Zažil som piknik po iránsky: „uniesli“ ma do konzervatívnej rodiny

4. časť cestovateľského denníka „S batohom sólo v Iráne“

„Potom do davu vtrhli revolučné gardy na terénnych motocykloch. Krúžili okolo ľudí, strieľali do vzduchu zo samopalov. Aj tu v Isfaháne sme mali niekoľko mŕtvych,“ hovorí Mohayman* a zamyslene si upíja z čaju. „Internet, samozrejme, akoby náhodou padol,“ smutne sa uchechtne a pri slove „náhodou“ prstami naznačí úvodzovky. „Vláda vypojila aj telekomunikačné služby aby sa demonštranti nemohli vzájomne dorozumievať.“

Sedíme na mäkkom koberci v Mohaymanovom byte, zatiaľ čo jeho žena Ašraf nám nosí vyberané iránske špeciality, ktoré nedokážem ani pomenovať. Strávili sme spolu veľmi príjemný deň, ale keď sa debata stočila na protesty po zmanipulovaných prezidentských voľbách, veselá atmosféra razom zmizla.

„Pozri sa okolo seba,“ ukazuje Mohayman postupne rukou na veľkú LCD obrazovku, drahé stereo a moderne zariadenú kuchynskú linku. „Ako počítačový expert na umelú inteligenciu si nežijem zle. V Iráne je nás málo a na západe by som mal určite väčšiu konkurenciu. Aj tak však každý rok rozmýšľame nad emigráciou do Nemecka,“ hovorí mi a pokračuje „Táto vláda spravila z Iránu jedno veľké väzenie.“

S Mohaymanom sme sa spoznali cez couchsurfing. Vozili sme sa autom popri rieke, kupovali si ovocie od pouličných predavačov, a spolu s Ašraf mi vyspevovali rockové iránske pesničky. V trojici sme sa štverali na kopce za mestom a filmovali isfahánsku kuriozitu – trasúce sa minarety. Dodnes sa smejem, ako ma po ceste k minaretom plánovali zamaskovať za Iránca, aby som nemusel platiť drahšie vstupné. Na všetko, čo sa ma biletár opýta, som mal odpovedať „chobe“ (dobre). „Kchobe, kchobe,“ márne som skúšal napodobniť ich kašľavý perzský prízvuk, zatiaľ čo Mohayman s Ašraf sa išli ušúľať od smiechu až tak, že museli pribrzdiť auto pri krajnici.

„Už treba ísť,“ vstupuje do rozhovoru Ašraf a odnáša prázdne šálky z koberca. „Poď,“ vstáva Mohayman s veselým úškrnom „a teraz ti ukážem úplne obyčajných Iráncov. Robotníkov, predavačov a veriace ženy.“ „Kam ideme?“ pýtam sa a zatváram zápisník. „Na piknik s celou mojou rodinou“ hovorí, „to budeš pozerať.“

Chcete pobaviť okolie? Podajte ruku ženám

Už od prvého dňa v Iráne som sa túžil zúčastniť vari najobľúbenejšej miestnej činnosti – tradičného iránskeho pikniku. Fascinovane som sledoval, ako sa s príchodom večera do parkov nahrnú davy ľudí obťažkaných jedlom, pečivom a ovocím. V šere lákavo blikali ohníky čajníkov a od zhrbených postáv sa niesol tlmený smiech a hoci sú Iránci nesmierne priateľskí, pripadalo by mi blbé len tak si prisadnúť a narušiť rodinnú atmosféru.

Oficiálne pozvanie však spadá do úplne inej kategórie. Takže keď Mohayman usadil ženu, švagrinú a mňa do starého Samandu a vypeckoval v aute rádio s iránskym popom, tešil som sa ako decko na Vianoce. Po typicky agresívnej jazde sme prudko zabrzdili pri jednom z mestských parkov, kde už na nás veselo mávala skupina asi tridsiatich príbuzných. Zatiaľ čo ženy vynášali z kufra hrnce s jedlom, Mohayman ukazoval na ľudí rad za radom: „Toto je dedko XY, toto je ženin strýko XY, toto je môj bratranec XY, toto je…“ Zmätený z toľkých perzských mien som úplne zabudol na miestnu etiketu a po západniarsky začal podávať ruku aj prítomným ženám. Spamätal som sa, keď začali odo mňa s piskotom odskakovať, zatiaľ čo chlapi sa na mne náramne zabávali. Dosť zlé, už aj bez toho som bol v parku stredobodom pozornosti.

Spoločnosť sa po chvíli usadila do veľkého kruhu na deky a koberce na zemi. Vyfasoval som čestné miesto medzi staršinami, ktorí ma podchvíľou núkali jedlom a posmeľujúco tľapkali po pleciach. Tlmočila mi Negin – Mohaymanova štrnásťročná neter, zahalená v čádore ako väčšina žien. Na stretnutie so mnou sa očividne pripravovala – v ruke držala anglický slovník. Negin bola akurát vo veku, keď sa v jednom momente chovala ako typické decko, a následne ako mladá dáma ktorá už pomaly myslí na vydaj. „Si ženatý?“ pýta sa. „Nie, žijem s priateľkou.“ Od prekvapenia si dala ruku pred ústa: „Slušné iránske dievča by nikdy tak nežilo s mužom!“ „Je pekná, aké má šaty?“ zaujíma sa vzápätí.  Podávam jej smartfón s frajerkinou fotkou, ktorý následne koluje z ruky do rúk. Ako sa dalo čakať, blond vlasy bez šatky vyvolali patričný rozruch.

Chomejní? Dobrý na napálenie svokry

Mohayman mal pravdu, jeho rodinu tvorili najmä jednoduchí, konzervatívni, veriaci ľudia. Boli však milí, zdvorilí, a úprimne zvedaví na život v Európe. Ja som sa samozrejme vypytoval na život v Isfaháne, ktorý sa mi zatiaľ páčil oveľa viac ako Teherán, alebo iné iránske mestá. Úprimne sa tešili, keď som poznal nejaký iránsky zvyk a tlieskali, keď som správne použil perzský výraz. „Ako často sa takto stretávate?“ pýtam sa Mohaymana s úsmevom, keďže nemôžem uveriť, že by rodina bola až taká súdržná. „Asi raz, alebo dvakrát do mesiaca,“ odpovedá Mohayman. Zistil som, že okrem klasických pikošiek sú Iránci schopní na pikniku riešiť aj množstvo užitočných vecí, napríklad financie, bývanie alebo vzdelanie.

Keďže mená všetkých príbuzných som nemal šancu si zapamätať, v duchu som každému vymyslel prezývku: napríklad dedko vedľa mňa bol „Šáh“, Mohaymanova sestra s odvážnym účesom „Rockerka“, Neginin strýko podľa svojej profesie – „Zeleninár“. Zeleninár bol malý, žoviálny chlap, ktorý bol v skupine najväčší srandista a opakovane mi skúšal svaly na bicepcoch. Samozrejme, že mi do piatich minút navrhol spoločné selfíčko, ale to vlastne úplne každý – vrátane starých tetiek, ktoré som prednedávnom šokoval podaním ruky.

Keď sme sa trochu oťukali, prišla reč aj na politiku, Zeleninár sa podujal vyjasniť mi rozdiel medzi obyčajnými veriacimi a iránskou vládou. Vstal, dlaňami opísal kruh nad sediacimi a lámanou angličtinou povedal: „Allah – very very much!“ (Čím chcel zrejme vyjadriť, ako všetci milujú Allaha).  „But!“ tu zdvihol ukazovák a urobil dramatickú pauzu. Prstom postupne ukazoval na jednotlivých príbuzných: „No Chomejní, no Chomejní, no Chomejní,“ aby sa nakoniec pri svokre zháčil, a po krátkom váhaní povedal „yes Chomejní!“, načo doňho pohoršená svokra za hurónskeho výbuchu smiechu hodila topánku.

Bol to naozaj zábavný večer. Starší ma pri cigarete učili hrať nejakú hru o peniaze (boli to drobné, ale vďaka inflácii ležala na deke efektná hromada bankoviek) pričom sa nápadne starali, aby som veľa neprehral. S mladými som si zahral v Iráne populárny volejbal – skúšali na mňa smeče a pochvalne hvízdali, keď sa mi potme náhodou podarilo nejaký vybrať.

Jeden batoh je výhodou

Blížila sa polnoc a dospelí si zrejme začali  uvedomovať, že decká sú stále hore a naháňajú sa za loptou. Park sa pomaly vyprázdňoval. Ženy pozbierali prázdne šálky a muži vytriasali deky od trávy. Rodiny sa postupne zhromaždili pri autách, kde sa však namiesto lúčenia strhla hlučná hádka. „Čo to riešia,“ zaujímam sa u Mohaymana. Je trochu v rozpakoch: „Asi neuveríš, ale hádajú sa, u ktorej rodiny budeš dnes spať.“ „Ako?“ čudujem sa, „predsa spím u teba.“ „Aj ja som si to myslel, ale prehlasovali ma,“ vraví Mohayman. Vysvetľuje, že každá rodina mi chcela ako vzácnemu hosťovi ponúknuť nocľah u seba doma. A keďže u Mohaymana som už spal včera, jeho byt automaticky vypadáva z hry. Neviem, či som viac pobavený alebo šokovaný.

Hádku napokon vyhráva rodina, ktorej šéfuje Neginina objemná mama v čiernom, ktorú som pred pár hodinami vydesil podaním ruky, ale teraz ma sama drží za rukáv a bráni pred príbuznými, aby ma nenaložili do nesprávneho auta.

Bezradne zazerám na Mohaymana, naštvaný, že ma takto bez boja predal. “Sorry,“ naznačuje ústami a krčí plecami, ale na tvári mu vidím, že sa kráľovsky baví. Tak mi treba, chcel som spoznať iránsku pohostinnosť, tak tu ju mám v plnej paráde. Napriek tomu mám trošku obavy. Couchsurferi, u ktorých som doteraz zvykol spávať, sú väčšinou liberálna, otvorená komunita, a hoci som v Iráne už mal skúsenosť aj s hlboko veriacimi ľuďmi, bývať u takejto rodiny bude pre mňa čosi úplne nové. Navyše celkom odkázaný na štrnásťročnú Negin, ktorá ako jediná ako-tak ovláda angličtinu.

Sadám si do auta vedľa môjho nového moslimského „tatka“, ktorý sa na mňa široko usmieva. Negin vyjadrí obavy, či máme v aute dosť miesta na presťahovanie mojich vecí. Uisťujem ju, že ten jeden ruksak sa mi pokojne zmestí aj na kolená. „Máš iba jeden batoh?“ pýta sa. A tak sa Negin naučila v ten večer ešte jeden nový anglický výraz – backpacker.

*Viaceré mená som v blogu pozmenil. Čo ako je to málo pravdepodobné, Irán nie je slobodná krajina a ja nechcem ani v najmenšom uškodiť niektorým svojim iránskym priateľom. Z rovnakého dôvodu tu neuverejním ani niektoré fotografie.