Denník N

(Zatiaľ) najlepšia kniha roka je o vraždení v Bosne

Tomu, čo je v knihe napísané, sa nedá nerozumieť. Je to veľmi ťažké čítanie, ale práve preto sa ju jednoznačne oplatí kúpiť. Takéto knihy na Slovensku nevychádzajú každý deň.

Pamätám si tie zábery – vlastne len jeden záber, ako väčšina udalostí sa časom aj obliehanie Sarajeva scvrklo na jediný obrázok, ktorý ostal v pamäti. Je zima, zrejme začiatok roka 1993, v televízii bežia správy, Sarajevo je obliehané. Na kopci stojí delo, okolo neho vojaci, vtedy sotva rozumiem, akí a prečo. Sneží, odtiaľ viem, že je zima.

Nevedel som, nemal som odkiaľ, mama mi povedala: človeku sa to ani nechce veriť, ešte pred pár rokmi tam bola olympiáda. Zdalo sa to byť miesto mieru, každý to mesto miloval a teraz ich tam vraždia a všetci to vedia.

Pravda – Sarajevo je ťažké nemilovať, je to fascinujúce miesto. Uzavreté v hlbokom údolí, do centra smerujú strmé ulice a práve v tom centre, na azda jednom štvorcovom kilometri, sa nachádza hlavná európska križovatka kultúr: v jednej chvíli ste ponorení v úzkych uličkách bazáru, nie v Európe, ale kdesi v tureckom vnútrozemí, stačí ale prejsť cez cestu a ocitnete sa v Budapešti, Bratislave, Viedni, proste doma, v starej dobrej monarchii s jej secesnými budovami.

Je ťažké si to nepredstaviť. Úzke údolie, strmé kopce, nepotrebujete ani kúsok fantázie. Všade sú cintoríny, na chodníkoch Sarajevské ruže – zakonzervované krvavé škvrny z čoraz dávnejšej histórie. Nemusíte chcieť, aj tak sa vžijete do toho pocitu, že kdesi tam hore, na kopci, je niekto, ten niekto má samopal a vy ste v jeho hľadáčiku. Kdekoľvek v centre ste ako na podnose.

Štyri roky sú to, stále neviem nájsť slová. Občas keď počúvam Miss Sarajevo, zvlhnú mi oči, preto ju nepočúvam často.

*

V Bosne funguje tzv. program rekonštrukcie. Každá dedina a každé mesto, ktoré vyhlási, že prijme všetkých svojich predvojnových obyvateľov, môže rátať s pomocou pri rekonštrukcii domov s podporou Západu.

V Bratunaci o tom dokonca nikto ani nerozpráva. Nikto neočakáva, že by sa sem hociktorá moslimka odvážila vrátiť.

O moslimských mužoch nikto nič nehovorí. Ako by nikdy neboli.

V dnešnej Bosne sa nekladú tri otázky: Ako sa má tvoj muž? Ako sa má tvoj syn? Čo si robil počas vojny?

*

Opäť raz malá ale dôležitá kniha, konečne do slovenčiny preložená zbierka reportáží Wojciecha Tochmana Akoby si kameň jedla. Je tak trochu škoda, že skutočné reportáže musíme na Slovensko dovážať, že u nás nemajú podobnú tradíciu a postavenie ako v Poľsku, kde sú nielen samostatným žánrom ale aj rešpektovanou inštitúciou. Možno by sme vedeli viac. Asi nie. Ale možno.

Wojciech Tochman nebol pri čine, ale bol na mieste činu niekoľko rokov po, aby nielen zdokumentoval vojnu – to už urobil kadekto pred ním – ale aby nakresil novú mapu Bosny a Hercegoviny. Aby zmapoval nie ako, ale ako sa dá žiť ďalej, ak si so sebou nesiete nesmiernu ťarchu, traumu a vedomie, že váš sused bol možno (zrejme, určite) vrahom.

Neexistuje žiadna nádej na hepyend, kniha nemá rozuzlenie. V závere je síce náznak čohosi, čo by mohlo pripomínať rozhrešenie a zmierenie, ale z textu, ktorý koncu predchádza, preráža holá nemožnosť toho, čo v ťažkých chvíľach zhŕňame do vety “skús žiť ďalej.”

*

Huso bol kupcom na dôchodku (mal osemdesiat rokov). Sabira – emeritná úradníčka (sedemdesiat). Poctivo pracovali, postavili dom, vychovali deti, pokojne starli. Až do onoho júla (1992). Správnejšie do júna, lebo prvé vraždy moslimov v Nevesinji začali 10. júna. Najprv vraždili bohatých a potom, ako prišlo. Huso o tom musel dokonale vedieť, keď v prvé júlové dni telefonoval so synom bývajúcim v Sarajeve. Nechcel ho trápiť. Vravel, že tu je všetko v poriadku.

Nič nebolo v poriadku. O niekoľko dní neskôr sa ich srbskí susedia (prvý dom od úradu) rozhodli založiť útulok pre srbských tulákov (dnešných nájomníkov). Husa a Sabiru vyviedli za mesto.

Ich telá (ešte dvoch strýkov, ich ženy, ich synov) exhumovali v roku 1997. Sabira mala v šatách zašité peniaze, hodinky a zlato. S identifikáciou nebol problém. Mali pohreb. Neďaleko, na moslimskej strane. Vtedy Husova dcéra prišla na chvíľu do Nevesinja a požiadala o album s rodinnými fotografiami.

Nájomníci sa usmiali, album odovzdali. Dcéra si poobzerala rodný dom, odišla.

 

akob

 

Sú tragédie, ktoré presahujú slová: s toľkým šialenstvom nikto nerátal, tak ani nevznikli slová, aby ho popísali. Nedajú sa dať na papier, čím viac do hĺbky, čím podrobnejšie ich chcete vyobraziť, tým viac sa strácate pod ďalšou a ďalšou vrstvou slov a obraz stále nesprostredkujete.

Wojciech Tochman vraždenie v Bosne okresal na dreň. Podáva správu, text je plný skratiek – napr., atď., – nekomentuje, nič si nemyslí, len zachytáva. Cituje a citáty dopĺňa základnými faktami: názvami, dátumami a počtami obetí. Nevysvetľuje, nehodnotí. Dalo by sa napísať viac, ale načo? Jediné slovo nie je navyše.

Akoby si kameň jedla je panoptikom postáv; tie sa striedajú, prichádzajú, odchádzajú, znova sa vynárajú (hoci zriedka, väčšinou zomrú). Sú epozodické a zameniteľné, ale ich príbehy tvoria celok. Kapitoly sú krátke, nie viac ako jednu alebo dve strany, potom desať minút hľadenia z okna. Je to nesmierne ťažké čítanie, dokonca surové, bohužiaľ pravdivé.

*

V rádiu ohlásili, že máme sedieť doma, lebo nás budú spisovať.

Bol 20. júl 1992, sedem ráno. V našich oknách viseli v súlade s nariadením biele vlajky. Prišli z každej strany transportérmi. Obkľúčili Rizvanoviči a susedné dediny. Mali rôzne uniformy: čierne, hnedé aj maskáče. Srbi.

Z Prijedoru prišli tí v hnedých. Mali tváre natreté čiernou farbou. Tmavé okuliare, nože, obušky, pušky, biele uteráky na ramenách.

Šli z domu do domu. Dodnes počujem ich hlasy. Spolužiaci zo základnej, strednej školy, známi z kaviarní pri rieke.

Niektorí ľudia stihli utiecť. Aj môj odišiel. Odbehol do lesa.

Nevynechám žiadnu exhumáciu. Bol vysoký, mal oblečenú modrú košeľu a pracovné zelené nohavice. Spoznám ho, ruzlúčim sa s ním. Lebo ako dlho možno smútiť za človekom, o ktorom vieš, že sa k tebe už nikdy nevráti?
Tých, čo zostali v dedine, vyťahovali z domov. Zabíjali na dvoroch. Alebo tam pri križovatke, v poli, na lúke. Aj pubertiakov.

Ženám a deťom zakázali pozerať sa z okien. Strieľali do skiel.

Nože si utierali do bielych uterákov, šli ďalej.

*

Aj toto je problém: Bosna nie je ďaleko a nie je nám cudzia. Lietadlom z Viedne do hodiny, autom za necelý deň, to v dnešnom svete nie je vzdialenosť. Ak by sme chceli tvrdiť opak, máme poruke názvy, tým rozumieme. Vieme, čo je Srebrenica – inak obdoba Banskej Štiavnice – podľa čoho sa volá Potočari a čo znamená Breza. Možno aj preto je ten apel väčší.

Bosna je fascinujúca, tak som si z veľkého výletu po Balkáne pred štyrmi rokmi doniesol knihu Iva Andrića Most cez Drinu. Všetko v nej je, láska, história, tragédia, rôznorodosť v dobrom aj zlom, krehké a občas nefunkčné spolunažívanie národných a náboženských spoločenstiev. Autor za ňu získal Nobelovu cenu, kade chodím, tade ju odporúčam.

Akoby si kameň jedla je jej kratšou a zrozumiteľnejšou verziou – tomu, čo je v nej napísané, sa nedá nerozumieť. Je to veľmi ťažké čítanie, ale práve preto sa ju jednoznačne oplatí kúpiť. Včera večer som bol v rádiu, rozprávali sme sa o nej so zvukárom. Obaja sme mali zimomriavky. Takéto knihy na Slovensku nevychádzajú každý deň.

*

(Potočari) Tu – 11. júla 1995 – hľadalo viac ako dvadsaťtisíc ľudí zo Srebrenice záchranu u holandských vojakov OSN. Prišli zo susedného mestečka, ktoré sa odvážne bránilo viac ako tri roky, ale v ten deň padlo: Srbi prelomili obliehanie a vstúpili medzi domy.

Vtedy Holanďania nepomohli obyvateľom Srebrenice. Do Potočari za nimi ihneď prišli Srbi, obkľúčili územie, vstúpili medzi vystrašených ľudí, brali mužov, odstrkovali ženy. Ženám a deťom prikázali nastúpiť do autobusov alebo na nákladiaky (dialo sa to tu, pri týchto stromoch). Odviezli ich – cez Bratunac, Kravicu, Vlasenicu – až k frontovej línii. Prikázali im ísť za svojimi.

Ale tinedžerov (vyššich než stopäťdesiat centimetrov) zastavili v Potočari, rovnako aj starších bratov, otcov, dedov. Vtedy tu Srbi zabili prinajmenšom sedemtisic mužov, dodnes v okolí prebiehajú exhumácie masových hrobov.

Imám zvoláva všetkých pred mešitu. Dnes výnimočne povoľuje ženám, aby sa modlili k Alahovi spoločne s mužmi. Vyzýva veriacich, aby túžbu po pomste nahradili zmierom.

Európu, aby sa postarala o pravdu a spravodlivosť.

Svet, aby sa nikdy, nikde a nikomu Srebrenica nezopakovala.

 

Teraz najčítanejšie