpovede sa líšia. Najčastejšie sa skloňuje Francúzsko, Nemecko, Belgicko. Taliansko je zase atraktívne kvôli údajnému chaosu, ktorý tam panuje – vraj sa tam dajú najľahšie získať papiere. To je dôležité najmä pre tých, ktorým v Bulharsku zobrali odtlačky prstov a preto je veľká šanca, že by ich z Francúzska či Nemecka ľahko deportovali späť na Balkán. Mnohí, čo tu sú, takú skúsenosť už majú. Mladí si chcú dokončiť vzdelanie. Niektorí univerzitu, iní strednú. Na 16-ročného Afgánca, s ktorým som po večeroch hrával futbal (a ktorý mi dôvod svojho odchodu z vlasti opísal spôsobom „Taliban, one, two, three, boom“) čaká v tábore v Rakúsku otec. Po tom, čo dostanú papiere, si chce dokončiť strednú. Stretávam sa tiež s Pakistáncom, vyštudovaným podnikateľom. Doma vlastnil malý obchod, no ešte si nie je istý čo by chcel robiť keď sa usadí v Taliansku.

Vstup do motela Adeševci. Foto: autor článku.

V.

Miesto: Reštaurácia 4-hviezdičkového hotela v Novom Sade, hneď oproti autobusovej a železničnej stanici. Relatívne veľká koncentrácia turistov.

Čas: 2 týždne od môjho príchodu do Srbska, cestujem domov.

Situácia: Čakám na vlak, má ísť o 3 hodiny. Objednám si espresso a chvíľu ho pijem. Blíži sa čas obeda a tak rozmýšľam ako spojiť hlad s potrebou minúť posledné stovky dinárov, ktoré mi zostali. Na Slovensku by mi ich žiadna banka nevymenila. Poprosím jeden Cézar šalát. Lahodná slaninka, chrumkavé kuracie kúsky – najem sa výborne. Môj vlak čoskoro odchádza a tak si vypýtam účet: 550 dinárov, čašníkovi nechám 600. Prepočítam to do našich – rovných 5 eur.

Ponaučenie: 7-miliónové Srbsko je chudobná krajina.

A napriek tomu sa v prospech celej vyspelej Európy starajú o tisícky utečencov práve oni. Možno preto že chcú, možno preto že musia. Čo by sme robili my, keby nám prischla takáto zodpovednosť?

VI.

V stane s utečencami som spal hneď druhú noc po svojom príchode do Srbska. Stany sú relatívne priestorné. V každom sa nachádza okolo 40 dvojposchodových postelí s mäkkými (a, v závislosti od náročnosti dotyčného, aj relatívne príjemnými) matracmi. Lepšie je spať hore, vravím si – kvôli krysám. Predsa len, na druhé poschodie sa im musí liezť ťažšie. Hneď v prvú noc mi však bolo povedané, že táborové krysy sú šikovné a lezenie im problém nerobí. Takže je to jedno. Do stanov ich láka jedlo – najmä kukurica, ktorú obyvatelia tábora kradnú z neďalekého pola a za stanmi si ju opekajú. Nečudujem sa im, jedlo ktoré dostávajú ich sotva môže nasýtiť. Moja večerná smena spočíva v dohliadaní na dodržiavanie nočného kľudu, čo vo väčšine prípadov vyzerá tak, že prosím Afgáncov aby vypli tú svoju domácu hudobnú hitparádu. Ak ich presvedčím a hudbu vypnú, vyspím sa celkom dobre.

VII.

Počas jednej nočnej smeny sedím na pumpe. Vonku vidím zoradená štyri dodávky. Pašeráci? Možno, nezaujíma ma to – aspoň tak mi to bolo povedané. Nezaujíma to ani srbský komisariát, ktorý sa stará o chod tábora v Adeševci. Vedia, že pokusy o prekročenie hranice (tzv. „games“) sú tu na dennom poriadku, i keď väčšinou sa na ne chodí po svojich. Na srbskej hranici sa nikto nepretrhne aby prechádzajúcich utečencov zastavil. Majú ich radi, no ešte viac keď sú v Chorvátsku. Chorváti však tento typ turizmu nevidia príliš radi, a tak utečencov na hranici zrejme otočia a pošlú späť do tábora. Nočný pokus im nevyšiel, no raňajky by stihnúť mali. Večer sa o ich najnovšom pokuse o prekročenie hranice schuti porozprávajú s kamošmi z komisariátu. Tí im zaželajú viac šťastie nabudúce.

Štyri dodávky na jednej čerpacej stanici sa len tak nevidia. Foto: autor článku.

VIII.

Azda najviac ma po príchode do tábora prekvapil charakter ľudí, ktorí tu žijú v mnohých prípadoch už niekoľko mesiacov. Všetci sú priateľskí, usmievaví, vďační a vždy sa s nami, dobrovoľníkmi, radi porozprávajú. Sú takí napriek tomu, že mesiace žijú v rozpadnutom moteli medzi diaľnicou a kukuricou; napriek tomu, že museli precestovať tisíce kilometrov v nádeji na lepší (a bezpečnejší) život; napriek tomu, že každé dva týždne prídu noví dobrovoľníci ktorí sa ich na to všetko zakaždým pýtajú odznova.

O alkoholizme tu nemôže byť ani reči. Za dva týždne som zažil iba raz, že by mi opitý utečenec nadával – vraj pre nich nerobíme dosť veľa a sme odtrhnutí od reality. A v tom mal pravdu. Vtedy pri ňom stálo asi desať kamarátov, ktorí dávali pozor, aby nespravil nejakú hlúposť a ospravedlňovali sa mi. Na ďalší deň som dotyčného stretol znova. Dokola mi opakoval, ako ho včerajšie vyčíňanie mrzí. Spomenul som si, ako sme u nás v škole vždy zapíjali smútok zo zlého vysvedčenia. Chráňme si našu európsku kultúru!

IX.

Ideme sa pozrieť na Chorvátsko-srbskú hranicu, kde sa v zime 2015 prechádzalo dvestotisíc utečencov, vtedy primárne zo Sýrie. Utečenci tu už nie sú, no je tu mŕtvy pes v sáčku. Uprostred cesty. Buldog? Asi, ťažko povedať. Žeby ho Srbom cez hranicu hodili Chorváti ako malú pozornosť? Vzťahy po vojne stále nie sú ideálne. V severozápadnom Srbsku v okolí Šidu sa v deväťdesiatych rokov bojovalo dosť, pomníkov vojne tu však veľa nenachádzame. Nech sa na ňu radšej zabudne. O pár dní si sem idem zabehať. Psa niekto presunul o 200 metrov hlbšie na srbské územie. Chvalabohu ho už aspoň dali mimo cesty.

Foto: autor článku.

X.

„Verím v Alaha, no neviem či mám pravdu. Kresťania veria v Boha iným spôsobom a možno majú pravdu oni,“ povedal mi Samir, keď som sa zaujímal o jeho vieru. „O tom, že jestvuje len jeden Boh som však presvedčený,“ dodal. Priznávam, o Islame neviem dokopy nič a tak ma ako laika zaujímalo, ako Moslimovia vnímajú svoje náboženstvo. „Áno, som Moslim, ale v prvom rade som človek – ako všetci ostatní. Náboženstvo je až druhoradé,“ vraví mi Ahmed keď ho stretnem po večernej modlitbe. Málo reprezentatívna vzorka na to, aby som si podľa nej vytváral závery o Moslimoch? Zrejme áno.

Motlitba je pre obyvateľov tábora neodmysliteľnou súčasťou dňa. V každom stane je vytýčené miesto pre motlitebný koberček, na ktorého použitie je každý večer pred deviatou rad. Zdá sa mi, že Moslimovia v tábore praktizujú svoju vieru poctivo, no s mierou. S ateizmom sa v tábore nestretávam vôbec. Zároveň tu však nenachádzam nikoho, kto by plánoval zavádzať v Európe šaríu. Ak sa na nás niekde chystajú, tak v severozápadnom Srbsku rozhodne nie.

XI.

„My friend, where you from?“

„Slovakia.“

„Ohh, Slovakia?“

„Yes, Slovakia.“

„Slovakia good refugees or no good refugees?“

„No, unfortunately most people in Slovakia don’t want our government to accept refugees,“ priznávam s hanbou.

Trochu smutný pohľad, no vyzerá, že to čakal.

XII.

Tábor v Adeševci je environmentálny masaker. Najviac si to človek uvedomí pri praní. Systém je totiž taký, že každý obyvateľ tábora svoje oblečenie po vypraní dostane do veľkého modrého igelitového sáčku v ktorom oblečenie čaká, kým si ho majiteľ vyzdvihne. Sáčky sa už znova nepoužívajú – po každom praní dávame oblečenie do nového sáčku. Chlapi si niekedy dajú prať iba jedno tričko, ktoré sa v práčke samo otáča 20 minút. Nuž čo, aspoň bude čisté. Treba tiež spomenúť plastové taniere a príbor, ktoré sa používajú pri každých raňajkách, obede a večeri. Dvetisícsedemsto plastových tanierov za deň. Späť cestujem cez Budapešť, kde sa zastavím v hipsterskom streetfoode na vegánske gyros. Papierový tanier aj drevený príbor sú plne recyklovatelné. Aspoň niečo.

Práčovňa v tábore Adeševci. Foto: autor článku.

XIII.

23:05, FUTBAL. Od diaľnice nás delí asi metrový múrik a zvonidlá. Lopta letí na cestu. Svetlá predpovedajú blížiace sa autá, nikto to nebude riskovať. Prvé auto loptu minie, druhé ju odstrelí o pár metrov ďalej. Hneď ako sa dá, niekto pre ňu vybehne a hra pokračuje. Gól. Striedanie tímov a ja odchádzam skontrolovať tábor. O pár metrov ďalej sa hrajú 10-ročné deti.

XIV.

Sedím v horúcom vlaku a rozmýšľam, či by bolo fér tvrdiť, že som bol v Srbsku niekomu pomáhať. Každý, koho som v táboroch v okolí mestečka Šid stretol, sa sem dostal bezomňa, mesiace tu žil bezomňa a bude tu žiť bezomňa aj po mojom odchode. Bol som len turista. Keď sa tábori v Adeševci a Principovači zriaďovali, mali slúžiť iba ako krátkodobé zastávky pre presúvajúcich sa utečencov. Dnes sa z nich stali improvizované ubytovacie zariadenia pre ľudí, ktorým Európa nedokáže vymyslieť konštruktívnu alternatívu. Srbsko od Európskej únie či organizácii ako Danish Refugee Help dostáva nemalé príspevky na udržiavanie chodu táborov, a tak sa nič nedeje. Ľudia v táboroch zostávajú uväznení v akomsi vzduchoprázdne medzi svojim domovom, vzdialeným tisíce kilometrov, a Európou, ktorá sa pred nimi uzavrela. Plán neexistuje.

XV.

„Aký si mal dnes deň?“ pýtam sa priateľa z Afganistánu.

„Skvelý.“

„Áno? A to už prečo?“

„Skvelý, pretože bol lepší ako ten včerajší. Každý deň sa snažím začať pozitívne, aby bol vždy lepší ako ten predchádzajúci. Nevieš si ani predstaviť aká je tu strašná nuda, no mám tu veľa priateľov. Oni dávajú veľa energie mne, a ja im ju opätujem. Musíme zostať pozitívni.“

Keby to bol povedal Dalajláma, predáva sa to ako bestseller. Komu som sem teda vlastne prišiel pomôcť?

XVI.

Teploty sa šplhajú k štyridsiatke. Možno ešte o pár stupňov viac. Cez deň sa spí, nič iné sa veľmi robiť nedá. Mám šťastie, že vďaka nočnej smene odo mňa počas dňa nikto nič nechce. Na ďalší deň hlásia štyridsaťtri a slnečno. Nevládzeme. Stoický prístup si zachováva len postarší Azziz. Aj jemu je teplo, no nesťažuje sa. Všetko je vôla Alaha.

Moje názory vyjadrené v tomto článku sa nemusia zhodovať s postojmi a stanoviskami organizácie PLNU – Pomáhame lidem na útěku, pod ktorou som v Srbsku pôsobil.

Ak by ste chceli podoriť prácu organizácie PLNU – Pomáhame lidem na útěku, budeme radi ak tak urobíte cez tento odkaz.

Teraz najčítanejšie