Denník N

Zázrak uprostred ničoho, jazero Ala-Kul

O tom, že jazero Ala-Kul musíme navštíviť za každých okolností, som bol presvedčený od momentu, kedy som ho prvý krát uvidel na fotke.

Kirgizsko patrilo už dlhšiu dobu medzi moje vysnívané krajiny, a tak keď vyskočili akciové letenky, dlho sme s Bibkou neváhali a už od jari sme mohli  zisťovať základné informácie ohľadom tejto stredoázijskej krajiny. Zo všetkých tých krásnych miest v prírode vyčnievalo jedno.  O tom, že jazero Ala-Kul musíme navštíviť za každých okolností, som bol presvedčený od momentu, kedy som ho prvý krát uvidel na fotke. Jeho tyrkysová hladina obkolesená zasneženými vrcholmi pohoria Tian-Šan pôsobila až magicky.

Podľa prvých zistení vyzerala trasa tohto treku priateľne. Dĺžka by sa mala dať prispôsobiť na dva, tri alebo aj viac dní podľa našej kondície, pričom na niektorých úsekoch by sa dalo podvádzať aj využitím auta. Našim najväčším nepriateľom bol až  októbrový termín nášho výletu, čo by mohlo byť veľkým problémom, kvôli vysokej nadmorskej výške sedla, cez ktoré je potrebné prejsť.  Všetky informácie, ktoré sa nám podarilo nájsť, naznačovali, že to v tomto období pre bežných turistov bude už nemožné. Ďalej sme sa tým teda nezaoberali a rozhodli sme sa, že uvidíme na mieste.

Po prílete do Biškeku bolo našim cieľom čo možno v najkratšom čase dostať sa na úpätie Tian-Šanu, aby sme zvýšili naše šance na priaznivé počasie. Únava z dlhej cesty a časového posunu bola však zjavná, a tak nám na regeneráciu výborne poslúžil dovolenkový rezort Čolpon-Ata na brehoch slaného jazera Issyk-Kul, ktoré patrí medzi najväčšie vysokohorské jazerá sveta. Našťastie v tomto neskorom období bola už celá ruská a kazašská smotánka doma a niekoľko sto kilometrov dlhé pieskové pláže boli absolútne pusté, len na opačnom brehu vyčnievali z oblakov vrcholy obrovského horského masívu.  Náš relaxačný pobyt sme zavŕšili v horúcich prameňoch a ráno sme sa už vydali okolo jazera smer Karakol, ktorý je vstupnou bránou do miestnych hôr.

Vystupujeme na jednej z dvoch maršrutkových staníc a šliapeme asi polhodinku po hlinených uliciach, kým sa nám podarí nájsť náš kemping, kde si premiérovo vychutnáme noc v jurte. Nachádzame sa neďaleko centra, konkrétne jednej širokej ulice, ktorú lemujú obchody a vládne tu neskutočný zmätok. Aj to, ako prejsť cez cestu, musíme odkukať od domácich, nakoľko farby na semaforoch tu nič nehovoria ako šoférom, tak ani chodcom.

fotka (128)

Ponáhľame sa zohnať mapu tunajších hôr, ale vo všetkých turistických centrách len smutne konštatujú, že prichádzame po sezóne a všetky mapy sú vypredané. Oznamujú nám však, že by sme to mali zvládnuť aj bez nej a namiesto toho nám perom schematicky nakreslia plán nášho treku. Fotíme aspoň všetky propagačné materiály, možno sa to neskôr zíde. Na poslednú chvíľu kupujeme plynovú bombu k variču a v krčme prehodnocujeme našu situáciu. Počasie je síce v posledných dňoch nádherné, aj tak však nevieme aké podmienky sú hore. Máme šťastie, vedľa sediaci švajčiarsky párik nám ukazuje dva dni staré fotky, kde absolvovali záverečnú časť našej plánovanej túry. Prekvapí nás množstvo snehu v sedle nad jazerom, možno až meter, ale takú nádheru si určite nenecháme ujsť.  Navyše Bibka dohaduje s barmankou, že si môžeme na pár dní požičať starú potrhanú mapu, ktorú sme objavili medzi knihami. Nič nám už teda nestojí v ceste k nášmu vytúženému cieľu.

Untitled 3

Vieme, že v tomto období sa stmieva pomerne skoro, no napriek tomu sa nám ráno nedarí vyliezť zo spacákov v takom čase, ako sme si predstavovali. Narýchlo si balíme len tie veci, ktoré budú pre nás v horách nevyhnutné a zvyšok si odkladáme na recepcii kempingu.  V centre dokupujeme čo sme zabudli a čakáme na maršrutku, čo nás odvezie k bráne národného parku neďaleko za mestom. Konečne prichádza, avšak je v nej toľko ľudí, že chvíľu trvá kým nám a našim batohom vytvoria cestujúci miesto. Našťastie žiadny cestovný poriadok neexistuje, tak malé zdržanie nikoho netrápi. Domáci postupne vystupujú až zostaneme v mikrobuse úplne sami. Po pár minútach nám šofér naznačuje, že sme na mieste a ak nechceme ísť s ním naspäť, bolo by dobre vystúpiť. Za vstup do národného parku musíme zaplatiť poplatok niekoľko eur. So strážnikom máme pomerne veľký komunikačný problém, keďže jeho ruštine takmer vôbec nie je rozumieť a tak je zábavné, keď sa snaží zapísať si mená Rastislav a Bibiána. Taktiež od nás požaduje základné informácie ohľadom našej trasy. Za búdkou si všímam odstavené auto, skúšam mu teda navrhnúť, či by nás za malý úplatok neodviezol ešte za dedinu, na čo veľmi nenamieta. Asi to však nie je veľmi povolené, nakoľko si musíme sadnúť dozadu a vždy keď sa objaví niekto na ceste, tak za slnečného počasia zapína stierače, aby nás nebolo vidno. Prejdeme pár kilometrov a vystupujeme za poslednými domami, na začiatku krásnej doliny, kde si rozkladáme piknik.

fotka (182)

Vydávame sa na cestu, avšak informácie o našej trase máme pomerne chabé. Vieme, že by sme mali šliapať po poľnej ceste až kým nenarazíme na prvý most, od ktorého máme následne pokračovať niekoľko hodín k druhému mostu, kde by sme mali odbočiť doľava. Postupom času prechádzame popri pár lávkach a začínajú nezhody, či sa jednalo o mosty alebo nie. Vyvrcholí to, keď sa prvý krát cesta presúva na opačnú stranu rieky. Chodníky vedú po oboch brehoch a my nevieme kadiaľ ďalej. Trochu na seba pokričíme a nechýba veľa, aby sa každý vydal svojou stranou. Nakoniec si Bibka spomenie, že máme nafotené nejaké prospekty ohľadom tohto treku. Keď priblížime na malý obrázok na jednej z fotiek, zisťujeme, že sa nachádzame pri prvom moste, cez ktorý musíme prejsť.

fotka (238)

Vychutnávame si turistiku v nádhernom údolí, ktoré za každou zákrutou vyzerá inak. Raz nám holé vrcholy pripomínajú Veľkú Fatru, inokedy sa ukazujú kamenné štíty sťa by Vysoké Tatry, až sa nakoniec dolina rozšíri a čakáme kedy z rieky začnú vyskakovať lososy ako na Aljaške. Každú chvíľu by sa mal objaviť most, avšak ani po štyroch hodinách tomu tak nie je. Keď už začíname pochybovať, prvý protiidúci turista nám oznamuje, že je to k nemu ešte niečo vyše hodiny. Kvôli skorému stmievaniu nás tlačí čas a zrýchľujeme naše tempo, čo rýchlo pocítime a strmý kopec popri vodopádoch vyšliapeme z posledných síl. Našťastie neďaleko za ním zbadáme náš vytúžený cieľ. Rýchlo dopĺňame energiu pomocou sušeného ovocia a rozhodujeme sa, že sa dnes pokúsime dostať ešte ďalej.

fotka (199)

Opúšťame našu dolinu a vyberáme sa kolmo nahor do svahu,  smer jazero Ala-Kul. Prvé stovky metrov sa predierame cez hustý les, čo je pomalé, ale nenáročné. Potom však prichádza strmý výstup, kde možno na kilometri naberáme viac výškových metrov, ako za celý deň. Problémy to robí najmä Bibke, ktorej dovoľujem oddychovať, vždy až keď spraví päťdesiat krokov. Slnko sa skrýva za hory a my narážame na veľké balvany, medzi ktorými musíme preskakovať naozaj opatrne, čím sa náš postup opäť  veľmi spomalí. Po prekonaní tejto prekážky sa nám po pár minútach darí nájsť čistinku s drevenou búdkou. Toto miesto je výstižne nazvané ako Sirotka, keďže sa nachádza uprostred ničoho, učupené medzi obrovskými chladnými horami.

Prichádzame naozaj v poslednej chvíli a možno desať minút po rozložení stanu padá taká tma, ako si na Slovensku ani nevieme predstaviť. Popri varení večere zisťujeme, že na nebi je možné voľným okom pozorovať niekoľkonásobne väčšie množstvo hviezd, ako sme zvyknutí. Pre mňa je to doposiaľ najsilnejší moment v tejto krajine. Obliekame si takmer všetko čo máme a zababušení v spacákoch, v okamihu zaspávame do chladnej noci, vo výške okolo tritisíc metrov nad morom.

Budíme sa vyspatí do ružova, na naše prekvapenie, do nie až tak chladného rána. Dokonca by som povedal, že noc predtým v Karakole nám bola väčšia zima. Pričom to bolo o vyše tisíc metrov nižšie a nespali sme v stane. Do prudkého kopca sa rozbiehame pomaly, navyše Bibka sa necíti zrovna najlepšie a vyzerá, akoby sa chystala každú chvíľu zomrieť. Cesta späť už však nie je možná a tak musí bojovať. Na nervy lezie najmä to, že za každým horizontom sa objavuje ďalší a ďalší.  Na nálade nám nepridáva ani neustály pohľad na vysokánsku skalnatú stenu, ktorú musíme prekonať. Naše tempo stúpania sa ešte spomalí po tom, ako sa nám pod nohami začína objavovať stále hlbší sneh. Energiu nám dodáva aspoň očakávanie vytúženého jazera a priam neuveriteľné počasie. Za celé doobedie neobjavíme na oblohe ani obláčik a miestami sa vyzliekame až do svetrov. Po niekoľkých náročných hodinách však prichádza vytúžená odmena a pár metrov od nás začína vykúkať trblietavá hladina jazera Ala-Kul.

fotka (265)

Sme takí vyčerpaní, že spočiatku na jazero kašleme a zaujíma nás len to, do ktorého sedla budeme musieť ešte vyliezť, aby sme sa dostali  do susednej doliny. Pohľad ani na jedno z nich nás však nepoteší. Pokračujeme pozvoľným stúpaním pozdĺž dlhšieho brehu. Niekoľkokrát oddychujeme, čo samozrejme využívame na nasnímanie povinných profiloviek. Krásu tohto miesta si začíname naplno vychutnávať až spolu s vychutnávaním kirgizských vifoniek, zaliatych vodou z roztopeného snehu. Sú také slané, že vzápätí plníme ešus ďalším snehom, aby sme ich mali čím zapiť.

fotka (285)

Za zákrutou sa chodník stáča do svahu a pred nami sa objavuje spomínané sedlo. Radšej sa tam ani nepozeráme a šliapeme so sklonenými hlavami. Každým krokom si vylepšujeme naše výškové rekordy, čo však neskutočne cítiť. Vydržíme kráčať len pár sekúnd, pokým nezačneme lapať po dychu. Už sa aj ja pridávam k taktike päťdesiatich krokov. Cesta nahor trvá večnosť, ale sme tu. Konečne.

fotka (312)

Až teraz nám padá kameň zo srdca a môžeme si naozaj vydýchnuť. To že sme obkolesení vrcholmi gigantických hôr, ktoré postupne vykúkali spoza horizontu, sme si ani nevšimli. Už ani jazero hlboko pod nami nevyzerá také rozľahlé, ale ešte o to je príťažlivejšie. Jeho modrozelená hladina, biele brehy pokryté snehom a totálna jasná obloha spolu s nádherným jesenným slnkom tvoria neopísateľnú scenériu. Cítime sa maličkí, ako by sme boli skutočne uprostred ničoho. To že sme za celý deň nestretli živú dušu ešte podčiarkuje tento okamžik. Vyštveráme sa ešte pár desiatok metrov, aby sme pokorili štvortisícovú hranicu a po dvoch dňoch neustáleho stúpania sa vydávame na cestu dole.

fotka (348)

Najhorší úsek cesty do osady Altyn Arašan prekonávame hneď na úvod. Na odvrátenej strane hrebeňa nás privíta, tak ako sme očakávali, približne meter hrubá vrstva snehu. Navyše svah je nesmierne strmý a trvá nám nejaký čas, kým nájdeme vhodnú trasu zostupu. Občas po nohách, občas po zadkoch, ale čo nevidieť sme v doline. Okamžite pokračujeme vysokým tempom ďalej, nakoľko opäť začína zapadať slnko a my máme pred sebou ešte vyše desať kilometrov. Je to parádna prechádzka, ráz krajiny sa absolútne zmenil a obklopujú nás vysokánske kopce bez náznaku zelene, takto nejak som si predstavoval ázijské hory.

aa

Cestu nám spríjemňuje množstvo dobytka a veľmi si to celé užívame, až do momentu, kým nezistíme, že sme na opačnej strane rieky ako chodník. Chvíľu váhame čo ďalej, ale ani sa nenazdám, Bibka je už vyzlečená do pol pása a vlieza do vody, hlbokej po stehná. Takmer po tme teda brodíme divoký potok, pričom nechýba veľa, aby nás jeho ľadová voda zobrala zo sebou. Zvládame to a za každou zákrutou očakávame vytúžené domčeky. Po necelých dvoch dňoch vidíme prvých ľudí a naša radosť sa ešte prehĺbi, keď zistíme že je to párik z Česka. Oznamujú nám, že máme pred sebou ešte možno tri kilometre, prehodíme teda len pár viet a rýchlo sa ponáhľame ďalej.

fotka (363)

Putujeme s čelovkami na hlavách, pričom sa v absolútnej tme snažíme držať aspoň náznakov chodníka. Prvá chatka na ktorú narazíme je na naše prekvapenie zamknutá. Sme ale rozhodnutí, že dnes v stane spať nebudeme a tak pokračujeme za jediným svetlom, ktoré vidíme. Otvára na mol spitý domáci, má len jednu voľnú posteľ, ale za pár drobných sa môžem zložiť na podlahe. To že konečne zhadzujeme batohy nie je však najväčší pôžitok. Keď gazda otvorí rozpadnutú búdu na záhrade, skoro odpadneme. Nachádza sa v nej bazén s horúcou vodou. Po takejto turistike snáď ani nemôže existovať niečo lepšie. Nevieme sa nabažiť, vyhrievame sa vyše hodiny a už sa len v polospánku presunieme do spacákov.

Ráno už nemáme síl na návrat do Karakola po svojich, a keďže z nápadu ísť na koňoch som nadšený len ja, pokúšame sa zohnať nejaký odvoz. Podarí sa nám to až v poslednom domčeku osady a kým príde auto, tak môžeme počkať vnútri. Mladý majiteľ hostela nás pohostí obedom a dlho debatujeme na všetky témy, keďže ako jeden z mála ľudí v Kirgizsku, je schopný dohovoriť sa po anglicky. Dozvedáme sa napríklad to, že on ani zvyšok jeho rodiny nikdy na jazere neboli, napriek tomu že hostel nazvali Ala-Kul. Po štyroch hodinách náš džíp prichádza a čaká nás jazda života. Bibka chce vystúpiť a ísť pešo, už asi po minúte. Kamene veľké aj pol metra prekonávame na aute starom niekoľko desiatok rokov, ktoré má namiesto strechy koberec. A to sa celý čas pohybujeme na okraji fakt hlbokej priepasti. To, že cesta domov bude najväčšie dobrodružstvo sme teda nečakali.

fotka (374)

Teraz najčítanejšie