Zbytočne sa hneváme na politikov.
Mali by sme sa radšej zamyslieť sami nad sebou. Nad tým, komu a čomu venujeme pozornosť.
Podceňujeme totiž jednu zásadnú vec. Denno-denne zapíname televízory a dopravujeme tak do svojich domácností veľa obrazov násilia, rôznych druhov manipulácií a v niektorých programoch aj vyložených hlúpostí. Vraj chceme byť informovaní, alebo sa chceme odreagovať. Nuž, je to iste vec názoru. Mám skôr pocit, že sa nechávame len znova a znova vťahovať do rôznych hier a tým, že ich sledujeme – ich podporujeme.
Lenže to môžeme zmeniť. Ak ich prestaneme sledovať, vytvoríme tlak a tvorcovia relácií budú nútení vytvárať kvalitnejšie programy – ak by chceli znova pritiahnuť našu pozornosť. Nie, nemyslím, že je to utópia.
Takto vlastne „väčšinový divák“ túžiaci po senzáciách a nie po zmúdrení a pravde, vytvára dopyt a tvorcovia sa mu snažia vyhovieť.
Prečo máme takých politikov?
Lebo horeuvedený scénar sa opakuje aj v politike.
Ak ľudia dávajú prednosť politikom, ktorí pred nimi hrajú rôzne hry a vytvárajú „kauzy“ – tak to politici budú robiť aj ďalej, lebo to má u voličov úspech.
Ľudia nie sú zvyknutí rozmýšľať, porovnávať a vyhodnocovať – čo kto hovorí a čo potom robí. Problém je v tom, že tí politici, ktorí to myslia dobre (áno sú aj takí) nechcú tieto divadielka robiť. Majú totiž iné priority a venujú čas normálnej práci, preto nie sú pre voličov takí atraktívni.
Lebo, povedzme si pravdu, vytváranie „divadielok“ (rozumej manipulácií) pre voličov je tiež práca. Je to systematická a prepracovaná príprava na ohlupovanie voliča. Hovorí sa tomu potilický marketing.
A tak politik v obleku za tisícky eur mrví v rukách zrno, aby vyvolal zdanie že mu ide o obyčajných ľudí.
Marketingoví poradcovia počúvajú rozhovory ľudí a pozorujú, čo chcú ľudia počuť. Tieto témy potom populisti používajú, aby sa ľuďom zapáčili. Namiesto serióznej práce robia „kultúrny program“, lebo to u ich voličov zaberá.
Lenže za všetko sa platí a je to drahá zábava. A platíme ju my všetci.